DIREKTÓRIUM PRE SLUŽBU A ŽIVOT KŇAZOV
NOVÉ VYDANIE
PREDSTAVENIE
Fenomén „sekularizácie“, teda tendencia prežívať život len v horizontálnom rozmere, odložiť alebo neutralizovať transcendentný rozmer – hoci diskusiu o náboženstve prijímame s potešením – sa už niekoľko desaťročí týka všetkých pokrstených bez výnimky, ba zasahuje aj tých, ktorí majú z Božieho poverenia úlohu viesť Cirkev a zaujímať jasné postoje. Jedným z najzávažnejších dôsledkov sekularizácie je vzdialenie sa od náboženskej praxe, spojené jednak s odmietaním depositum fidei, ako ho autenticky učí katolícke magistérium, a tiež s odmietaním autority a úlohy posvätných služobníkov, ktorých si Kristus povolal (Mk 3, 13 – 19), aby s ním spolupracovali na pláne spásy a viedli ľudí k poslušnosti vo viere (porov. Sir 48, 10; Hebr 4, 1 – 11; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 144 a n.). Toto vzdialenie sa náboženskej praxe je niekedy vedomé, no inokedy ho zapríčiňujú isté zvyklosti, ľstivo vnútené dominantnou kultúrou s cieľom odkresťančiť občiansku spoločnosť.
Preto Benedikt XVI. od prvých okamihov svojho pontifikátu zameral zvlášť veľké úsilie na to, aby znovu vyzdvihol katolícke učenie ako organické usporiadanie Bohom zjaveného poznania, ktoré sa naplnilo v Kristovi; učenie, ktorého pravdivostná hodnota je prínosom k všeobecnému ľudskému poznaniu (porov. KKC, 27 n.).
Keďže Cirkev existuje, žije a trvá v čase prostredníctvom svojho evanjelizačného poslania (porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes), je zrejmé, že najničivejším dôsledkom šíriacej sa sekularizácie je pre ňu kríza kňazskej služby, ktorá sa na jednej strane prejavuje v citeľnom úbytku povolaní a na druhej strane v šírení zmýšľania, ktorému chýba zmysel pre transcendentnú stránku kňazského poslania. Tieto neautentické formy v ich najextrémnejších podobách neraz spôsobili vážne utrpenie. Preto úvahy o budúcnosti kňazstva súvisia aj s budúcnosťou evanjelizácie, a teda samotnej Cirkvi.
V roku 1992 svätý Ján Pavol II. podrobne objasnil uvedené skutočnosti v posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis a následne v rade príhovorov a iniciatív povzbudil k tomu, aby sa tento problém bral vážne.
V tejto súvislosti treba tiež zvlášť pripomenúť Rok kňazov prebiehajúci v období od r. 2009 do 2010, ktorý sa príznačne slávil pri príležitosti 150. výročia smrti sv. Jána Máriu Vianney, patróna farárov a kňazov, ktorí sa venujú starostlivosti o duše.
To boli hlavné dôvody, ktoré po dlhom rade konzultácií viedli v roku 1994 k zostaveniu prvého vydania Direktória pre službu a život kňazov. Tento nástroj mal sprevádzať posvätných služobníkov v ich úsilí o duchovnú obnovu a vniesť svetlo do života týchto apoštolov, ponorených v zložitom a neustále sa meniacom svete.
Pozitívna skúsenosť z Roku kňazov (ktorého doznievanie ešte pociťujeme), podpora „novej evanjelizácie“ a ďalšie cenné usmernenia magistéria Benedikta XVI. – no, žiaľ, aj bolestné zranenia sužujúce Cirkev v dôsledku správania sa niektorých jej služobníkov – nás povzbudili k tomu, aby sme sa podujali na nové vydanie direktória, ktoré by mohlo byť viac v súlade so súčasnou historickou situáciou, pričom sme zachovali podstatnú schému pôvodného dokumentu, keďže v ňom samozrejme ide o trvalé teologické a duchovné učenie o katolíckom kňazstve. Už v krátkom úvode sa stanovuje zámer direktória: „Zdalo sa vhodné pripomenúť tie základné prvky učenia, ktoré sú centrom identity, spirituality a trvalej formácie kňazov, pretože pomáhajú prehĺbiť význam kňazstva a podporujú rozvoj jeho výlučného vzťahu s Ježišom Kristom, hlavou a pastierom: čo nevyhnutne prospieva celému životu kňaza i jeho činnosti. [...] Toto direktórium je dokumentom zameraným na posilnenie a posväcovanie kňazov vo svete, ktorý je v mnohých ohľadoch sekularizovaný a ľahostajný.“
Treba sa znovu zamyslieť nad niektorými tradičnými témami, ktoré sa postupne zahmlievajú alebo otvorene odmietajú, pričom sa uprednostňuje funkcionalistický koncept kňaza ako „odborníka na posvätno“, alebo „politický“ koncept, ktorý mu prisudzuje dôstojnosť a hodnotu iba na základe jeho aktivity v spoločnosti. To všetko často paralyzuje dôležitejší rozmer kňazskej služby, ktorý možno nazvať „sviatostným“, t.j. rozmer služobníka rozdávajúceho poklady Božej milosti, ktorý napriek svojej obmedzenosti – v dôsledku hriechom zranenej ľudskej prirodzenosti – predstavuje samotného Krista a jeho tajomnú prítomnosť vo svete.
Predovšetkým ide o vzťah kňaza s Trojjediným Bohom. Zjavenie sa Boha ako Otca, Syna a Ducha Svätého súvisí so zjavením sa Boha ako Lásky, ktorá tvorí z ničoho a ktorá prináša vykúpenie. Ak je teda vykúpenie istým druhom stvorenia a jeho predĺžením (skutočne sa nazýva „novým“ stvorením), potom kňaz, služobník vykúpenia, je skrze svoje kňazstvo zdrojom nového života a teda nástrojom nového stvorenia. Už toto je dostatočný dôvod, prečo sa treba zamýšľať nad veľkosťou posvätného služobníka, a to nezávisle na jeho schopnostiach a talentoch, na jeho obmedzeniach či biede. To viedlo Františka Assiského k tomu, aby vo svojom testamente vyhlásil: „A pred týmito [kňazmi] i všetkými ostatnými chcem mať bázeň, milovať ich a ctiť si ich ako svojich pánov. A nechcem uvažovať o ich hriechoch, lebo v nich spoznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. A robím to preto, že samotného Najvyššieho, Božieho Syna – a nikoho iného – vidím stelesneného v tomto svete, a tiež jeho najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni prijímajú a sami vysluhujú ďalším“. Toto Telo a táto Krv obnovuje ľudstvo.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorej sa všeobecne venuje málo pozornosti, hoci z nej plynú mnohé praktické dôsledky, je ontologický rozmer modlitby, v ktorej osobitné miesto zaujíma Liturgia hodín; často sa zdôrazňuje, že z liturgického pohľadu predstavuje táto modlitba isté predĺženie eucharistickej obety (Ž 50: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí“ ), pričom z právnej stránky je nevyhnutnou povinnosťou kňaza. No z teologického pohľadu, z pohľadu na kňazstvo ako na ontologickú účasť na Kristovej funkcii „hlavy“, je modlitba posvätného služobníka, bez ohľadu na morálne okolnosti, vo všetkých svojich účinkoch Kristovou modlitbou a má rovnakú dôstojnosť a rovnaký účinok. Okrem toho táto modlitba, spolu s mocou „zaviazať“ v nebi to, čo bolo zaviazané na zemi (Mt 18, 18), ktorú pastieri dostali od Božieho Syna na posvätenie veriacich, plne zodpovedá Pánovmu príkazu modliť sa stále, v každej chvíli a bez ustania (porov. Lk 18, 1; 21, 36). Na tom treba stále trvať. „Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu“ (Jn 9, 31). Kto si však ctí Otca viac ako Kristus a kto lepšie plní jeho vôľu? Ak teda kňaz koná in persona Christi v každom konaní participujúcom na vykúpení – primerane rozlišujúc medzi učením, posväcovaním a vedením veriacich ku spáse – nič z jeho hriešnej prirodzenosti nemôže zatemniť moc jeho modlitby. To samozrejme nemá v žiadnom prípade viesť k bagatelizovaniu významu čestného morálneho správania tohto služobníka (ktoré sa koniec-koncov požaduje od každého pokrsteného veriaceho), avšak mierou účinnosti modlitby ostáva Božia svätosť (porov. Lv 20, 8; 1 Pt 1, 15 – 16). Navyše je dôležité zdôrazniť, že spása pochádza od Boha a že on potrebuje kňazov na jej pretrvávanie v čase, a teda nie sú potrebné nijaké zložité asketické praktiky alebo osobitné spirituálne výrazové formy na to, aby mohli mať z Kristovej obety blahodarný úžitok všetci ľudia – aj skrze modlitbu duchovných pastierov, ktorí boli pre nich vyvolení.
Opätovne sa zdôrazňuje význam kňazskej formácie, ktorá musí byť integrálna, a teda nemá uprednostňovať jeden aspekt na úkor iných. Podstatu kresťanskej formácie však nemožno chápať ako nejaké „školenie“, ktoré sa týka ľudských duchovných schopností (rozumu a vôle), takpovediac s ohľadom na ich „vonkajšie“ prejavy. Ide o transformáciu samotnej bytosti človeka a každú takúto ontologickú zmenu musí uskutočniť sám Boh prostredníctvom Ducha, ktorého úlohou je „oživovať“ – ako sa hovorí vo Vyznaní viery. „Formovať“ znamená „dávať podobu niečoho“ alebo v našom prípade Niekoho: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8, 28 – 29). Špecifická formácia kňaza – ktorý je, ako sme už povedali, istým „spolu-stvoriteľom“ – si teda vyžaduje oddať sa celkom jedinečne pôsobeniu Ducha Svätého, no zároveň využiť vlastné talenty a vyhnúť sa nebezpečenstvu aktivizmu a chápaniu účinnosti vlastnej pastoračnej činnosti ako závislej od osobnej šikovnosti. To môže byť po úprimnom zvážení zdrojom dôvery pre tých, ktorí vo veľmi sekularizovanom svete, hluchom voči všetkému, čo sa týka viery, môžu ľahko skĺznuť do malomyseľnosti a následne do pastoračnej priemernosti či vlažnosti. V konečnom dôsledku môžu nadobudnúť pochybnosti aj o vlastnom poslaní, ktoré na začiatku prijali s úprimným zápalom.
Dobrá znalosť humanitných vied (osobitne filozofie a bioetiky), aby dokázali odvážne čeliť výzvam laicizmu; využívanie masovokomunikačných prostriedkov na zvýšenie účinku ohlasovania Božieho slova; eucharistická spiritualita ako špecifická súčasť kňazskej spirituality (Eucharistia je sviatosťou Krista, ktorý sa v nepodmienečnej a totálnej láske daruje Otcovi a bratom, a preto má byť aj kňaz tým, ktorý participuje na Kristovom sebadarovaní sa), od ktorej sa odvádza aj zmysel celibátu (ktorí mnohí odmietajú preto, že ho zle chápu); vzťah s cirkevnou hierarchiou a kňazské bratstvo; láska k Márii, Matke kňazov, ktorá zohráva v ekonómii spásy prvoradú úlohu – a preto ide o podstatný prvok kňazskej spirituality, nielen o okrasu či alternatívu – tieto a ďalšie témy, ktorými sa direktórium zaoberá komplexnou zrozumiteľnou formou, sú užitočné na vyčistenie nejasných alebo pokrivených predstáv o identite a úlohe Božieho služobníka v Cirkvi a vo svete. Preto môžu skutočne pomôcť každému kňazovi, aby sa hrdo považoval za jedinečného účastníka toho podivuhodného plánu Božej lásky, ktorým je spása ľudského rodu.
kardinál MAURO PIACENZA
prefekt
+ CELSO MORGA IRUZUBIETA
Titulárny arcibiskup Alba marittima
sekretár
ÚVOD
Benedikt XVI. vo svojom príhovore k účastníkom konferencie organizovanej Kongregáciou pre klerikov 12. marca 2010 pripomenul, že „téma kňazskej identity [...] je pre vykonávanie služobného kňazstva v súčasnosti i v budúcnosti rozhodujúca“. Tieto slová naznačujú jednu z ústredných otázok života Cirkvi, ktorou je pochopenie sviatostného kňazstva.
Pred niekoľkými rokmi, vychádzajúc z bohatej skúsenosti Cirkvi ohľadom služby a života kňazov, zhrnutej v rôznych dokumentoch magistéria1 a osobitne v texte apoštolskej posynodálnej exhortácie Pastores dabo vobis,2 ponúklo toto dikastérium Direktórium pre službu a život kňazov3. Uverejnenie tohto dokumentu bolo vtedy odpoveďou na základnú požiadavku: „V súčasnosti zvlášť naliehavá pastoračná úloha novej evanjelizácie, ktorá zahŕňa všetok Boží ľud, vyžaduje nové nadšenie, nové metódy a nové prejavy pri hlásaní a dosvedčovaní evanjelia. Od kňazov vyžaduje, aby sa radikálne a integrálne ponorili do Kristových tajomstiev, a tak boli schopní realizovať nový štýl pastoračného života.“4
Citované direktórium z r. 1994 bolo odpoveďou na túto požiadavku a tiež na požiadavky vznesené mnohými biskupmi, či už počas synody v r. 1990, alebo pri príležitosti všeobecnej konzultácie s biskupmi, usporiadanej týmto dikastériom.
Učenie svätého Jána Pavla II. po roku 1994 obsahovalo mnohé myšlienky o kňazstve. Túto tému prehĺbil v mnohých svojich príspevkoch aj pápež Benedikt XVI. Rok kňazov (2009 – 2010) bol zvlášť vhodným časom na úvahy o službe kňazov a na podporenie autentickej duchovnej obnovy kňazov.
Napokon, s prechodom kompetencií týkajúcich sa kňazských seminárov z Kongregácie pre katolícku výchovu na toto dikastérium, Benedikt XVI. jednoznačne poukázal na neoddeliteľné spojenie medzi kňazskou identitou a formáciou tých, ktorí sú povolaní do posvätnej služby.
Preto sa zdá potrebné vypracovať aktualizovanú verziu direktória, ktorá by obsahovala najnovšie bohaté učenie Cirkvi.5 Samozrejme, že nová redakcia vo všeobecnosti rešpektuje schému pôvodného dokumentu, ktorý bol v Cirkvi veľmi dobre prijatý, zvlášť samotnými kňazmi. Pri plánovaní konkrétneho obsahu sme zohľadnili aj návrhy biskupov z celého sveta, s ktorými sme zámerne konzultovali počas plenárnych zasadaní kongregácie, ktoré sa konali v októbri 1993 vo Vatikáne, a tiež úvahy mnohých teológov, kánonických právnikov a odborníkov na danú tému, pochádzajúcich z rôznych geografických oblastí a pastoračných situácií.
Aktualizáciou direktória sme chceli zdôrazniť najdôležitejšie časti učenia Cirkvi o posvätnej službe, ktoré boli rozpracované od roku 1994 po dnešok, odvolávajúc sa na základné dokumenty svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Zachovali sa praktické smernice užitočné pre podniknutie istých krokov, bez toho, aby sa zachádzalo do podrobností, ktoré môžu biskupské konferencie s úžitkom prenechať rozvážnym a horlivým duchovným pastierom, s ohľadom na legitímnu miestnu prax a konkrétne podmienky jednotlivých diecéz.
V aktuálnej kultúrnej atmosfére je vhodné pripomenúť, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná. Zdá sa preto vhodné pripomenúť základné doktrinálne prvky, ktoré sú centrom identity, duchovného života a trvalej formácie kňazov, aby pomohli hlbšie pochopiť význam osoby kňaza a jeho vzťahu s Ježišom Kristom, Hlavou a Pastierom: čo bude určite na prospech celkovo osobe i pôsobeniu kňaza.
Navyše, ako sa spomína aj v Úvode prvého vydania tohto direktória, ani v tejto aktualizovanej verzii nejde o ponúknutie vyčerpávajúceho výkladu o sviatostnom kňazstve, ani o jednoduché zopakovanie toho, čo už bolo jasne predložené učiteľským úradom Cirkvi. Zámerom je odpovedať na hlavné výzvy doktrinálneho, disciplinárneho a pastoračného charakteru, ktoré kňazom vyplývajú z výziev novej evanjelizácie, s ohľadom na ktorú pápež Benedikt XVI. zriadil osobitnú pápežskú radu6.
Chceli sme predovšetkým osobitne zdôrazniť kristologický rozmer kňazskej identity, ako aj kňazské spoločenstvo, priateľstvo a bratstvo, ktoré sa považujú za životne dôležité pre ich vplyv na život kňaza. To isté platí aj o duchovnom živote kňaza, založenom na Božom slove a sviatostiach, osobitne na Eucharistii. Nakoniec sa ponúka niekoľko rád ohľadom permanentnej formácie, ktorá má pomôcť hlbšie pochopiť význam kňazstva a tiež pomôcť kňazom prežívať ich povolanie radostne a zodpovedne.
Toto direktórium je dokumentom, ktorý má slúžiť na posilnenie a posvätenie kňazov v mnohostranne sekularizovanom a ľahostajnom svete. Jeho text je prostredníctvom biskupov v prvom rade určený všetkým kňazom latinskej cirkvi, hoci mnohé z jeho obsahu môže byť na úžitok aj kňazom iných obradov. Usmernenia, ktoré obsahuje, sa týkajú najmä diecéznych, svetských kňazov, hoci mnohé z nich, náležite modifikované, by mali zohľadňovať aj kňazi, ktorí sú členmi inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života.
Ako už bolo zdôraznené v úvodných riadkoch, nové vydanie Direktória je pomôckou pre formátorov v seminároch a kandidátov na sviatostné kňazstvo. Kňazský seminár je miestom a obdobím, kde rastie a dozrieva poznanie Kristovho tajomstva a s ním aj uvedomenie si toho, že ak sa vo vonkajšej rovine meria opravdivosť našej lásky k Bohu láskou k našim bratom (porov. 1 Jn 4, 20 – 21), vo vnútornej rovine je láska k Cirkvi pravdivá len vtedy, ak je dôsledkom intenzívneho a výlučného spojenia s Kristom. Zamýšľať sa nad kňazstvom teda značí meditovať o tom, pre ktorého sme ochotní zanechať všetko a nasledovať ho (porov. Mt 10, 17 – 30). Takto sa formačný plán stáva vo svojej podstate totožný s poznaním Božieho Syna, ktorý cez prorocké, kňazské a kráľovské poslanie vedie každého človeka k Otcovi prostredníctvom Ducha Svätého: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku” (Ef 4, 11 – 13).
Prajeme si, aby toto nové vydanie Direktória pre službu a život kňazov, predstavovalo pre každého človeka povolaného mať účasť na kňazstve Krista, Hlavy a Pastiera, pomôcku pre hlbšie pochopenie identity vlastného povolania a pre rozvoj vnútorného života; povzbudenie v službe a pri uskutočňovaní vlastnej trvalej formácie, za ktorú je v prvom rade zodpovedný každý sám. Má byť tiež vzťažným bodom pre bohatý a autentický apoštolát, na prospech Cirkvi a celého sveta.
Nech v našich srdciach každý deň – a zvlášť pri príprave na slávenie oltárnej obety – zaznieva Máriina výzva na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Zverme sa Márii, Matke kňazov, prostredníctvom modlitby pápeža Benedikta XVI.:
„Matka Cirkvi,
my kňazi chceme byť pastiermi,
ktorí nepasú sami seba,
ale darujú sa Bohu prostredníctvom bratov,
nachádzajúc v tom svoje šťastie.
Nielen slovami, ale svojím životom
chceme pokorne opakovať
deň po dni: ,Hľa tu som!‘.
Vedení tebou chceme byť
apoštolmi Božieho milosrdenstva,
šťastní, že môžeme každý deň slúžiť pri oltári svätú obetu
a ponúkať tým, ktorí si ju žiadajú,
sviatosť zmierenia.
Orodovníčka a Sprostredkovateľka milosti,
ty, ktorá si úplne ponorená
do jediného všeobecného Kristovho prostredníctva,
vypros nám od Boha
celkom nové srdce,
ktoré miluje Boha z celej svojej sily
a slúži ľudstvu, ako si mu ty slúžila.
Zopakuj Pánovi svoje mocné slová: ,nemajú vína‘,
aby Otec a Syn naliali do nás novú náplň, Ducha Svätého“.7
I. IDENTITA KŇAZA
V apoštolskej posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis, svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera. S autoritou prednášajú jeho slová, opakujú spásonosné úkony odpustenia, najmä pri krste, pri sviatosti zmierenia a pri Eucharistii; s dokonalou láskou až do sebaobetovania sa starajú o stádo, ktoré zjednocujú a privádzajú k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom.“8
Kňazstvo ako dar
1. Celá Cirkev má účasť na Kristovom kňazskom pomazaní v Duchu Svätom. V Cirkvi totiž „všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 5.9)”9. V Kristovi je celé jeho mystické telo spojené s Otcom prostredníctvom Ducha Svätého s ohľadom na spásu všetkých ľudí.
Cirkev však nemôže napredovať vo svojom poslaní sama: celá jej aktivita si nevyhnutne vyžaduje spoločenstvo s Kristom, ktorý je Hlavou svojho Tela. Je nerozlučne spojená so svojím Pánom, od neho samého neustále prijíma silu milosti a pravdy, vedenie a pomoc (porov. Kol 2, 19), aby mohla byť pre všetkých a pre každého „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva”10.
Služobné kňazstvo nachádza svoje odôvodnenie v tejto perspektíve živého a účinného spojenia Cirkvi s Kristom. V skutočnosti touto službou Pán uprostred svojho ľudu naďalej vykonáva činnosť, ktorá patrí len jemu ako Hlave jeho Tela. Služobné kňazstvo teda robí zjavným toto vlastné pôsobenie Krista Hlavy a dosvedčuje, že Kristus neopustil svoju Cirkev, ale neprestajne ju oživuje svojím večným kňazstvom. Preto Cirkev pokladá služobné kňazstvo za dar, ktorý dostáva v podobe služby niektorých jej veriacich.
Tento dar, ustanovený Kristom, aby pokračoval v jeho spásnom poslaní, bol na začiatku zverený apoštolom a v Cirkvi je naďalej prítomný prostredníctvom ich nástupcov biskupov, ktorí ho odovzdávajú v subordinovanom stupni kňazom ako spolupracovníkom biskupského stavu; to je dôvod, prečo je identita kňazov v Cirkvi odvodená od ich stotožnenia sa s poslaním Cirkvi, ktoré kňaz uskutočňuje v spoločenstve so svojím biskupom.11 „Povolanie kňaza je preto najvyšším povolaním, ktoré ostane veľkým tajomstvom aj pre tých, ktorí ho prijali do daru. Naše obmedzenia a naše slabosti nás musia viesť k tomu, aby sme s hlbokou vierou prežívali a chránili tento vzácny dar, ktorým nás Kristus pripodobnil sebe a urobil nás účastnými na svojom spásnom poslaní.“12
Sviatostný základ
2. Prostredníctvom kňazskej vysviacky vykonanej vkladaním rúk biskupa a konsekračnou modlitbou sa vytvára „špecifický ontologický zväzok, ktorý zjednocuje kňaza s Kristom, Najvyšším kňazom a Dobrým pastierom“13.
Identita kňaza teda pochádza zo zvláštnej účasti na Kristovom kňazstve, čím sa vysvätený stáva v Cirkvi a pre Cirkev reálnym, živým a transparentným obrazom Krista – kňaza, „sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera”14. Posvätením kňaz „dostáva do daru ,duchovnú moc’, čím nadobúda účasť na autorite, ktorou Ježiš Kristus skrze svojho Ducha riadi Cirkev”15.
Toto sviatostné stotožnenie sa s Najvyšším a Večným kňazom osobitným spôsobom včleňuje kňaza do trojičného tajomstva a prostredníctvom Kristovho tajomstva do služobného spoločenstva Cirkvi, aby slúžil Božiemu ľudu16 nie ako zamestnanec pre náboženské otázky, ale ako Kristus, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých” (Mt 20, 28). Preto nás neprekvapuje, že „vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista. Je to ničím nezaslúžený dar Ducha Svätého a zároveň aj úloha i výzva na slobodnú a zodpovednú odpoveď kňaza“17.
Netreba pritom zabúdať na to, že každý kňaz je jedinečný ako osoba a má svoj vlastný spôsob života. Každý je jedinečný a nenahraditeľný. Boh nezmaže osobnosť kňaza – milosť totiž buduje na prirodzenosti – ba žiada si ju celú, aby mu mohla poslúžiť a aby kňaz mohol vďaka svojim osobným vlastnostiam – ktoré Boh rešpektuje a ktoré majú rešpektovať aj ostatní – odovzdávať tie najhlbšie a najcennejšie pravdy.
1.1 Trojičný rozmer
V spoločenstve s Otcom, so Synom a s Duchom Svätým
3. Kresťan krstom vstupuje do spoločenstva s trojjediným Bohom, ktorý mu odovzdáva svoj vlastný božský život, aby ho urobil svojím adoptívnym dieťaťom vo svojom jedinom Synovi. Preto je povolaný uznávať Boha ako svojho Otca a zakúšať ako Božie dieťa starostlivosť tohto Otca, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti. Ak toto platí pre každého kresťana, rovnako platí, že konsekráciou prijatou vo sviatosti kňazstva vstúpil kňaz do zvláštneho vzťahu s Otcom, so Synom a s Duchom Svätým. Totiž „naša identita má svoj posledný prameň v Otcovej láske. So Synom, Najvyšším kňazom a Dobrým pastierom, ktorého on poslal, sme sviatostne spojení služobným kňazstvom pôsobením Ducha Svätého. Život a služba kňaza je pokračovaním života a činnosti samého Krista. To je naša identita, naša pravá hodnosť, prameň našej radosti, istota nášho života”18.
Identita, služba a život kňaza sú teda z hľadiska jeho kňazskej služby Cirkvi a všetkým ľuďom bytostne spojené s Najsvätejšou Trojicou.
V trojičnej dynamike spásy
4. Kňaz, ako „viditeľné pokračovanie a sviatostný znak samého Krista, ktorý stojí na čele Cirkvi a sveta ako trvalý a stále nový prameň spásy”19, je včlenený do trojičnej dynamiky so zvláštnou zodpovednosťou. Jeho identita vychádza z ministerium verbi et sacramentorum, ktoré je podstatne spojené s tajomstvom Otcovej spásonosnej lásky (porov. Jn 17, 6 – 9. 24; 1 Kor 1, 1; 2 Kor 1, 1), s kňazstvom Krista, ktorý si osobne vyberá a povoláva svojho služobníka, aby bol s ním (porov. Mk 3, 15), a s darom Ducha Svätého (porov. Jn 20, 21), ktorý udeľuje kňazovi potrebnú silu, aby mohol dať život mnohým Božím deťom, ktoré sú zhromaždené v jedinom ľude a kráčajú do Otcovho kráľovstva.
Dôverný vzťah s Trojicou
5. Na základe uvedeného je zrejmé, že identita kňaza má esenciálne vzťahový charakter (porov. Jn 17, 11. 21) 20.
Milosť a nezmazateľný znak, ktorý kňaz dostáva pri vysviacke skrze pomazanie Ducha Svätého,21 ho uvádzajú do osobného vzťahu s Trojicou, pretože ona je prameňom kňazského bytia a konania.
Koncilový dekrét Presbyterorum ordinis už vo svojom úvode zdôrazňuje základný vzťah medzi kňazom a Najsvätejšou Trojicou, pričom spomína každú z troch božských osôb jednotlivo: „Keďže služba kňazov úzko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje vlastné telo. Preto sa kňazstvo presbyterov, i keď predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorou sú presbyteri pomazaním Duchom Svätým označení osobitným charakterom, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, takže môžu konať v osobe Krista Hlavy […] Teda cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi“22.
Tento vzťah musí kňaz nevyhnutne prežívať vnútorne a osobne, v dialógu poklony a lásky voči trom božským osobám, vedomý si toho, že tento dar mu bol daný na službu všetkým.
1.2 Kristologický rozmer
Špecifická identita
6. Kristologický rozmer, tak ako trojičný rozmer, vyplýva priamo zo sviatosti, ktorá bytostne pripodobňuje kňaza ku Kristovi, Učiteľovi, Posvätiteľovi a Pastierovi svojho ľudu23. Okrem toho majú kňazi účasť na jedinom Kristovom kňazstve ako spolupracovníci biskupov: táto identita je vo vlastnom zmysle sviatostná, a preto ju nemožno chápať len čisto v organizačnom zmysle.
Veriacim, ktorí sú vyvolení a ustanovení v služobnom kňazstve – pričom naďalej ostávajú naštepení do všeobecného či krstného kňazstva – sa udeľuje nezmazateľná účasť na tom istom a jedinom Kristovom kňazstve, no vo verejnom rozmere sprostredkovateľa a autority, aby posväcovali, poučovali a viedli celý Boží ľud. Takto sú všeobecné kňazstvo veriacich a služobné čiže hierarchické kňazstvo nutne vo vzájomnej zhode, pretože každé má svojím spôsobom účasť na Kristovom kňazstve, i keď na druhej strane sa navzájom líšia nielen stupňom, ale svojou podstatou24.
V tomto zmysle je identita kňaza niečím novým vzhľadom na identitu všetkých ostatných kresťanov, ktorí majú skrze prijatie krstu zároveň účasť na jedinom Kristovom kňazstve a ktorí sú povolaní, aby vydávali svedectvo o Kristovi po celom svete.25 Špecifickosť služobného kňazstva nespočíva v predpokladanej „nadradenosti“ vzhľadom na všeobecné kňazstvo, ale v službe, ktorú je kňaz povolaný vykonávať v prospech všetkých veriacich, aby sa mohli pripojiť ku Kristovmu prostredníctvu a vládnutiu, ktoré sa stávajú viditeľnými v služobnom kňazstve.
V tejto svojej osobitej kristologickej identite si má kňaz uvedomovať, že jeho život je tajomstvom, totálne a novým spôsobom zahrnutým do tajomstva Krista a Cirkvi, čo ho plne zaväzuje v pastoračnej službe a dáva zmysel jeho životu.26 Toto vedomie vlastnej identity je mimoriadne dôležité v súčasnej sekularizovanej kultúrnej situácii, kde sa „kňaz javí bežnému vnímaniu ako ,cudzí‘, práve vzhľadom na najzákladnejšie aspekty svojej služby, ako byť mužom posvätna, odcudzeným svetu, aby orodoval za svet, a ustanoveným do tejto úlohy Bohom a nie ľuďmi (porov. Hebr 5, 1)“27.
7. Toto vedomie – založené na ontologickom spojení s Kristom – nás vzďaľuje od „funkcionalistických“ koncepcií, ktoré by chceli považovať kňaza len za sociálneho pracovníka alebo správcu posvätných obradov, pričom život kňaza redukujú len na plnenie povinností a „hrozí, že bude zradené samotné Kristovo kňazstvo“28. Všetci ľudia majú prirodzenú náboženskú túžbu, ktorá ich odlišuje od ktorejkoľvek inej živej bytosti a ktorá z nich robí hľadačov Boha. Preto ľudia hľadajú v kňazovi Božieho muža, u ktorého nájdu Božie slovo, Božie milosrdenstvo a chlieb z neba, ktorý „dáva svetu život“ (Jn 6, 33): „Boh je jediné bohatstvo, ktoré si v konečnom dôsledku ľudia želajú v kňazovi nájsť“29.
Kňaz, vedomý si svojej identity, bude vidieť vo vykorisťovaní, biede alebo nátlaku, v sekularizovanej či relativistickej mentalite, spochybňujúcej základné pravdy našej viery, a tiež v mnohých iných situáciách postmodernej kultúry príležitosti na to, aby vykonával svoju špecifickú službu pastiera, povolaného ohlasovať svetu evanjelium. Kňaz, „vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom“ (Hebr 5, 1). Dušiam ohlasuje tajomstvo samotného Krista, vo svetle ktorého možno naplno pochopiť tajomstvo človeka.30
Konsekrácia a misia
8. Kristus zapojil apoštolov do svojho poslania: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). V samotnej vysviacke je ontologicky prítomný misijný rozmer. Kňaz je vyvolený, konsekrovaný a poslaný, aby účinne sprítomňoval toto večné Kristovo poslanie,31 pretože sa stáva jeho autentickým reprezentantom a ohlasovateľom. Nejde len o funkciu vonkajšej reprezentácie, ale predstavuje skutočný nástroj odovzdávania milosti Vykúpenia: „Kto vás počúva, mňa počúva; a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“ (Lk 10,16).
Možno teda povedať, že pripodobnenie sa Kristovi sviatostnou konsekráciou definuje/ustanovuje kňaza uprostred Božieho ľudu, keďže spôsobuje, že má špecifickým spôsobom účasť na posväcujúcej, učiteľskej a pastierskej moci samého Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi.32 Kňaz sa stáva podobnejším Kristovi a – len vďaka nemu, nie sám zo seba – sa stáva spolupracovníkom na spáse svojich bratov a sestier: už to nie je on, kto žije a existuje, ale Kristus v ňom (porov. Gal 2, 20).
Kňaz, ktorý koná in persona Christi Capitis (v osobe Krista Hlavy), je splnomocnený na základné spásonosné úkony, učí pravdy potrebné k spáse a je pastierom Božieho ľudu, pretože ho vedie k svätosti.33
No pripodobnenie sa kňaza Kristovi sa nedeje len v evanjelizačnej, sviatostnej a pastoračnej činnosti. Uskutočňuje sa aj v obetovaní seba samého a v pokání, ako aj v láskyplnom prijatí utrpenia a obetí spojených s kňazskou službou.34 Svätý Pavol apoštol vyjadril tento charakteristický rozmer kňazskej služby známymi slovami: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
1.3 Pneumatologický rozmer
Sviatostný charakter
9. Prostredníctvom kňazskej vysviacky kňaz prijal znak Ducha Svätého, ktorý ho urobil človekom poznačeným sviatostným znakom, aby bol navždy služobníkom Krista a Cirkvi. Kňaz, ubezpečený prisľúbením, že Tešiteľ s ním ostane naveky (porov. Jn 14, 16 – 17), vie, že nikdy nestratí účinnú prítomnosť a moc Ducha Svätého, aby mohol vykonávať svoje poslanie a rozvíjať pastoračnú lásku – zdroj, kritérium a mieru lásky a služby – ako úplné sebadarovanie sa pre spásu svojich bratov. Táto láska určuje kňazov vlastný spôsob myslenia, konania a správania sa k druhým.
Osobné spoločenstvo s Duchom Svätým
10. Ten istý Duch Svätý prostredníctvom vysviacky dáva kňazovi za úlohu prorokovať a moc ohlasovať a vysvetľovať Božie slovo. Kňaz, začlenený do spoločenstva Cirkvi a zároveň do kňazského stavu, je vedený Duchom pravdy, ktorého Otec poslal prostredníctvom Krista a ktorý ho naučí všetko, pripomenie mu všetko, čo Ježiš povedal svojim apoštolom. Preto kňaz s pomocou Ducha Svätého a štúdiom Božieho slova v Písme, vo svetle Tradície a učiteľského úradu,35 odkrýva bohatstvo Slova, ktoré má ohlasovať jemu zverenému spoločenstvu.
Vzývanie Ducha Svätého
11. Kňaz je pomazaný Duchom Svätým. To zahŕňa nielen dar nezmazateľného znaku, ktorý dostal pri pomazaní, ale aj povinnosť neustále vzývať Tešiteľa, ktorý je darom Vzkrieseného Krista a bez ktorého by tajomstvo kňaza ostalo neplodné. Každý deň si kňaz vyprosuje dar Ducha Svätého, aby mohol nasledovať Krista.
Sviatostným znakom a stotožnením svojho úmyslu s úmyslom Cirkvi je kňaz pri slávení liturgie – predovšetkým Eucharistie a ďalších sviatostí – vždy spojený s Duchom Svätým. Je to totiž sám Kristus, kto koná pre Cirkev prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého skrze svoju účinnú moc vzýva kňaz celebrujúci in persona Christi.36
Teda účinnosť vysluhovaných sviatostí pochádza z Kristovho slova, ktorý ich ustanovil, a z moci Ducha, ktorého Cirkev vzýva v epikléze.
To je zvlášť viditeľné v eucharistickej modlitbe, v ktorej kňaz vyslovuje nad chlebom a vínom Ježišove slová – prosiac o moc Ducha Svätého – aby chlieb premenil na telo, ktoré Kristus „obetoval“ a víno na krv, ktorú Kristus „vylial“, a tak sa sviatostne sprítomnila jeho jedinečná vykupiteľská obeta.37
Sila na vedenie spoločenstva
12. A napokon v spojení s Duchom Svätým nachádza kňaz silu, aby viedol jemu zverené spoločenstvo a upevňoval ho v jednote, akú si prial Pán38. Kňazova modlitba v Duchu Svätom má napodobňovať veľkňazskú modlitbu Ježiša Krista (porov. Jn 17). Kňaz sa má modliť za jednotu kresťanov, aby boli jedno, aby svet uveril, že Otec poslal Syna pre spásu všetkých.
1.4 Ekleziologický rozmer
„V“ Cirkvi a „na čele” Cirkvi
13. Kristus, večný a stále nový počiatok spásy, je základným tajomstvom, z ktorého vychádza tajomstvo Cirkvi, jeho tela, jeho Nevesty, ktorú Ženích volá, aby bola znamením a nástrojom vykúpenia. Kristus, prostredníctvom diela zvereného apoštolom a ich nástupcom, naďalej dáva život svojej Cirkvi. A v nej nachádza služba kňazov svoje prirodzené miesto (locus) a plní svoje poslanie.
Prostredníctvom Kristovho tajomstva je kňaz, ktorý uskutočňuje svoju mnohostrannú službu, včlenený do tajomstva Cirkvi, ktorá si uvedomuje, že „nepovstala sama od seba, ale z Kristovej milosti v Duchu Svätom“39. Tak je kňaz nielen v Cirkvi, ale aj na jej čele.40
Výsostným prejavom tohto umiestnenia kňaza „v“ a „na čele“ Cirkvi je slávenie Eucharistie, keď „kňaz vyzýva ľud, aby pozdvihol srdce k Pánovi v modlitbe a vzdávaní vďaky, a spája sa s ním v slávnostnej modlitbe, ktorú v mene celého zhromaždenia obracia k Bohu Otcovi prostredníctvom Ježiša Krista v Duchu Svätom“41.
Mať účasť na Kristovej snubnej podstate
14. Sviatosť vysviacky dáva kňazovi účasť nielen na tajomstve Krista Kňaza, Učiteľa, Hlavy a Pastiera, ale určitým spôsobom aj na tajomstve Krista „Služobníka a Ženícha Cirkvi“42. Cirkev je „telom“ Krista, ktorý ju tak miloval a miluje, že vydal za ňu seba samého (porov. Ef 5, 25), neustále je obnovuje a očisťuje Božím slovom a sviatosťami (porov. Ef 5, 26), stará sa, aby ju urobil krajšou (porov. Ef 5, 27), a napokon ju tiež živí a stará sa o ňu (porov Ef 5, 29).
Kňazi ako spolupracovníci biskupov tvoria so svojím biskupom jediné kňazské spoločenstvo (presbytérium)43 a na podriadenom stupni majú účasť na jedinom Kristovom kňazstve a tiež určitým spôsobom participujú, podobne ako biskup, na jeho snubnom rozmere vzhľadom na Cirkev, čo je pekne vyjadrené pri odovzdávaní prsteňa v obrade biskupskej vysviacky.44
Kňazi, ktorí „v jednotlivých zhromaždeniach veriacich určitým spôsobom sprítomňujú biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti“45, majú byť verní Neveste a ako živé obrazy Krista Ženícha majú umožniť, aby sa naďalej mohol mnohorakým spôsobom darovať svojej Cirkvi. Kňaz je úplne nezaslúžene povolaný aktom nadprirodzenej lásky, preto má milovať Cirkev tak, ako ju miloval Kristus, venovať jej všetky svoje sily a s pastoračnou láskou sa obetovať tak, že každodenne dáva svoj vlastný život.
Univerzálnosť kňazstva
15. Pánov príkaz ísť ku všetkým národom (porov. Mt 28,18 – 20) predstavuje ďalší spôsob ustanovenia kňaza do čela Cirkvi.46 Kňaz, ktorého poslal Otec (poslaný – missus) prostredníctvom Krista, patrí „bezprostredným spôsobom“ k univerzálnej Cirkvi,47 ktorá má poslanie hlásať evanjelium „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8) .48
„Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy.”49 Totiž vysviackou a prijatou službou sú všetci kňazi pridružení k biskupskému zboru a v hierarchickom spojení s ním slúžia pre dobro celej Cirkvi.50 To, že je kňaz inkardinovaný51 do určitej partikulárnej cirkvi, ho nesmie obmedzovať a viesť k úzkoprsým a partikulárnym názorom, ale má ho to otvárať pre službu jedinej Cirkvi Ježiša Krista.
V tomto zmysle každý kňaz dostáva takú formáciu, ktorá mu umožní slúžiť univerzálnej Cirkvi, a nie špecializovať sa len na jedno miesto alebo jednu osobitnú úlohu. Takáto „formácia pre univerzálnu Cirkev“ značí, že bude pripravený čeliť rôznym podmienkam a neustále pripravený bezpodmienečne slúžiť celej Cirkvi.52
Misionársky rozmer kňazstva pre novú evanjelizáciu
16. Kňaz, ktorý má účasť na Kristovej konsekrácii, je zapojený do jeho poslania spásy v súlade s jeho posledným príkazom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20; porov. Mk 16, 15 – 18; Lk 24, 47 – 48; Sk 1, 8). Misionárske zameranie je teda základnou súčasťou života kňaza – ktorý sa má stať „chlebom, lámaným pre život sveta”. Lebo „prvé a základné misijné poslanie, ktoré dostávame zo slávených svätých tajomstiev, je vydávať svedectvo naším životom. Obdiv z daru, ktorý nám dal Boh v Kristovi, vtláča do nášho života nový dynamizmus, ktorý nás podnecuje byť svedkami jeho lásky. Svedkami sa stávame, keď sa cez naše slová, skutky a spôsob života prejavuje a odovzdáva niekto Iný.“53
„Kňazi sú skrze vysviacku vyzvaní deliť sa s ním [biskupom] o problémy misií. Duchovný dar, ktorý kňazi prijali pri vysviacke, ich pripravuje nie na ohraničené a úzke poslanie, ale na všeobsiahle, všeobecné, spásonosné poslanie v najširšom zmysle […] Všetci kňazi musia mať misionárske srdce a misionársku mentalitu. Musia byť otvorení pre potreby Cirkvi a sveta.“54 Túto požiadavku života Cirkvi v súčasnom svete musí vypočuť a zažiť každý kňaz. Preto je každý kňaz povolaný mať misionárskeho ducha, teda skutočne „katolíckeho“ ducha, ktorý vychádza od Krista a obracia sa na všetkých, aby „boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4 – 6).
Preto je dôležité, aby si kňaz plne uvedomoval misionársky rozmer kňazstva a prežíval ho v plnej zhode s Cirkvou, ktorá dnes, rovnako ako včera, cíti potrebu posielať svojich služobníkov na miesta, kde je ich služba najpotrebnejšia, najmä k tým najchudobnejším.55 Z toho vyplýva aj primeranejšia distribúcia kňazov.56 V tomto zmysle treba uznať, že kňazi, ktorí sa ochotne dávajú do služby v iných diecézach alebo krajinách, sú veľkým darom tak pre partikulárnu cirkev, do ktorej boli poslaní, ako aj pre tú, ktorá ich vyslala.
17. „Napriek tomu dnes prevláda narastajúca dezorientácia, ktorá vedie mnohých k tomu, že Pánov misijný príkaz (porov. Mt 28, 19) nechávajú nevypočutý a neuskutočnený. Často sa akýkoľvek pokus presviedčať druhých ohľadne náboženských otázok považuje za obmedzovanie slobody. Dovolené je vraj len vyjadrovať vlastné názory a vyzývať ľudí, aby konali podľa svedomia, bez toho, aby sa napomáhalo ich obrátenie ku Kristovi a na katolícku vieru. Hovorí sa, že stačí pomáhať ľuďom, aby boli viac ľuďmi, alebo aby boli vernejší vlastnému náboženstvu; údajne stačí budovať spoločenstvá schopné angažovať sa za spravodlivosť, slobodu, mier, solidaritu. Navyše niektorí zastávajú názor, že tomu, kto nepozná Krista, ho netreba ani ohlasovať, ani ho povzbudzovať, aby vstúpil do Cirkvi, lebo vraj je možné byť spasený aj bez explicitného poznania Krista a bez formálneho začlenenia sa do Cirkvi.”57
Svätý Pavol VI. sa obracia aj na kňazov, keď hovorí: „Bude užitočné, ak si každý kresťan a každý hlásateľ evanjelia v modlitbe hlbšie premyslí túto skutočnosť: Vďaka Božiemu milosrdenstvu sa ľudia môžu spasiť aj inými cestami než našou evanjelizáciou. Ale či sa budeme môcť spasiť my sami, ak z nedbanlivosti, zo strachu alebo hanblivosti – svätý Pavol tomu hovoril ,hanbiť sa za evanjelium‘ (porov. Rim 1, 16) – alebo preto, že sme sa dali zviesť falošnými názormi, zanedbáme šírenie evanjelia? Nie je to totiž nič iného, než spreneveriť sa Božiemu povolaniu, ktoré chce, aby dobré semeno skrze hlas služobníkov evanjelia vyklíčilo, a od nás závisí, či z toho semena vyrastie strom a bude prinášať svoje ovocie.”58 Preto dnes, viac ako inokedy, musí klérus cítiť apoštolskú povinnosť zjednocovať všetkých ľudí v Kristovi, v jeho Cirkvi. „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia“59.
Preto nie sú prípustné také názory, ktoré v mene zle pochopeného rešpektu voči jednotlivým kultúram, chcú prekrútiť misionársku činnosť Cirkvi, ktorá je povolaná uskutočňovať túto univerzálnu službu týkajúcu sa spásy, ktorá prekračuje všetky kultúry a má ich oživovať.60 Toto rozšírenie na univerzálny rozmer je vnútornou, a preto nevyhnutnou vlastnosťou kňazskej služby.
18. Už v počiatkoch Cirkvi apoštoli poslúchli posledný príkaz vzkrieseného Pána. V ich šľapajach Cirkev už po stáročia „neustále evanjelizuje a nikdy neprerušila túto evanjelizačnú cestu“61.
Evanjelizácia sa však „uskutočňuje rozličným spôsobom, podľa rôznych situácií, v ktorých prebieha. Vo vlastnom zmysle jestvuje ,poslanie ad gentes‘ zamerané na tých, ktorí nepoznajú Krista. V širšom zmysle slova sa hovorí o ,evanjelizácii‘ pri označovaní bežnej pastorácie”62. Evanjelizácia je činnosťou Cirkvi, ktorá ohlasuje evanjelium s cieľom obrátenia, vyzýva uveriť, osobne sa stretnúť s Ježišom, stať sa jeho učeníkom, usilovať sa myslieť ako On, posudzovať ako On a žiť ako žil On63. Evanjelizácia začína ohlasovaním evanjelia a svoje naplnenie nachádza v svätosti učeníka, ktorý sa ako člen Cirkvi stal evanjelizátorom. V tomto zmysle je evanjelizácia celosvetovou činnosťou Cirkvi, „centrálnou a všetky ostatné obsahujúcou úlohou v kontexte služby ľudskej rodine, ku ktorej je povolaná Cirkev a v nej laici“64.
„Proces evanjelizácie sa preto člení na nasledujúce etapy alebo ,podstatné momenty‘: misijné pôsobenie na neveriacich a na tých, čo žijú v náboženskej ľahostajnosti; katecheticko-iniciačná činnosť v prospech tých, čo sa rozhodli pre evanjelium alebo cítia potrebu doplniť si či obnoviť svoje uvedenie do kresťanského života; ďalej pastoračné pôsobenie na zrelých veriacich kresťanov v rámci kresťanského spoločenstva. Tieto momenty však nie sú uzavretými etapami: ak je potrebné, opakujú sa, aby tak poskytovali čo najprimeranejší evanjeliový pokrm pre duchovný rast každého človeka či spoločenstva“65.
19. „Napriek tomu pozorujeme napredujúci proces odkresťančovania a stratu základných ľudských hodnôt, ktoré sú znepokojujúce. Veľká časť ľudstva dnes nenachádza v trvalej evanjelizácii Cirkvi evanjelium [t.j. radostnú zvesť], teda presvedčivú odpoveď na otázku: Ako žiť? [...] Všetci potrebujú evanjelium; evanjelium je určené všetkým a nie len určitému okruhu ľudí, a preto sme povinní hľadať nové spôsoby ako všetkým evanjelium prinášať“66. Hoci je toto odkresťančovanie znepokojujúce, nemôže viesť k pochybnosti o tom, či sa evanjelium dokáže dotknúť sŕdc našich súčasníkov: „Možno sa niekto opýta, či sa budú vedieť otvoriť kresťanskej kerygme ľudia z vyspelých spoločností dnešnej postmodernej kultúry. Odpoveď musí byť kladná. Kerygmu totiž môže pochopiť a prijať akákoľvek ľudská bytosť, v akejkoľvek dobe alebo kultúre. Aj tie najintelektuálnejšie alebo najjednoduchšie prostredia možno evanjelizovať. Musíme dokonca veriť, že aj tzv. post-kresťanov sa môže osoba Ježiša Krista znovu dotknúť“67.
Už pápež svätý Pavol VI. povedal, že „podmienky v spoločnosti nás všetkých zaväzujú, aby sme znovu preskúmali metódy a usilovali sa všetkými spôsobmi študovať ako prinášať modernému človeku kresťanské posolstvo, v ktorom jedine môže nájsť odpoveď na svoje otázky a silu pre svoje solidárne ľudské snahy“68. Svätý Ján Pavol II. takto predstavil nové tisícročie: „Dnes treba odvážne čeliť situácii, ktorá sa v súvise s globalizáciou a ďalším vzájomným prelínaním národov a kultúr, ktoré ju charakterizuje, stáva vždy nestálejšou a náročnejšou“69. Začala sa teda „nová evanjelizácia”, ktorá však nie je „re-evanjelizáciou“70, pretože ohlasovanie „je stále rovnaké; kríž stojí vysoko nad svetom, ktorý sa mení”71. Je nová, keďže „okrem permanentnej evanjelizácie, ktorá nebola nikdy prerušená, sa usilujeme o novú evanjelizáciu, schopnú osloviť svet, ktorý nie je otvorený pre ,klasickú evanjelizáciu‘“72.
20. Nová evanjelizácia sa obracia predovšetkým,73 no nie výlučne,74 „na dávno evanjelizované cirkvi“,75 kde žijú mnohí ľudia, „ktorí síce boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, ale už nepristupujú k sviatostiam, alebo dokonca odpadli od viery“76. Povinnosťou kňazov „je všetkým hlásať Božie evanjelium, aby plnili Pánov príkaz: ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu‘ (Mk 16, 15)“77. Sú „služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi“78, „zaviazaní zvestovať všetkým pravdu evanjelia, ktorej sú sami účastní v Pánovi“79, o to viac, že „počet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie, ba dokonca od koncilu sa skoro zdvojnásobil. Tento nesmierny počet ľudí, ktorých Otec miluje a pre ktorých poslal svojho Syna, robí naliehavosť misií očividnou.“80. Svätý Ján Pavol II. slávnostne potvrdil, že „prišiel čas, nasadiť všetky cirkevné sily za novú evanjelizáciu a za misie ad gentes. Nikto, kto verí v Krista, žiadna cirkevná inštitúcia sa nemôže vyhnúť tejto najvyššej povinnosti: Krista treba zvestovať všetkým národom“81.
21. Kňazi majú zapojiť všetky svoje sily do tejto novej evanjelizácie, ktorú charakterizoval svätý Ján Pavol II. ako „novú svojím zápalom, svojimi metódami a svojim vyjadrením“82.
Na prvom mieste je potrebné, aby „sme v sebe znovu zapálili počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého. Musíme v sebe oživiť planúce nadšenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: ,Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!‘ (1Kor 9, 16)“83. Vskutku, „kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať“84. Na príklade apoštolov vidíme, že apoštolské nadšenie je plodom vzrušujúcej skúsenosti plynúcej z blízkosti s Ježišom. „Misie sú otázkou viery, presným ukazovateľom našej viery v Krista a jeho lásky k nám.“85 Pán neprestáva zosielať svojho Ducha, z moci ktorého sa máme nechať obnoviť, aby sme dosiahli to „obnovené misijné nadšenie, ktoré je prejavom novej veľkodušnej otvorenosti voči daru milosti“86. „Je predovšetkým podstatné a nevyhnutné, aby sa kňaz podľa aktuálnych požiadaviek rozhodol vedome a odhodlane prijať a evanjelizovať nielen tých, ktorí ho vyhľadávajú – či už vo farnosti alebo inde – ale aby ,vstal a išiel‘ hľadať predovšetkým pokrstených, ktorí z rôznych dôvodov nežijú podľa svojej príslušnosti k cirkevnému spoločenstvu, ako aj všetkých tých, ktorí len málo poznajú alebo vôbec nepoznajú Ježiša Krista.“87 Kňazi nech si pamätajú, že misie nie sú len záležitosťou ich samých. Ako pastieri svojho ľudu nech formujú kresťanské spoločenstvá, aby vydávali evanjeliové svedectvo a ohlasovali dobrú zvesť. Misionárska horlivosť sa nemôže vyžadovať iba od nejakej skupiny „špecialistov“, ale musia zapojiť do „zodpovednosti všetkých členov Božieho ľudu [...] Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín“88. Farnosť nie je len miestom, kde sa koná katechéza, ale je aj živým prostredím, ktoré má uskutočňovať novú evanjelizáciu,89 ktorá sa zrodila v „trvalých misiách”90. Každá komunita je podľa vzoru samotnej Cirkvi „zo svojej povahy povolaná vychádzať zo seba samej v pohybe k svetu, aby bola znamením Emanuela, Slova, ktoré sa stalo telom, Bohom s nami“91. Vo farnosti musia kňazi „zvolať členov spoločenstva, zasvätených i laikov, primerane ich pripraviť a vyslať na evanjelizačné misie k jednotlivým osobám, rodinám – aj prostredníctvom návštev v domácnostiach – a do všetkých sociálnych prostredí, ktoré sa nachádzajú na danom území. Farár sa musí ako prvý podieľať na týchto farských misiách”92. Pastieri, pamätajúc, že Cirkev je „tajomstvom spoločenstva a misie“93, vedú spoločenstvo k tomu, aby svedčilo svojou „vierou, ktorú vyznáva, slávi, prežíva a vyjadruje modlitbou”94 a svojím nadšením95. Pápež Pavol VI. s radosťou vyzýval: „Kiežby súčasný svet mohol počuť radostnú zvesť, po ktorej s úzkosťou i nádejou túži, nielen od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale aj od takých, ktorých život je plný horlivosti, ktorí už medzi prvými zakúsili Kristovu radosť”96. Veriaci potrebujú byť svojimi pastiermi povzbudzovaní, aby nemali strach odvážne hlásať vieru, tým skôr, že hlásateľ zakúša, ako sa samotný misionársky čin stáva zdrojom jeho osobného obnovenia: „Misijná činnosť skutočne obnovuje Cirkev, viera a kresťanská identita sa upevňuje a dostáva nové oduševnenie a motiváciu. Viera zosilnieva, keď sa podáva ďalej!“97.
22. Evanjelizácia je nová aj svojimi metódami. Hlásateľ evanjelia, povzbudený zvolaním apoštola Pavla – „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16) – dokáže využívať všetky komunikačné prostriedky, ktoré moderná veda a technológia ponúkajú.98
Zaiste, nie všetko závisí od týchto prostriedkov alebo ľudských schopností, lebo Božia milosť môže dosiahnuť svoj účinok nezávisle od ľudských činov; no je bežné, že v Božom pláne je hlásanie Božieho slova privilegovaným kanálom odovzdávania viery a evanjelizačnej misie.
Kňaz vie prostredníctvom týchto moderných prostriedkov zapojiť do evanjelizácie aj laikov. V každom prípade však jeho účasť v týchto nových prostrediach musí vždy vyjadrovať zvlášť lásku, nadprirodzený zmysel, striedmosť a umiernenosť, teda musí konať tak, aby sa všetci cítili byť priťahovaní nie natoľko postavou kňaza, ako skôr osobou Ježiša Krista, nášho Pána.
23. Treťou charakteristikou novej evanjelizácie je novosť vyjadrovania. V meniacom sa svete sa musí kňazovo povedomie o vlastnom poslaní hlásateľa evanjelia, ktorý je nástrojom Krista a Ducha Svätého, čoraz konkrétnejšie prejavovať v pastorácii, aby tak mohol vo svetle Božieho slova oživovať rôzne situácie a rôzne prostredia, v ktorých vykonáva svoju službu.
Ak chce byť kňaz z pohľadu viery a svojej služby efektívny a dôveryhodný, je dôležité, aby sa konštruktívne a kriticky oboznámil s ideológiami, jazykom, kultúrnou situáciou, stereotypmi rozširovanými cez komunikačné prostriedky, ktoré do veľkej miery podmieňujú dobovú mentalitu. Musí tiež vedieť osloviť všetkých „a nikdy neskrývať ani najradikálnejšie požiadavky evanjeliového posolstva. Treba však vychádzať v ústrety požiadavkám každého, pokiaľ ide o vnímavosť a reč, podľa príkladu apoštola Pavla, ktorý hovoril: ,Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých‘ (1Kor 9, 22).“99 Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že Cirkev sa „od počiatku svojich dejín naučila vyjadrovať Kristovu blahozvesť v pojmoch a jazykoch rozličných národov a okrem toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to s cieľom primerane prispôsobiť evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. Takáto prispôsobivosť v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia“100. Pri náležitom rešpektovaní odlišnej cesty každej osoby a zohľadnení rôznych kultúr, do ktorých má kresťanské posolstvo vstúpiť a predsa ostať naplno sebou samým, bude mať kresťanstvo tretieho tisícročia, plne verné evanjeliovému ohlasovaniu a cirkevnej tradícii, tvár mnohých, starých i moderných kultúr, ktorých špecifické hodnoty ním nie sú popreté, ale očistené a zachované vo svojej plnosti.101
Duchovné otcovstvo
24. Pastoračné poslanie kňazov je dôležité a univerzálne: je zamerané na celú Cirkev, a teda je aj misionárske. „Bežne je spojené so službou určitému spoločenstvu Božieho ľudu, v ktorom každý očakáva pozornosť, starostlivosť a lásku.“102 Preto je služba kňaza aj otcovskou službou.103 Vďaka tomu, že sa kňaz venuje dušiam, mnohé sa zrodia pre nový život v Kristovi. Ide o skutočné duchovné otcovstvo, ako hovorí svätý Pavol: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15).
Kňaz sa rovnako ako Abrahám stáva „otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18) a v rozvoji kresťanskej viery, ktorá vôkol neho rozkvitá, nachádza odmenu za námahy a utrpenia svojej každodennej služby. Navyše, nielen na prirodzenej, ale aj na nadprirodzenej úrovni sa otcovské poslanie nekončí zrodom dieťaťa, ale pokračuje a zahŕňa celý jeho život: „Kto prijal vašu dušu, keď po prvý raz vstúpila do sveta? Kňaz. Kto ju sýti, aby mala silu dokončiť svoje putovanie? Kňaz. Kto ju pripraví, aby sa mohla objaviť pred Bohom, posledný raz umytá v krvi Ježiša Krista? Kňaz, vždy len kňaz. A ak táto duša zomiera [pre hriech], kto ju obživí, kto jej poskytne pokoj a mier? Opäť kňaz... Po Bohu je kňaz všetkým!... On sám seba správne nepochopí skôr ako v nebi.“104
Kňazi svojim životom uskutočňujú dojemné apoštolove slová: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus” (Gal 4, 19). A tak každý deň znovu prežívajú tento dar duchovného otcovstva a ním sa orientujú pri plnení všetkých úloh súvisiacich s ich službou.
Autorita ako „amoris officium”
25. Ďalším prejavom toho, že kňaz je na čele Cirkvi, je jeho úloha vodcu, ktorý vedie k posväteniu veriacich, zverených mu v rámci jeho služby. Táto služba je vo svojej podstate službou pastiera, no má sa vyznačovať autoritou, ktorá priťahuje a ktorá robí evanjeliové posolstvo dôveryhodným (porov. Mt 7, 29). Každá autorita sa má vykonávať v duchu služby, ako amoris officium a nezištné obetovanie sa pre dobro stáda (porov. Jn 10, 11; 13, 14)105.
Táto autorita, ktorú má kňaz žiť pokorne a konzistentne, môže podľahnúť dvom protichodným pokušeniam. Prvé zvádza k vykonávaniu vlastnej služby vládnutím nad stádom (porov. Lk 22, 24 – 27; 1Pt 5, 1 – 4); pokým druhé tkvie v tom, že vlastné pripodobnenie sa Kristovi, Hlave a Pastierovi, sa rozplynie v nesprávnom chápaní spoločenstva.
Prvé pokušenie bolo silné aj u samotných učeníkov a Ježiš ich na to stále a vytrvalo upozorňoval. Keď sa podcení, ľahko sa prepadne pokušeniu „klerikalizmu“, spojenému s túžbou vládnuť nad laikmi; to vyvoláva medzi posvätnými služobníkmi a ľudom neustále kontroverzie.
Kňaz nemá hľadieť na svoju úlohu zúžene, len ako na úlohu nejakého funkcionára. On je prostredníkom – mostom – tým, ktorý si má vždy pripomínať, že Pán a Učiteľ „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10, 45); že Pán sa sklonil, aby umyl nohy svojim učeníkom (porov. Jn 13, 5), prv ako zomrel na kríži a prv ako ich poslal do celého sveta (porov. Jn 20, 21).Tak sa kňaz, zapojený do starostlivosti o stádo, ktoré patrí Pánovi, usiluje „chrániť stádo, sýtiť ho a viesť ho k nemu, pravému Dobrému pastierovi, ktorý si želá spásu všetkých. Sýtiť Pánovo stádo je teda služba starostlivej lásky, ktorá si vyžaduje úplné sebadarovanie až do vyčerpania síl, a ak je to nevyhnutné, až po obetovanie života“.106
Kňazi vydávajú autentické svedectvo o zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorému bola daná „všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18), ak slúžia svojmu stádu107 s autoritou, no pokorne, a ak rešpektujú úlohy, ktoré Kristus a Cirkev zverili veriacim laikom108 a veriacim zasväteným sľubmi podľa evanjeliových rád.109
Pokušenie demokratizmu a rovnostárstva
26. Často sa stáva, že v snahe vyhnúť sa tomuto prvému omylu sa upadne do druhého, ktorý smeruje k zrušeniu každého rozdielu medzi údmi mystického Kristovho tela, ktorým je Cirkev, praktickým popieraním rozlíšenia medzi všeobecným alebo krstným kňazstvom a služobným kňazstvom.110
Medzi mnohé formy takéhoto popierania, ktoré dnes možno pozorovať, patrí tzv. „demokratizmus“, ktorý neuznáva autoritu a milosť Krista Hlavy prítomnú v posvätných služobníkoch a zbavuje Cirkev jej povahy mystického Kristovho tela. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Cirkev uznáva všetky zásluhy a hodnoty, ktoré demokratická kultúra priniesla do občianskej spoločnosti. Okrem toho sa všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, usiluje o uznanie rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí. Druhý vatikánsky koncil sa na základe Zjavenia jasne vyslovil za rovnakú dôstojnosť všetkých pokrstených v Cirkvi.111 Predsa však treba povedať, že v samotnej povahe Cirkvi má svoj definitívny základ tak radikálna rovnosť, ako aj rozličnosť stavov a úloh.
Cirkev totiž vďačí za svoju existenciu a usporiadanie Božiemu plánu spásy a samu seba považuje za láskavý dar od Otca, ktorý ju oslobodil skrze potupnú smrť svojho Syna na kríži. Cirkev teda chce byť – v Duchu Svätom – úplne poslušná a verná slobodnej a oslobodzujúcej vôli svojho Pána, Ježiša Krista. Z tohto tajomstva spásy vyplýva, že Cirkev je zo svojej podstaty odlišnou realitou ako sú ľudské spoločnosti.
Z toho dôvodu nie je v Cirkvi prípustné také zmýšľanie, ktoré sa občas prejavuje najmä v niektorých orgánoch cirkevného spoločenstva a ktoré chce zamieňať úlohy kňazov a veriacich laikov, a tiež nerozlišuje vlastnú autoritu biskupa od autority kňazov ako spolupracovníkov biskupov a popiera náležitú poslušnosť voči všeobecnému magistériu, vykonávanému rímskym biskupom v jeho funkcii prvého medzi biskupmi, ktorú dostal od Pána. Skrátka, ide o pokus automaticky prenášať do Cirkvi také zmýšľanie a takú prax, aké existujú v niektorých spoločensko-politických smeroch našej doby, bez náležitého zohľadnenia toho, že za svoju existenciu a usporiadanie vďačí Cirkev Božiemu plánu spásy v Kristovi.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kňazstvo a kňazská rada – poradný orgán požadovaný v dekréte Presbyterorum ordinis112 – nie sú výrazom práva na združovanie klerikov a už vôbec ich nemožno chápať podľa predstáv poznačených odborovým chápaním, ako vymáhajúce nároky a presadzujúce záujmy rôznych strán, ktoré sú veľmi vzdialené cirkevnému spoločenstvu.113
Rozlíšenie medzi všeobecným kňazstvom a služobným kňazstvom
27. Rozlíšenie medzi všeobecným alebo krstným kňazstvom a služobným kňazstvom neprináša separáciu či rozdelenie medzi členmi kresťanského spoločenstva, ale naopak, harmonizuje a zjednocuje život Cirkvi, pretože „všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo, i keď sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom, sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve“114. Totiž Kristovo telo je organickou jednotou všetkých údov, kde každý slúži životu celku, ak naplno prežíva svoju úlohu a vlastné osobitné povolanie (porov. 1Kor 12, 12 n.).115
Preto nikomu nie je dovolené meniť to, čo si prial Kristus pre svoju Cirkev. Ona je nerozlučne spojená so svojím Zakladateľom a svojou Hlavou. On sám jej dáva mocou Ducha Svätého služobníkov, aby slúžili jeho veriacim. Krista, ktorý povoláva, posväcuje a posiela prostredníctvom oprávnených pastierov, nemôže nahradiť žiadne spoločenstvo – hoci by bolo v postavení zvláštnej núdze – ktoré by si chcelo samé dosadiť kňaza v rozpore s cirkevnými normami: kňazstvo je Ježišovou voľbou a nie voľbou spoločenstva (porov. Jn 15, 16). Odpoveďou na riešenie prípadov núdze je Ježišova modlitba: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Ak sa táto modlitba koná vo viere a v spojení s intenzívnym životom lásky v spoločenstve, potom si môžeme byť istí, že Pán nám dá pastierov podľa svojho srdca (porov. Jer 3, 15)116.
28. Na zachovanie poriadku ustanoveného Pánom Ježišom je tiež potrebné, aby sme sa vyhli tzv. „klerikalizácii“ laikov,117 ktorá smeruje k potláčaniu služobného kňazstva, lebo po biskupovi jedine kňazovi možno jednoznačne a vo vlastnom zmysle priznať meno „pastier“, z moci kňazského úradu/poverenia prijatého pri vysviacke. Označenie „pastiersky“ sa totiž vzťahuje na účasť na biskupskej službe.
1.5 Kňazské spoločenstvo
Spoločenstvo s Trojicou a s Kristom
29. Vo svetle toho, čo sme povedali o identite kňaza, sa kňazské spoločenstvo uskutočňuje predovšetkým s Otcom, prvotným počiatkom každej moci; so Synom, na ktorého vykupiteľskom poslaní má účasť; a s Duchom Svätým, ktorý mu dáva silu na uskutočňovanie pastoračnej lásky, ktorá je osobitným znakom kňaza, „vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza“118. Pastoračnú lásku nemožno zredukovať len na súbor techník a metód zameraných na efektívne fungovanie kňaza, ale odkazuje skôr k samotnej povahe poslania Cirkvi, ktoré je zamerané na spásu ľudstva.
Vskutku, „povahu a poslanie služobného kňazstva možno definovať len v kontexte rozmanitosti a bohatstva vzťahov, ktoré vychádzajú z Najsvätejšej Trojice a šíria sa v spoločenstve Cirkvi, ktorá je v Kristovi znakom a nástrojom zjednotenia s Bohom i jednoty celého ľudského pokolenia“119.
Spoločenstvo s Cirkvou
30. Z tohto základného zjednotenia-spoločenstva s Kristom a Najsvätejšou Trojicou vyplýva kňazovo spoločenstvo-vzťah s Cirkvou, s ohľadom na aspekt tajomstva a cirkevného spoločenstva.120
Konkrétne sa spoločenstvo kňaza s Cirkvou uskutočňuje rôznymi spôsobmi. Sviatostnou vysviackou vstupuje do osobitného vzťahu s pápežom, biskupským zborom, vlastným biskupom, ostatnými kňazmi a veriacimi laikmi.
Hierarchické spoločenstvo
31. Spoločenstvo ako osobitný rys kňazstva má svoj základ v jedinečnosti Hlavy, Pastiera a Ženícha Cirkvi, ktorým je Kristus.121
V tomto služobnom spoločenstve sa vytvárajú aj určité vzťahy predovšetkým k pápežovi, k biskupskému zboru a k vlastnému biskupovi. „Kňazskú službu nemožno vykonávať bez jednoty s pápežom a biskupským kolégiom, ale najmä s vlastným diecéznym biskupom, voči ktorým treba zachovávať ,synovskú úctu a poslušnosť‘, sľúbenú pri vysviacke.“122 Ide o hierarchické spoločenstvo, teda o spoločenstvo v hierarchii, ktorá je takto vnútorne usporiadaná.
Toto spoločenstvo, vďaka účasti na jedinom služobnom kňazstve – v podriadenom stupni voči biskupom, ktorí majú „vlastnú, riadnu a bezprostrednú moc, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi“123 – obsahuje aj duchovné a organicko-štrukturálne spojenie kňazov s celým kolégiom biskupov, ako aj s rímskym biskupom. Tým sa potvrdzuje, že kolégium biskupov ako celok i každý jednotlivý biskup má byť v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia.124 Toto kolégium sa skladá len z vysvätených biskupov, ktorí sú v hierarchickom spoločenstve s hlavou aj navzájom medzi sebou.
Spoločenstvo v slávení Eucharistie
32. Hierarchické spoločenstvo sa zreteľne prejavuje v eucharistickej modlitbe. Keď sa kňaz modlí za pápeža, za kolégium biskupov a za vlastného biskupa, to nie je len prejavom úcty, ale potvrdzuje tým aj vierohodnosť svojho vlastného slávenia.125
Aj eucharistická koncelebrácia za predpokladaných okolností a podmienok,126 najmä vtedy, keď jej predsedá biskup a koná sa za účasti veriacich, jasne ukazuje jednotu Kristovho kňazstva v rozmanitosti jeho služobníkov, aj jednotu obety a Božieho ľudu.127 Okrem toho prispieva k upevňovaniu sviatostného bratstva, ktoré je medzi kňazmi.128
Spoločenstvo v pastoračnej činnosti
33. Každý kňaz má mať hlboký, pokorný a synovský vzťah poslušnosti a lásky k osobe Svätého Otca a s príkladnou poslušnosťou priľnúť k jeho Petrovmu úradu – učenia, posväcovania a spravovania.129
Nevyhnutnou podmienkou účinnosti kňazskej služby je aj synovská jednota s vlastným biskupom. Skúsení pastieri ľahko zistia, že pri vykonávaní vlastnej služby je nevyhnutné vyhýbať sa akémukoľvek druhu subjektivizmu a zodpovedne plniť pastoračné plány. Takýto súlad je nielen znakom zrelosti, ale prispieva aj k jednote spoločenstva, ktorá je pre dielo evanjelizácie nevyhnutná.130
Kňaz, plne rešpektujúci hierarchickú podriadenosť, má nadobudnúť k svojmu biskupovi úprimný vzťah, vyznačujúci sa dôverou, srdečným priateľstvom, modlitbou za jeho osobu a na jeho úmysly, s opravdivou snahou o súlad a zhodu názorov a plánov, ktorý nič neuberá z múdrej osobnej aktivity a z pastoračnej činnosti. 131
S ohľadom na vlastný duchovný a pastoračný rast a pre lásku k svojmu stádu by mal kňaz s vďakou prijímať, ba pravidelne vyhľadávať usmernenia biskupa a ním poverených osôb. Veľmi chvályhodná je aj prax žiadať o názor kňazov, ktorí sú v istom smere väčšími odborníkmi, a tiež kvalifikovaných laikov, odborníkov na vhodné pastoračné metódy.
Spoločenstvo v kňazstve
34. Prostredníctvom sviatosti kňazstva „je každý kňaz spojený s ostatnými členmi presbytéria zvláštnymi zväzkami apoštolskej lásky, služby a bratstva“132. Kňaz je včlenený do ordo presbyterorum (kňazského stavu), ktorý zakladá takú jednotu, že ho môžeme nazvať skutočnou rodinou, v ktorej zväzky nevznikajú z tela alebo z krvi, ale z milosti vysviacky.133
Príslušnosť k určitému kňazskému zboru134 sa vždy uskutočňuje v rámci partikulárnej cirkvi, ordinariátu alebo osobnej prelatúry – teda v rámci „biskupskej misie“, nie iba z dôvodu inkardinácie – čo však neznamená, že by kňaz vďaka svojmu krstu nepatril bezprostredne aj do univerzálnej Cirkvi: v Cirkvi nikto nie je cudzincom; celá Cirkev a každá diecéza je rodinou, Božou rodinou.135
Kňazské bratstvo a príslušnosť ku kňazskému zboru (presbytériu) sú charakteristické prvky kňazstva. V tejto súvislosti je počas kňazskej vysviacky veľmi dôležitý obrad vkladania rúk biskupa, na ktorom sa zúčastňujú všetci prítomní kňazi. To naznačuje účasť na úrade toho istého stupňa, aj to, že kňaz nemôže konať sám, ale vždy v rámci kňazského zboru, a tak sa stáva spolubratom všetkých tých, ktorí ho tvoria.136
„Biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť [„posvätnú moc“] konať v osobe Krista Hlavy (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu ,diakoniou‘ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom)“137.
Inkardinácia, skutočný právny zväzok s duchovnou hodnotou
35. Inkardinácia do určitej „partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, buď do niektorého inštitútu zasväteného života alebo do spoločnosti, ktoré majú toto splnomocnenie”,138 je skutočným právnym zväzkom,139 ktorý má aj duchovnú hodnotu, pretože z neho vyplýva „vzťah k biskupovi v jednom presbytériu, spoluúčasť na jeho cirkevných starostiach, evanjeliová starostlivosť o Boží ľud v konkrétnych historických podmienkach i v podmienkach každej miestnej cirkvi“140.
Preto netreba zabúdať, že kňazi, ktorí nie sú inkardinovaní do diecézy, ako aj kňazi, členovia niektorého rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ktorí bývajú v diecéze a pre jej dobro vykonávajú nejakú službu, hoci podliehajú svojim právoplatným ordinárom, patria naplno alebo z istého hľadiska ku kňazom tej diecézy,141 v ktorej majú „tak aktívne, ako aj pasívne právo voľby na ustanovenie presbyterskej rady“142. Najmä rehoľní kňazi sa spoločne podieľajú na pastoračnej starostlivosti, poskytujú pomoc podľa svojich chariziem a svojou prítomnosťou „povzbudzujú miestnu cirkev väčšmi sa otvoriť všeobecnej Cirkvi“143.
Kňazi inkardinovaní v niektorej diecéze, no schválení legitímnou cirkevnou autoritou,144 slúžiť nejakému cirkevnému hnutiu, si majú byť vedomí toho, že sú členmi presbytéria diecézy, v ktorej vykonávajú svoju službu, a majú s ním spolupracovať. Na druhej strane biskup podporuje právo na vlastnú spiritualitu, ktoré zákon priznáva všetkým veriacim,145 a rešpektuje u takéhoto inkardinovaného kňaza spôsob života, aký si vyžaduje jeho príslušnosť k hnutiu, a má byť ochotný podľa normy práva povoliť kňazovi, aby svoju službu mohol vykonávať v iných partikulárnych cirkvách, ak to patrí ku charizme takéhoto hnutia,146 pričom sa každopádne musí usilovať o posilnenie cirkevného spoločenstva.
Kňazský zbor – miesto posvätenia
36. Kňazský zbor je významným miestom, kde kňaz môže nachádzať špecifické prostriedky na svoju formáciu, posvätenie a evanjelizáciu, ako aj pomoc na prekonanie nedostatkov a slabostí, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti.
Preto sa má kňaz snažiť vyhýbať tomu, aby prežíval svoje kňazstvo izolovane a subjektivisticky a rozvíjať bratské spoločenstvo tým, že si s ostatnými kňazmi bude vzájomne prejavovať srdečné priateľstvo, láskavú starostlivosť, pohostinné prijatie i bratské napomenutie.147 Má si uvedomovať, že milosť vysviacky zahŕňa a „povznáša ľudské – psychologické, citové, priateľské a duchovné – vzťahy medzi kňazmi [...] a uskutočňuje sa rozličnými formami vzájomnej pomoci, nielen duchovnými, ale aj hmotnými“148.
To všetko je vyjadrené v liturgii svätej omše posvätenia krizmy – ktorá je prejavom spoločenstva kňazov s ich biskupom – v liturgii svätej omše Pánovej večere (In Coena Domini) na Zelený štvrtok, ktorá ukazuje, ako z eucharistického spoločenstva zrodeného pri Poslednej večeri kňazi dostávajú schopnosť milovať sa navzájom tak, ako ich miluje Učiteľ.149
Bratské priateľstvo medzi kňazmi
37. Hlboký a cirkevný zmysel presbytéria/kňazského zboru nielenže neobmedzuje, ale naopak uľahčuje osobnú zodpovednosť každého kňaza pri vykonávaní osobitnej služby, ktorú mu zveril biskup.150 Schopnosť rozvíjať a prežívať zrelé a hlboké kňazské priateľstvá sa stáva zdrojom pokoja a radosti pri vykonávaní služby, veľkou pomocou v ťažkostiach a užitočnou podporou pre vzrast pastoračnej lásky, ktorú má kňaz prejavovať osobitným spôsobom voči bratom v ťažkostiach, ktorí potrebujú pochopenie, pomoc a podporu.151 Kňazské bratstvo, ktoré je prejavom zákona lásky a nemožno ho redukovať len na cit, sa pre kňazov stáva existenciálnou pamiatkou Krista a apoštolským svedectvom o cirkevnom spoločenstve.
Spoločný život
38. Prejavom tohto spoločenstva je spoločný život, ktorý Cirkev vždy podporovala152 a ktorý vrelo odporúčajú aj nedávne dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu153 a následne učiteľského úradu154 – ktorý sa prakticky uskutočňuje v mnohých diecézach. „Spoločný život vyjadruje pomoc, ktorú dáva Kristus nášmu životu, keď od nás prostredníctvom bratov požaduje čoraz hlbšie pripodobnenie sa jeho osobe. Žiť s druhými značí prijať nutnosť vlastného trvalého obrátenia a predovšetkým objaviť krásu tejto cesty, radosť z pokory, z pokánia, ale aj z obrátenia, zo vzájomného odpúšťania, vzájomnej opory. Ecce quam bonum et quam iucundum habitare fratres in unum (Ž 133,1)“155.
Aby bolo možné čeliť jednému zo súčasných najvážnejších problémov kňazského života, teda osamelosti kňaza, „nikdy nemožno dosť odporúčať istý druh spoločného života, úplne zameraného na službu v pravom zmysle slova duchovnú, časté stretnutia s bratskou výmenou myšlienok, rád, skúseností medzi spolubratmi, a tiež podnecovať ku vzniku združení, ktoré napomáhajú kňazskú svätosť“156.
39. Spomedzi rôznych foriem spoločného života (ako sú: spoločný dom, spoločenstvo pri stole atď.) za najvýznamnejšiu treba považovať spoločnú účasť na liturgickej modlitbe.157 Treba podporovať rôzne spôsoby spoločného života, podľa možností a podmienok, a nie je pritom nevyhnuté napodobňovať vzory rehoľného života, hoci sú chvályhodné. Predovšetkým si treba vážiť tie združenia, ktoré rozvíjajú kňazské bratstvo, svätosť v plnení služby, spoločenstvo s biskupom a s celou Cirkvou.158
Uvedomujeme si, že je dôležité, aby kňazi bývali v prostredí, kde žijú ľudia, ktorým slúžia, a preto je žiaduce, aby boli farári ochotní podporovať spoločný život na fare so svojimi kaplánmi,159 aby ich skutočne pokladali za svojich spolupracovníkov a účastníkov pastoračnej starostlivosti; kapláni majú zasa budovať kňazské spoločenstvo, uznávať a rešpektovať autoritu farára.160 V prípadoch, keď je vo farnosti len jeden kňaz, sa vrelo odporúča viesť spoločný život s inými kňazmi so susedných farností.161
Na mnohých miestach je skúsenosť s takýmto spolunažívaním pozitívna, pretože predstavuje pre kňaza skutočnú pomoc: vytvára rodinné prostredie, umožňuje mať – po získaní súhlasu ordinára162 – kaplnku s Najsvätejšou sviatosťou, umožňuje spoločnú modlitbu, atď. Okrem toho, ako to vyplýva zo skúsenosti a z učenia svätých, „nikto nemôže prijímať regeneračné sily zo spoločného života bez modlitby [...] bez sviatostného života prežívaného s vernosťou. Ak sa nevstúpi do večného dialógu, ktorý Syn vedie so svojím Otcom v Duchu Svätom, nie je možný žiadny skutočný spoločný život. Treba pobývať s Ježišom, aby sme mohli byť s tými druhými“163. Existuje mnoho prípadov kňazov, ktorí našli v prijatí vhodnej formy spoločného života dôležitú pomoc tak pre svoje vlastné osobné potreby, ako aj pre vykonávanie svojej pastoračnej služby.
40. Spoločný život je obrazom apoštolskej formy života (apostolica vivendi forma) Ježiša s jeho apoštolmi. Darom posvätného celibátu pre nebeské kráľovstvo nám Pán osobitným spôsobom umožnil stať sa členmi jeho rodiny. V spoločnosti silne poznačenej individualizmom, potrebuje kňaz hlbší osobný vzťah a životný priestor charakterizovaný bratským priateľstvom, kde môže ako kresťan a kňaz prežívať „okamihy modlitby a štúdia v spoločenstve, vzájomného rozhovoru o požiadavkách kňazského života a práce, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou kňazského života“164.
V tejto atmosfére vzájomnej pomoci nachádza kňaz vhodnú pôdu, aby vytrval v povolaní slúžiť Cirkvi: „V spoločenstve s Kristom a s bratmi každý kňaz môže nájsť potrebné sily na to, aby sa staral o ľudí, zaoberal sa ich duchovnými a materiálnymi potrebami, vyučoval vždy novými slovami večné pravdy viery, po ktorých túžia aj naši súčasníci, ako mu diktuje láska“165.
V kňazskej modlitbe Poslednej večere sa Ježiš modlil za jednotu svojich učeníkov: „Ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 21). Každé spoločenstvo v Cirkvi „vychádza z jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého“166. Kňazi nech sú presvedčení o tom, že ich bratské spoločenstvo, osobitne spoločný život, je svedectvom, ako to Pán Ježiš jasne povedal vo svojej modlitbe k Otcovi: učeníci nech sú jedno, aby svet „uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21) a spoznal, „že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17, 23). „Ježiš si želá, aby bolo kňazské spoločenstvo odrazom trojičného spoločenstva a účasťou na ňom: aký vznešený ideál!“167.
Spoločenstvo s veriacimi laikmi
41. Kňaz, človek spoločenstva, nemôže preukazovať svoju lásku k Pánovi a k Cirkvi, ak ju neuskutočňuje činnou a bezpodmienečnou láskou ku kresťanského ľudu, ktorý je predmetom jeho pastoračnej starostlivosti.168
Kňaz má byť ako Kristus, má sa stať akoby „jeho obrazom uprostred stáda, ktoré mu bolo zverené“,169 vytvárajúc dobré vzťahy s veriacimi laikmi. Tým, že uznáva ich dôstojnosť ako Božích detí, podporuje ich vlastnú úlohu v Cirkvi a slúži im celým svojím kňazským poslaním a svojou pastoračnou láskou.170 Tento postoj lásky a služby je veľmi vzdialený od tzv. „laicizácie kňazov“, ktorá naopak vedie rozrieďovaniu toho, čo tvorí kňazskú identitu: veriaci od kňazov požadujú, aby sa ako takí prejavovali, či už po vonkajšej alebo po vnútornej stránke, v každej chvíli, na každom mieste a za každých okolností. Cennou príležitosťou pre evanjelizačné pôsobenie pastiera duší je tradičná každoročná návšteva a veľkonočné požehnanie rodín.
Osobitným prejavom tohto rozmeru pri budovaní kresťanského spoločenstva je prekonávanie akejkoľvek straníckosti; kňazi sa nikdy nemajú dávať do služby nejakej konkrétnej ideológie, lebo by to oslabilo účinnosť ich služby. Vzťah kňaza s veriacimi musí byť vždy zásadne kňazský.
Vedomý si hlbokého spoločenstva, ktoré ho spája s veriacimi laikmi aj rehoľníkmi, bude sa snažiť zo všetkých síl „rozvíjať a upevňovať spoluzodpovednosť za všeobecné a jedinečné poslanie spásy, čo sa prejavuje v pohotovom a úprimnom hodnotení všetkých chariziem a úloh, ktoré Duch Svätý udeľuje všetkým veriacim na zveľadenie Cirkvi“171.
Presnejšie, ak sa farár bude vždy usilovať o spoločné dobro Cirkvi, bude podporovať združenia veriacich a hnutia alebo nové komunity, ktoré sú nábožensky zamerané,172 bude ich všetky prijímať a pomáhať im, aby navzájom nachádzali jednotu úmyslov v modlitbe a v apoštolskej činnosti.
Jednou z úloh, ktorá si vyžaduje osobitnú pozornosť je formácia laikov. Kňaz sa nemôže uspokojiť s tým, že veriaci majú povrchné znalosti o viere, ale musí sa usilovať dať im solídnu formáciu, a to prostredníctvom prednášok z teológie, kurzov kresťanskej náuky, osobitne štúdiom Katechizmu Katolíckej cirkvi a jeho kompendia. Takáto formácia pomôže laikom naplno uskutočňovať svoju úlohu dať dočasnému poriadku (politickému, kultúrnemu, ekonomickému, spoločenskému) kresťanského ducha.173 Okrem toho sa v niektorých prípadoch môžu laikom, ktorí majú náležitú formáciu a úprimnú túžbu slúžiť Cirkvi, zveriť v súlade so zákonmi Cirkvi niektoré úlohy, ktoré nespadajú výlučne do kňazskej služby a ktoré môžu laici vykonávať na základe svojej profesionálnej a osobnej skúsenosti. V tom prípade bude mať kňaz viac času na ešte lepšie plnenie svojich prvoradých povinností, ako je kázanie, slávenie sviatostí a duchovné vedenie. V tomto zmysle je jednou z dôležitých úloh farárov objavovať u veriacich schopnosti, cnosti a harmonický kresťanský život – napríklad, pokiaľ ide o manželstvo – čo môže účinne pomôcť pri rôznych pastoračných aktivitách: príprave detí na prvé sväté prijímanie a prvú spoveď, alebo mladých na sviatosť birmovania, pri pastorácii rodín, katechézach pre snúbencov, atď. Starostlivosť o formáciu týchto osôb – ktoré sú vzorom pre mnohé ďalšie – a poskytovanie im pomoci na ceste viery má byť bezpochyby jednou z hlavných starostí kňazov.
Keďže kňaz – vedomý si veľkého daru svojho povolania – spája Božiu rodinu a uskutočňuje Cirkev ako spoločenstvo, stáva sa prostredníkom, ktorý spája človeka s Bohom, pričom sa stáva pre ľudí bratom v tom istom akte, ktorým chce byť ich pastierom, otcom a učiteľom.174 Pre dnešného človeka, ktorý hľadá zmysel svojho života, je dobrým pastierom a sprievodcom, ktorý ho vedie na stretnutie s Kristom, stretnutie, ktoré sa v Cirkvi uskutočňuje ako hlásanie a ako už prítomná, hoci ešte nie definitívna, skutočnosť. Takto sa kňaz v službe Božiemu ľudu prejavuje ako znalec na ľudskosť, človek pravdy a spoločenstva, svedok starostlivosti jediného Pastiera o všetky jeho ovečky i každú osobitne. Spoločenstvo sa môže spoľahnúť na jeho obetavosť, nadšenie a neustálu evanjelizačnú prácu, a predovšetkým na jeho vernú a bezpodmienečnú lásku. Prejavom tejto lásky má byť predovšetkým to, že sa venuje hlásaniu, vysluhovaniu sviatostí, najmä Eucharistie a sviatosti pokánia, a duchovnému vedeniu ako prostriedku, ktorý pomáha rozlišovať znamenia Božej vôle.175 Kňaz má preto vykonávať svoje duchovné poslanie s láskavosťou, stálosťou, pokorou a v duchu služby176 – prejavujúc sa v každej chvíli ako kňaz – so súcitom sa bude podieľať na utrpeniach, ktoré vznikajú z rôznych, nových i starých, druhov duchovnej i materiálnej núdze. Dokáže sa milosrdne venovať ťažkej a neistej ceste obrátenia hriešnikov, ktorým ponúkne dar pravdy a trpezlivú a povzbudivú dobrotivosť Dobrého pastiera, ktorý nevyčíta stratenej ovečke, ale ju berie na svoje plecia a teší sa z jej návratu do ovčinca (porov. Lk 15, 4 – 7).177
Ide o to, potvrdiť Kristovu lásku ako pôvod a dokonalé uskutočnenie nového človeka (porov. Ef 2, 15), teda toho, čím je človeka vo svojej plnej pravde. Táto láska sa prejavuje v živote kňaza v autentickom nadšení, ktoré vyslovene stvárňuje jeho službu zameranú na utváranie kresťanského ľudu.
Spoločenstvo s členmi inštitútov zasväteného života
42. Zvláštnu pozornosť venuje kňaz vzťahom k bratom a sestrám, ktorí vedú život osobitného zasvätenia Bohu vo všetkých jeho formách, preukazujúc im úprimné ocenenie a činného ducha apoštolskej spolupráce, má si vážiť ich špecifické charizmy a podporovať ich. Okrem toho má prispievať k tomu, aby zasvätený život čoraz viac žiaril na úžitok celej Cirkvi a stával sa presvedčivejším a príťažlivejším pre nové generácie.
V duchu takejto úcty k zasvätenému životu sa má kňaz zvlášť starať o tie spoločenstvá, ktoré z rôznych dôvodov viac potrebujú správnu náuku, pomoc a povzbudenie k vernosti a vo vyhľadávaní povolaní.
Pastorácia povolaní
43. Každý kňaz sa má zvlášť svedomito starať o pastoráciu povolaní, povzbudzovať k modlitbe za povolania, venovať sa katechéze, starať sa o formáciu miništrantov, podporovať vhodné iniciatívy prostredníctvom osobného vzťahu, ktorý umožňuje objavovať talenty a spoznať Božiu vôľu ohľadom odvážneho rozhodnutia nasledovať Krista.178 V tejto činnosti zohrávajú zásadnú úlohu rodiny, ktoré sa formujú ako domáce cirkvi, kde sa mladí učia už odmalička sa modliť, rásť v cnostiach a byť veľkodušní. Kňazi musia povzbudzovať kresťanských manželov, aby utvárali svoje domovy ako skutočné školy kresťanského života, modlili sa spolu s deťmi a prosili Boha, aby niektoré z nich povolal nasledovať ho zblízka s nerozdeleným srdcom (porov. 1Kor 7, 32 – 34), a aby vždy radostne prijímali to, ak sa zrodia nejaké povolania v ich vlastnej rodine.
Takáto pastorácia má byť založená v prvom rade na veľkosti povolania – na Božom vyvolení v prospech ľudí – teda mladým ľuďom treba predkladať predovšetkým vzácny a nádherný dar, ktorý predstavuje nasledovanie Krista. Preto tu zohráva dôležitú úlohu vysvätený služobník, a to prostredníctvom svojho príkladu viery a života. Jasné vedomie vlastnej identity, harmonický život, transparentná radosť a misijný zápal kňaza predstavujú takisto nevyhnutné prvky pastorácie povolaní, ktorá má byť začlenená do organickej a riadnej pastorácie. Teda radostné prejavovanie vlastného pozitívneho vzťahu k Ježišovmu tajomstvu, jeho postoj modlitby, starostlivé a zbožné slávenie svätej omše a sviatosti, je žiarivým príkladom, ktorý priťahuje mladých.
Okrem toho dlhá životná skúsenosť Cirkvi ukázala, že sa treba trpezlivo a vytrvalo starať o výchovu mladých už od ich detstva a nedať sa odradiť, aby tak získali nevyhnutné duchovné zdroje na to, aby mohli v prípade Božieho povolania naň odpovedať. Preto je nevyhnutné – a malo by to byť súčasťou každej pastorácie povolaní – podnecovať v nich život modlitby a osobný vzťah s Bohom, pristupovanie k sviatostiam, osobitne k svätému prijímaniu a ku spovedi, využívať duchovné sprevádzanie ako pomoc pri rozvíjaní vnútorného života. Takto kňazi vhodným a šľachetným spôsobom môžu podnietiť duchovné povolanie u mladých, ktorí sa zdajú byť naň disponovaní; hoci ide o trvalú úlohu, predsa sa jej treba intenzívnejšie venovať pri istých príležitostiach, ako napríklad počas duchovných cvičení alebo pri príprave birmovancov či pri starostlivosti o miništrantov.
Kňaz má stále udržiavať srdečné vzťahy spolupráce a úprimnej lásky so seminárom, ktorý je kolískou jeho vlastného povolania a cvičiskom, kde sa nadobúdajú prvé skúsenosti komunitného života.
Je „nepopierateľnou potrebou pastoračnej lásky”179 – lásky, ktorá je kňazstvu vlastná – aby sa každý kňaz, nasledujúc milosť Ducha Svätého, usiloval vzbudiť kňazské povolania, ktoré by mohli pokračovať v službe Pánovi a ľuďom.
Politická a spoločenská angažovanosť
44. Kňaz, služobník Cirkvi, ktorá sa pre svoju univerzálnosť a katolíckosť nemôže viazať na nijaké historicky náhodné okolnosti, má ostať mimo akúkoľvek politickú stranu. Kňaz nemôže byť aktívnym členom politickej strany alebo pôsobiť vo vedení odborov, iba ak by si to podľa úsudku kompetentnej autority vyžadovala obrana práv Cirkvi a napomáhanie spoločného dobra.180 Hoci tieto činnosti sú samy osebe dobré, predsa sú nevhodné pre duchovný stav, pretože je veľkým nebezpečenstvom, že môže dôjsť k roztržkám cirkevného spoločenstva.181
Kňaz sa má tak ako Ježiš (porov. Jn 6, 15) „zriecť zapájania sa do aktívnej politiky, najmä ak je stranícka – čo sa nevyhnutne stáva – aby v zmysle duchovného bratstva ostal človekom pre všetkých“182. Každý veriaci musí mať možnosť prísť ku kňazovi a nemá sa cítiť byť z akéhokoľvek dôvodu vylúčený.
Kňaz má mať na pamäti, že „pastierom Cirkvi neprináleží priamo zasahovať do politiky a do spoločenského usporiadania. Táto úloha je súčasťou povolania veriacich, ktorí konajú z vlastnej iniciatívy spolu so svojimi spoluobčanmi“183. No podľa kritéria magistéria kňaz pritom „nesmie zabúdať na správne formovanie ich svedomia“184. Kňaz má teda osobitnú zodpovednosť vysvetľovať, podporovať a ak je to nevyhnutné brániť – stále v súlade so smernicami cirkevného práva a učiteľského úradu Cirkvi – náboženské a morálne pravdy, aj voči verejnému názoru, ba dokonca, ak absolvoval osobitnú prípravu, aj v širokej oblasti masmédií. V čoraz sekulárnejšej kultúre, v ktorej sa náboženstvo často prehliada a kde sa v spoločenskej diskusii náboženské postoje považujú za nepodstatné alebo neoprávnené, či nanajvýš obmedzené len na intímnu oblasť svedomia, je kňaz povolaný podporovať verejný a spoločenský význam kresťanskej viery, predkladať ho jasným a presvedčivým spôsobom pri každej príležitosti, vhod či nevhod (porov. 2Tim 4, 2), uvedomujúc si, aké bohaté dedičstvo predstavuje sociálna náuka Cirkvi. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi je pritom účinným nástrojom, ktorý mu pomôže predstaviť sociálne učenie a ukázať jeho bohatstvo v dnešnom kultúrnom prostredí.
Redukovanie poslania kňaza len na časné úlohy, čisto spoločenského alebo politického, či inak jeho identite cudzieho charakteru, by nebolo ziskom, ale vážnou stratou pre evanjelizačnú plodnosť celej Cirkvi.
II. KŇAZSKÁ SPIRITUALITA
Spiritualita kňaza principiálne spočíva v hlbokom vzťahu priateľstva s Kristom, pretože kňaz je povolaný „prísť k nemu“ (Mk 3, 13). V tomto zmysle má v živote kňaza Ježiš vždy prednosť pred všetkým. Každý kňaz pôsobí v konkrétnej historickej situácii, prinášajúcej rôzne úlohy a požiadavky. Práve preto plodnosť jeho služby garantuje jej ukotvenie v hlbokom vnútornom živote. Ak kňaz nepočíta s primátom milosti, nemôže odpovedať na výzvy doby a jeho pastorácia na každej úrovni nakoniec stroskotá, nech je akokoľvek rozpracovaná.
2.1 Aktuálna historická situácia
Vedieť interpretovať znamenia čias
45. Kňazský život a služba vždy prebiehajú v istej historickej situácii, ktorá môže prinášať nové problémy a dovtedy neznáme prostriedky, pričom Cirkev putujúca vo svete musí žiť v týchto podmienkach.
Kňazstvo sa nerodí z meniacich sa dejín, ale z nemeniteľnej Pánovej vôle. Predsa však je spojené s historickými okolnosťami a – hoci vždy zostáva to isté – utvára sa v určitých konkrétnych rozhodnutiach, a to aj prostredníctvom evanjeliového posudzovania „znamení čias“. Z tohto dôvodu majú kňazi povinnosť interpretovať tieto „znamenia“ vo svetle viery a rozvážne ich posudzovať. Každopádne ich nemôžu ignorovať, najmä ak chcú viesť svoj život efektívne a zodpovedne, aby ich služba aj ich svedectvo boli pre Božieho kráľovstvo plodné.
V súčasnom období života Cirkvi, v situácii negatívne poznačenej silným sekularizmom, keď bol všetkým znovu predložený vysoký ideál bežného kresťanského života – ideál svätosti185 – sú kňazi povolaní vnútorne prežívať svoju službu ako svedkovia nádeje a transcendentna, uvedomujúc si, že musia čeliť čoraz početnejším a chúlostivejším požiadavkám – nielen pastoračného, ale aj spoločenského a kultúrneho charakteru. 186
Kňazi dnes pôsobia v rôznych oblastiach apoštolátu, ktoré si vyžadujú, aby sa im venovali naplno a veľkodušne, kvalitne intelektuálne pripravení, a aby predovšetkým viedli zrelý a hlboký duchovný život, zakorenený v pastoračnej láske, ktorá je ich špecifickou cestou k svätosti a predstavuje tiež autentickú službu poskytovanú veriacim v pastorácii. Ak sa takto naplno usilujú žiť svoju vysviacku, teda ostávajú zjednotení s Kristom a nechajú sa preniknúť jeho Duchom – dokážu napriek svojim obmedzeniam vykonávať svoju službu s pomocou milosti, do ktorej vkladajú svoju dôveru. Práve na ňu sa musia spoliehať, „vediac, že sa takto môžu zdokonaľovať, s nádejou že sa čoraz viac blížia k svätosti“187.
Potreba obrátenia prostredníctvom evanjelizácie
46. Z toho vyplýva, že kňaz je osobitným spôsobom zapojený do úlohy evanjelizácie, ktorá sa týka celej Cirkvi. Z viery v Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka, čerpá istotu, že v ňom je „nevyčerpateľné bohatstvo“ (Ef 3, 7), ktoré nemôže vyčerpať žiadna kultúra, ani žiadna doba, a z ktorého ľudia vždy môžu čerpať, aby sa obohatili.188
Ide teda o čas obnovy našej viery v Ježiša Krista, ktorý je „ten istý včera, dnes i naveky“ (Hebr 13, 8). Preto je „výzva na novú evanjelizáciu predovšetkým výzvou na obrátenie“189. Zároveň je povolaním k nádeji, „ktorá sa opiera o Božie prisľúbenia a o vernosť jeho Slovu, a ktorá je neochvejne presvedčená o Kristovom zmŕtvychvstaní, o jeho definitívnom víťazstve nad hriechom a smrťou, čo je prvým posolstvom každej evanjelizácie, základom každého ľudského rozvoja a počiatkom každej pravej kresťanskej kultúry“190.
V tejto súvislosti má kňaz predovšetkým oživovať svoju vieru, nádej a úprimnú lásku k Pánovi, aby mohol ponúknuť veriacim na kontempláciu ako aj všetkým ľuďom Krista takého, aký skutočne je: ako živú a príťažlivú Osobu, ktorá nás miluje viac ako všetci ostatní, pretože dal za nás svoj život; „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).
Zároveň by sa malo konanie kňaza niesť v radostnom a prívetivom duchu, ktorý je ovocím jeho zjednotenia s Bohom prostredníctvom modlitby a obety, ktoré sú základnými prvkami jeho evanjelizačného poslania: stať sa pre všetkých všetkým (porov. 1 Kor 9, 19 – 23), aby ich získal pre Krista. Zároveň si má byť vedomý nezaslúženej Božej milosti vo svojom živote a v živote svojich spolubratov, a preto má pestovať čnosť pokory a milosrdenstva voči celému Božiemu ľudu, zvlášť voči ľuďom, ktorí sa cítia byť vzdialení od Cirkvi. Uvedomujúc si, že každý človek iným spôsobom hľadá tú lásku, ktorá by ho preniesla cez obmedzenia jeho vlastnej slabosti, sebalásky a predovšetkým samotnej smrti, má kňaz hlásať, že Ježiš Kristus je odpoveďou na všetky tieto túžby.
V novej evanjelizácii je kňaz povolaný stať sa hlásateľom nádeje,191 ktorá pramení z vedomia, že jeho sa Pán dotkol ako prvého: vo svojom vnútri zažíva radosť zo spásy, ktorú mu Ježiš daroval. Táto nádej nie je len intelektuálnou nádejou, ale napĺňa aj srdce, pretože kňaz bol zasiahnutý Kristovou láskou: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16).
Výzva siekt a nových kultov
47. Množenie sa siekt a nových kultov a ich rozširovanie aj medzi veriacimi katolíkmi predstavuje pre pastoračnú službu osobitnú výzvu. Príčiny tohto javu sú zložité. Každopádne sa od kňazskej služby žiada, aby pohotovo a účinne odpovedala na hľadanie posvätna a osobitne autentickej spirituality, ktoré sa dnes objavuje. Preto je potrebné, aby bol kňaz Božím mužom a učiteľom modlitby. Zároveň vyvstáva potreba, aby spoločenstvo, ktoré mu bolo zverené do pastoračnej starostlivosti, bolo skutočne pohostinné, a tak sa nik, kto doň patrí, necítil ako anonymný alebo ostatným ľahostajný. Táto zodpovednosť sa týka každého veriaceho, ale celkom osobitne kňaza, ktorý je človekom spoločenstva. Ak dokáže s uznaním a úctou prijať každého, kto k nemu prichádza, vie oceniť jeho osobnú jedinečnosť, potom vytvára ovzdušie pravej bratskej lásky, ktoré sa stane nákazlivým a postupne sa rozšíri na celé spoločenstvo.
Pre úspešné zvládnutie výzvy, ktorú predstavujú sekty a nové kulty, je okrem túžby po večnej spáse veriacich, ktorá horí v srdci každého kňaza, mimoriadne dôležitá zrelá a kompletná katechéza, ktorá si dnes vyžaduje zo strany Božieho služobníka osobitnú snahu o to, aby všetci jeho veriaci skutočne spoznali význam kresťanského povolania a katolíckej viery. V tomto zmysle „hádam najjednoduchším a najbežnejším prostriedkom, ktorý sa priam ponúka, aby sme po ňom siahli, a ktorý môže byť dokonca tým najúčinnejším, je čo najlepšie využiť bohaté kresťanské duchovné dedičstvo”192.
Veriaci majú byť zvlášť vedení k tomu, aby správne pochopili vzťah medzi svojím špecifickým povolaním v Kristovi a vlastnou príslušnosťou k jeho Cirkvi, ktorú sa majú naučiť milovať so synovskou a pevnou láskou. To všetko sa uskutoční, ak sa kňaz vo svojom živote a vo svojej službe vyvaruje všetkého, čo by mohlo vyvolávať ľahostajnosť, nedbalosť, či selektívne uznávanie učenia a noriem Cirkvi. Bezpochyby pre tých, ktorí hľadajú odpoveď medzi mnohými náboženskými ponukami, „sa stane kresťanstvo príťažlivým predovšetkým vďaka svedectvu členov Cirkvi, vďaka ich dôvere, pokoju, trpezlivosti a srdečnosti, ako aj vďaka ich konkrétnej láske k blížnemu, ktoré sú plodmi ich viery, živenej opravdivou osobnou modlitbou”193.
Svetlá i tiene pastoračnej činnosti
48. S veľkým potešením možno konštatovať, že dnes kňazi každého veku – a to väčšina nich – uskutočňujú svoje povolanie s radostným nasadením, ktoré je často plodom tichého hrdinstva, a to až na hranicu svojich síl, hoci často nevidia ovocie svojej námahy.
Pre túto svoju horlivosť sú dnes živým ohlasovaním Božej milosti, ktorá im bola udelená vo vysviacke a stále im dáva novú silu na vykonávanie posvätnej služby.
Popri týchto svetlách, ktoré osvecujú život kňaza, nechýbajú ani tiene, ktoré zatemňujú krásu vykonávanej služby a zároveň ju robia menej účinnou: „Keďže v dnešnom svete majú ľudia množstvo povinností a doliehajú na nich rozmanité problémy, ktoré si musia často sami rýchlo riešiť, nezriedka sú vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a rozptyľujú mnohé služobné povinnosti, takže si nie bez úzkosti môžu klásť otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou“194.
Pastoračná služba je obdivuhodná, ale aj namáhavá činnosť, vždy vystavená neporozumeniu a vytláčaniu zo spoločnosti, a – najmä dnes – aj únave, nedôvere, izolácii a niekedy aj osamelosti.
Aby kňaz premohol pokušenia, ktoré mu sekularistická mentalita neustále ponúka, musí si vyhradiť v prvom rade čas pre duchovný život, pre neustále pobývanie s Kristom a veľkodušné prežívanie pastoračnej lásky, rozvíjanie spoločenstva so všetkými a predovšetkým s ostatnými kňazmi. Ako kňazom pripomenul Benedikt XVI., „vzťah s Kristom, osobný rozhovor s ním je základnou pastoračnou prioritou, je podmienkou našej práce pre druhých! Modlitba nie je len okrajovou záležitosťou: je skutočne ,profesiou‘ kňaza modliť sa, aj ako reprezentant ľudu, ktorý sa nevie modliť alebo nemá čas modliť sa“195.
2.2 Zotrvávať s Kristom v modlitbe
Primát duchovného života
49. Kňaz bol, takpovediac počatý počas dlhej modlitby, v ktorej sa Pán prihováral u Otca za svojich učeníkov a zaiste aj za všetkých, ktorí počas stáročí budú mať účasť na jeho poslaní (porov. Lk 6, 12; Jn 17, 15 – 20).196 Samotná Ježišova modlitba v Getsemanskej záhrade, celá zameraná na kňazskú obetu na Golgote (porov. Mt 26, 36 – 44), paradigmaticky naznačuje ako „má byť naše kňazstvo spojené s modlitbou; má byť hlboko zakorenené v modlitbe“197.
Kňazi, zrodení z týchto modlitieb a povolaní sviatostným a nekrvavým spôsobom obnovovať túto obetu, ktorá je od nich neodlučiteľná, majú svoju službu oživovať duchovným životom, ktorý má byť pre nich prvoradý a majú sa vystríhať toho, aby ho pre rôzne aktivity zanedbávali.
Aby kňazi mohli plodne vykonávať svoju pastoračnú službu, musia dosiahnuť mimoriadny a hlboký súlad s Kristom, Dobrým pastierom, ktorý jediný zostáva prvým pôvodcom každej pastoračnej činnosti: „[Kristus] vždy zostáva základom a zdrojom ich životného súladu. Kňazi dosiahnu svoj životný súlad tým, že sa budú spájať s Kristom v hľadaní Otcovej vôle a obetovať samých seba za stádo, ktoré im bolo zverené. A tak vo svojej činnosti, sprítomňujúc Dobrého pastiera, nájdu v praktizovaní pastoračnej lásky stredobod kňazskej dokonalosti, ktorá zjednotí ich život a činnosť“.198
Prostriedky duchovného života
50. Medzi vážne protirečenia relativistickej kultúry patrí aj skutočný rozklad osobnosti, zapríčinený zahmlievaním pravdy o človeku. Preto v živote kňaza stále hrozí riziko dualizmu.
Duchovný život sa má v živote každého kňaza realizovať prostredníctvom liturgie, osobnou modlitbou, spôsobom života, rozvíjaním kresťanských cností, ktoré prispievajú k plodnosti jeho služby. Samotné pripodobnenie sa ku Kristovi si vyžaduje pestovať ovzdušie priateľstva s Pánom Ježišom a mať skúsenosť osobného stretnutia s ním, a tiež venovať sa službe Cirkvi, teda službe jeho Telu, ktorej kňaz preukazuje svoju lásku tým, že si verne a neúnavne plní svoje pastoračné povinnosti.199
Preto je potrebné, aby v modlitebnom živote kňaza nikdy nechýbalo každodenné slávenie svätej omše200 s náležitou prípravou a záverečným vzdávaním vďaky; častá svätá spoveď201 a duchovné sprevádzanie, ktoré praktizoval už v seminári a často i skôr;202 úplné a horlivé slávenie liturgie hodín,203 ktoré je jeho dennou povinnosťou;204 spytovanie svedomia;205 meditácia ako taká;206 lectio divina;207 dlhší čas na ticho a na rozhovor, najmä počas pravidelných duchovných cvičení a obnov;208 cenné prejavy mariánskej úcty, napríklad ruženec;209 krížová cesta a iné pobožnosti;210 ako aj plodné čítanie životopisov svätých.211 Správne využívanie času z lásky k Bohu a k Cirkvi bezpochyby umožní kňazovi ľahšie si zachovať solídny život modlitby. Odporúča sa, aby sa kňaz s pomocou svojho duchovného vodcu usiloval trvale zachovať taký spôsob života, ktorý mu umožní vnútorne rásť v situáciách, keď by mnohé požiadavky života mohli občas zvádzať k aktivizmu a k zanedbaniu duchovného rozmeru.
Na znak trvalej túžby po vernosti, si majú kňazi každoročne počas omše svätenia olejov obnoviť pred biskupom a spolu s ním sľuby, ktoré zložili pri vysviacke.212
Starostlivosť o duchovný život má kňaz vnímať ako milú povinnosť, ale aj ako právo veriacich, ktorí v ňom vedome alebo nevedome hľadajú Božieho muža, radcu, sprostredkovateľa pokoja, verného a múdreho priateľa, spoľahlivého vodcu, ktorému by sa mohli zveriť v ťažkých životných skúškach, aby našli útechu a istotu.213
Benedikt XVI. vo svojom magistériu predkladá veľmi dôležité slová týkajúce sa boja proti duchovnej ľahostajnosti, ktorými sa majú riadiť aj tí, čo sú z dôvodu svojej služby Pánovi najbližšie: „Nikto nie je tak blízky svojmu Pánovi ako služobník, ktorý má prístup k tomu najosobnejšiemu rozmeru jeho života. V tomto zmysle ,slúžiť‘ značí blízkosť, teda vyžaduje sa dôverný vzťah. Tento dôverný vzťah zahŕňa aj jedno nebezpečenstvo: nebezpečenstvo, že to sväté, s čím sa denne stretáme, sa pre nás stane zvykom. To môže uhasiť úctivú bázeň. Pod vplyvom mnohých zvykov už viac nepociťujeme význam, novosť a prekvapivosť skutočnosti, že On sám je prítomný, hovorí s nami, dáva sa nám. Proti tomuto privyknutiu si na mimoriadnu skutočnosť, proti ľahostajnosti srdca, musíme neúnavne bojovať, vždy znova si priznávajúc svoju nedostatočnosť a milosť, ktorá spočíva v tom, že On sa zveril do našich rúk“.214
Napodobňovať Krista, ktorý sa modlí
51. Pre mnohé povinnosti, ktoré z veľkej časti vyplývajú z pastoračnej činnosti, je dnes, viac ako kedykoľvek predtým, život kňazov vystavený mnohým požiadavkám, ktoré ho môžu viesť k nárastu aktivizmu a uvrhnúť často až do šialeného a strhujúceho tempa.
Pri takomto pokušení netreba zabúdať na to, že prvoradým Ježišovým úmyslom bolo zhromaždiť okolo seba apoštolov, aby „boli s ním“ (Mk 3, 14).
Sám Boží Syn nám chcel zanechať svedectvo svojej modlitby. Evanjeliá veľmi často predstavujú Krista v modlitbe: keď zjavuje svoje poslanie od Otca (porov. Lk 3, 21 – 22), pred povolaním apoštolov (porov. Lk 6, 12), keď ďakuje Bohu za rozmnoženie chlebov (porov. Mt 14, 19; Mk 6, 41; 8, 7; Lk 9, 16; Jn 6, 11), pri premenení na vrchu (porov. Lk 9, 28 – 29), keď uzdravuje hluchonemého (porov. Mk 7, 34) a pri vzkriesení Lazára (porov. Jn 11, 41), pred Petrovým vyznaním (porov. Lk 9, 18), keď učí apoštolov modliť sa (porov. Lk 11, 1), keď sa vracajú po splnení svojho poslania (porov. Mt 11, 25; Lk 10, 21), keď požehnáva deti (porov. Mt 19, 13) a keď prosí za Petra (porov. Lk 22, 32) atď.
Celá jeho každodenná činnosť vychádzala z modlitby. Preto odchádzal na púšť a na vrch, aby sa modlil (porov. Mk 1, 35; 6, 46; Lk 5, 16; Mt 4, 1; Mt 14, 23), ráno zavčasu vstával (porov. Mk 1, 35) alebo sa celú noc modlil k Bohu (porov. Mt 14, 23 – 25; Mk 6, 46.48; Lk 6, 12).
Až do konca svojho života, pri poslednej večeri (porov. Jn 17, 1 – 26), v agónii (porov. Mt 26, 36 – 44 par.) i na kríži (porov. Lk 23, 34.46; Mt 27, 46; Mk 15, 34) božský Učiteľ ukazuje, že modlitba oživuje jeho mesiášske poslanie a veľkonočnú obetu. Ježiš, vzkriesený z mŕtvych, stále žije a modlí sa za nás (porov. Hebr 7, 25).215
Preto je pre kňaza základnou prioritou jeho osobný vzťah s Kristom, utváraný v mnohých chvíľach stíšenia a modlitby, keď si pestuje a prehlbuje svoj vzťah so živým Pánom Ježišom. Ako ukazuje príklad svätého Jozefa, kňazovo mlčanie „neznamená vnútorné prázdno, ale naopak, plnosť viery, ktorú nosí vo svojom srdci, a ktorá vedie každú jeho myšlienku a každý jeho čin“216. Mlčanie, ktoré ako svätý patriarcha „stráži Božie slovo, spoznané vo Svätom písme, a neustále ho porovnáva s udalosťami Ježišovho života; ticho utkané z nepretržitej modlitby, modlitby dobrorečenia Pánovi, uctievania jeho svätej vôle a bezvýhradného oddania sa jeho Prozreteľnosti“217.
V spoločenstve Svätej rodiny z Nazaretu sa Jozefovo mlčanie zlaďuje so stíšením sa Márie, ktorá je „najdokonalejším uskutočnením“ poslušnosti vo viere,218 lebo „zachovávala vo svojom srdci všetky ,veľké veci‘, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich“219.
Takto budú veriaci v kňazovi vidieť človeka zamilovaného do Krista, ktorý v sebe nesie oheň jeho lásky; človeka, ktorý vie, že je povolaný od Pána a naplnený láskou k svojim.
Napodobňovať modliacu sa Cirkev
52. Aby kňaz bol verný záväzku „pobývať s Ježišom“, musí vedieť napodobňovať modliacu sa Cirkev.
Pri ohlasovaní Božieho slova, ktoré sám s radosťou prijal, si má kňaz pripomínať povzbudenie, ktoré mu biskup povedal v deň jeho vysviacky: „Keď medituješ o Božom slove, dbaj, aby si to, čo čítaš, veril, čo veríš, učil a čo učíš, aj uskutočňoval. Tvoja náuka nech je teda pokrmom pre Boží ľud a tvoj príkladný život nech je potechou veriacim v Krista, aby si slovom i príkladom budoval Boží dom, svätú Cirkev.“ Podobne, čo sa týka slávenia sviatostí a najmä Eucharistie: „Mysli teda na to, čo konáš, a nasleduj, čo vysluhuješ, veď oslavuješ tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Pána; preto sa snaž umŕtvovať vo svojich údoch všetky neresti a kráčať v novosti života.“ A napokon, čo sa týka pastoračného sprevádzania Božieho ľudu, aby ho priviedol k Otcovi: „Vždy maj pred očami príklad Dobrého pastiera, ktorý neprišiel, aby sa jemu slúžilo, ale aby on sám slúžil, a ktorý prišiel hľadať a zachraňovať, čo zahynulo“220.
Modlitba ako spoločenstvo
53. Posilnený osobitným spojením s Pánom dokáže kňaz prekonávať momenty, v ktorých by sa cítil medzi ľuďmi osamelý, keď odhodlane zakaždým znova pobýva s Kristom v Eucharistii, kde je jeho Pán skutočne prítomný.
Rovnako ako Ježiš, ktorý v samote neustále prebýval s Otcom (porov. Lk 3, 21; Mk 1, 35), aj kňaz má byť človekom, ktorý v samote nachádza spoločenstvo s Bohom,221 a tak môže so svätým Ambrózom povedať: „Nikdy nie som tak málo sám, ako keď sa zdá, že som sám“222.
V blízkosti Pána kňaz nájde silu i prostriedky, aby priťahoval ľudí k Bohu, aby zapaľoval ich vieru a podnecoval ich snahu a spoluprácu.
2.3 Pastoračná láska
Prejav Kristovej lásky
54. Pastoračná láska, vnútorne spojená s Eucharistiou, predstavuje vnútorný a dynamický princíp, schopný spájať mnohé a rôznorodé pastoračné úlohy kňaza a privádzať ľudí k životu milosti.
Kňazská činnosť má vyjadrovať Kristovu lásku, teda kňaz má vedieť preukazovať jeho postoje a správanie, a to až po úplné sebadarovanie sa v prospech stáda, ktoré mu je zverené.223 Má byť predovšetkým blízky trpiacim, maličkým, deťom, ľuďom v núdzi, ľuďom na okraji a chudobným, a všetkým má prinášať lásku a milosrdenstvo Dobrého pastiera.
Kňazovým cieľom je napodobňovať Kristovu pastoračnú lásku tak, aby sa stala formou jeho života, a to si od neho vyžaduje intenzívny eucharistický život, ako aj neustále námahy a obety, pretože takúto lásku nemožno dosiahnuť bez cieleného úsilia, ktoré stále trvá, a nemožno ju dosiahnuť raz a navždy. Kristov služobník cíti, že je zaviazaný vždy a všade prežívať túto skutočnosť a svedčiť o nej, aj keby bol pre svoj pokročilý vek od určitých pastoračných úloh oslobodený.
Prekonať funkcionalizmus
55. Najmä dnes hrozí, že pre takzvaný „funkcionalizmus“ bude pastoračná láska zbavená svojho významu. Nezriedka totiž aj u niektorých kňazov možno vnímať vplyv takého zmýšľania, ktoré chce nesprávne zredukovať služobné kňazstvo len na jeho čisto funkčné stránky. Celý zmysel kňazskej existencie by spočíval len v tom, že niekto „robí“ kňaza, vykonáva jednotlivé služby a zabezpečuje ďalšie práce. No kňaz nevykonáva iba istú „prácu“, po skončení ktorej má čas pre seba. Takáto zredukovaná predstava o kňazskej identite a službe môže kňaza priviesť k prázdnote, ktorú často vyplní takým spôsobom života, ktorý nezodpovedá jeho poslaniu.
Kňaz, ktorý vie, že je služobníkom Krista a Cirkvi, a ktorý z lásky ku Kristovi dáva všetky sily svojho života do služby Bohu a ľuďom, nájde v modlitbe, v štúdiu a v duchovnom čítaní nevyhnutnú silu, aby nad týmto nebezpečenstvom funkcionalizmu zvíťazil.224
2.4 Poslušnosť
Základ poslušnosti
56. Poslušnosť je jednou z čností prvoradého významu a je úzko spojená s láskou. Ako nás učí Boží služobník Pavol VI., v „pastoračnej láske“ možno prekonať „vzťah právnej poslušnosti, aby bola samotná poslušnosť dobrovoľnejšia, vernejšia a istejšia“225. Samotná obeta Ježiša na kríži nadobudla spásny význam v dôsledku jeho poslušnosti a vernosti Otcovej vôli. Ježiš „bol poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). V Liste Hebrejom sa zdôrazňuje, že Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8). Možno teda povedať, že poslušnosť voči Otcovi je samotným srdcom Kristovho kňazstva.
Tak ako pre Krista, aj pre kňaza je poslušnosť vyjadrená v úplnom a radostnom oddaní sa plneniu Božej vôle. Preto si kňaz uvedomuje, že táto vôľa sa vyjavuje aj prostredníctvom nariadení jeho legitímnych nadriadených. Poslušnosť voči nim sa chápe ako pravé uskutočňovanie osobnej slobody, ako dôsledok trvalého zrelého rozhodnutia v modlitbe pred Božou tvárou. Čnosť poslušnosti, ktorú si zo svojej povahy vyžaduje táto sviatosť a hierarchická štruktúra Cirkvi, klerik výslovne sľubuje ešte pred diakonskou vysviackou a potom pri kňazskej vysviacke. Takto si kňaz posilňuje svoju rozhodnutie za jednotu a vstupuje do dynamiky poslušnosti Krista, ktorý sa stal služobníkom, poslušným až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 7 – 8).226
V súčasnej kultúre sa zdôrazňuje význam subjektivity a autonómie každej osoby, ktoré vnútorne patria k jej dôstojnosti. Ak sú tieto, samy osebe pozitívne skutočnosti, absolutizované a požadované mimo oprávneného kontextu, nadobúdajú negatívnu hodnotu.227 To sa môže prejaviť v cirkevnom prostredí aj v samotnom živote kňaza, ak by sa na čisto subjektívnu záležitosť zredukovali činnosti, ktoré koná v prospech spoločenstva.
V skutočnosti kňaz už zo samotnej povahy svojho úradu slúži Kristovi a Cirkvi. Preto je pripravený prijať to, čo mu právom nariadia jeho predstavení, a ak neexistuje legitímna prekážka, predovšetkým prijme a verne plní poslanie, ktoré mu zveril jeho ordinár.228
Dekrét Presbyterorum ordinis popisuje základy poslušnosti kňazov počnúc pôsobením v službe Bohu, ku ktorému sú povolaní, a potom ukazuje rámec tejto poslušnosti:
- tajomstvo Cirkvi: kňazská činnosť „sa môže uskutočňovať jedine v hierarchickom spoločenstve celého tela”229;
- kresťanské bratstvo: „Pastoračná láska si vyžaduje, aby kňazi, pracujúc v tomto spoločenstve, poslušne zasvätili svoju vôľu službe Bohu a bratom, aby v duchu viery prijímali a v praxi uplatňovali nariadenia a odporúčania najvyššieho veľkňaza, vlastného biskupa, ako aj iných predstavených, ochotne obetovali všetko, i samých seba, v každej službe, ktorá je im zverená, i keby bola skromná a chudobná. Takýmto prístupom zachovávajú a upevňujú potrebnú jednotu so spolubratmi v službe a najmä s tými, ktorých Pán ustanovil za viditeľných správcov svojej Cirkvi, a spolupracujú na budovaní Kristovho tela, ktoré rastie činnosťou celého ústrojenstva“230.
Hierarchická poslušnosť
57. Kňaz má „zvláštnu povinnosť preukazovať úctu a poslušnosť Najvyššiemu veľkňazovi a svojmu ordinárovi“231. Na základe príslušnosti k určitému kňazskému zboru je kňaz včlenený do služby konkrétnej partikulárnej cirkvi, ktorej princípom a základom jednoty je biskup,232 ktorý má nad ňou riadnu, vlastnú a bezprostrednú moc, nevyhnutnú pre vykonávanie jeho pastoračnej služby.233 Hierarchická podriadenosť, ktorú si vyžaduje sviatosť vysviacky nachádza svoje ekleziálno-štrukturálne uskutočnenie vo vzťahu k vlastnému biskupovi a rímskemu pápežovi, ktorému prislúcha primát riadnej moci (principatus) nad všetkými partikulárnymi cirkvami.234
Povinnosť zhodovať sa s učiteľským úradom vo veci viery a mravov je vnútorne spojená so všetkými službami, ktoré má kňaz v Cirkvi vykonávať.235 Nesúlad v tejto oblasti treba považovať za závažný, pretože vyvoláva pohoršenie a zmätok medzi veriacimi. Výzva k neposlušnosti, najmä voči definitívne platnému magistériu Cirkvi, nie je cestou na obnovu Cirkvi.236 Jej nevyčerpateľná životaschopnosť môže prameniť len z nasledovania jej Učiteľa, ktorý bol poslušný až na smrť na kríži a na ktorého poslaní sa podieľa „s radostnou vierou, radikálnou poslušnosťou, dynamickou nádejou a silnou láskou“237.
Nikto si neuvedomuje viac ako kňaz, že Cirkev potrebuje normy, ktoré slúžia na to, aby náležite chránili dary Ducha Svätého zverené Cirkvi. Keďže je jej hierarchické a organické usporiadanie viditeľné, musí byť vykonávanie úloh, ktoré jej Boh zveril, zvlášť riadiacej úlohy a slávenia sviatostí, náležite organizované.238
Kňaz, ako služobník Krista a Cirkvi, veľkodušne prijíma záväzok verne zachovávať všetky jednotlivé normy a vyhýbať sa len ich parciálnemu zachovávaniu podľa vlastných subjektívnych kritérií, ktoré vytvára rozdelenie a spôsobuje vážne pastoračné škody tak medzi veriacimi laikmi, ako aj vo verejnej mienke. Totiž „kánonické zákony už svojou prirodzenosťou vyžadujú dodržiavanie“ a vyžadujú „aby to, čo nariadila hlava, údy dodržiavali“239.
Poslušnosťou voči ustanovenej autorite kňaz okrem iného podporuje vzájomnú lásku v rámci kňazského zboru a jednotu, ktorá má svoj základ v pravde.
Autorita vykonávaná s láskou
58. Tí, ktorým je zverená právomoc – ordinári, rehoľní predstavení, moderátori spoločností apoštolského života – , aby uľahčili zachovávanie poslušnosti posilňujúce cirkevnú jednotu, majú nielen ponúkať potrebný a trvalý osobný príklad, ale svoju inštitucionálnu charizmu majú vykonávať s láskou, či už pri upozorňovaní, alebo primeraným spôsobom a v patričnom čase vyžadovaní súhlasu s každým nariadením z oblasti učiteľského úradu a disciplíny.240
Takýto súhlas je totiž zdrojom slobody, lebo nebráni, ale podporuje zrelé dobrovoľné rozhodnutie kňaza, ktorý bude vedieť zaujať jasný a vyrovnaný pastoračný postoj, vytvárajúc harmóniu, v ktorej sa spája osobné nadanie s vyššou jednotou.
Rešpektovanie liturgických predpisov
59. Spomedzi rôznych aspektov tohto problému, ktoré si dnes najviac všímame, treba upozorniť na ten, čo súvisí s úprimnou láskou a úctou voči liturgickým predpisom.
Liturgia je vykonávaním kňazského úradu Ježiša Krista,241 je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“242. Predstavuje oblasť, v ktorej si kňaz zvlášť uvedomuje to, že je služobníkom a že má verne poslúchať Cirkev. „Riadenie posvätnej liturgie závisí jedine od autority Cirkvi: touto autoritou je však Apoštolská stolica a podľa normy práva diecézny biskup.“243 Kňaz teda nemá v tejto oblasti z vlastnej iniciatívy nič pridávať, vynechávať, ani meniť. 244
To zvlášť platí pre vysluhovanie sviatostí, ktoré sú výsostne úkonmi Krista a Cirkvi a ktoré vysluhuje kňaz v osobe Krista Hlavy a v mene Cirkvi pre dobro veriacich.245 Títo majú právo zúčastniť sa na takých liturgických sláveniach, aké si želá Cirkev, a nie podľa osobného vkusu jednotlivého kňaza, či podľa nejakých neschválených špeciálnych rituálov, ktoré sú výrazom jednotlivých skupín a smerujú k uzavretosti voči univerzálnosti Božieho ľudu.
Jednota pastoračných plánov
60. Je nevyhnutné, aby sa kňazi pri vykonávaní svojej služby nielen zodpovedne podieľali na stanovovaní pastoračných plánov, ktoré určuje biskup – v spolupráci s kňazskou radou246 – ale aby s nimi zosúladili aj konkrétne činnosti v rámci vlastného spoločenstva.
Pritom netreba brániť rozumnej tvorivosti, ani podnikavému duchu charakterizujúcemu kňazskú zrelosť, ale naopak, treba ich vhodne využiť na úžitok pastorácie. Vydať sa v tejto oblasti oddelenou cestou môže totiž znamenať oslabenie samotného diela evanjelizácie.
Význam a záväznosť cirkevného odevu
61. V sekularizovanej a materialisticky zameranej spoločnosti, v ktorej miznú aj vonkajšie znaky posvätných a nadprirodzených skutočností, zvlášť pociťujeme potrebu, aby bolo možné kňaza – Božieho muža a správcu Božích tajomstiev – v spoločnosti spoznať aj prostredníctvom odevu, ktorý nosí ako jednoznačný znak svojho zasvätenia a svojej identity vykonávateľa verejnej služby.247 Kňaz musí byť spoznateľný predovšetkým podľa jeho správania, ale aj podľa jeho oblečenia, aby každý veriaci, ba každý človek hneď rozpoznal248 jeho totožnosť a jeho príslušnosť k Bohu a k Cirkvi.
Kňazský odev je vonkajším znakom vnútornej skutočnosti: „Totiž kňaz už viac nepatrí sám sebe, ale skrze prijatý sviatostný znak (porov. KKC 1563, 1582) je Božím ,majetkom‘. Toto jeho ,bytie od Iného‘ sa musí stať pre všetkých rozpoznateľným skrze jeho žiarivé svedectvo. [...] V spôsobe myslenia, hovorenia, posudzovania faktov vo svete, služby a lásky, vo vzťahoch s ľuďmi, aj v oblečení, má kňaz ukazovať prorockú silu svojej sviatostnej príslušnosti“249.
Z tohto dôvodu má tak kňaz, ako aj dočasný diakon:250
a) Nosiť buď reverendu alebo „slušný cirkevný oblek podľa noriem vydaných Konferenciou biskupov a podľa zákonných miestnych zvykov“251. Ak nemá reverendu, má byť oblečený inak ako laici a v súlade s dôstojnosťou a posvätnosťou svojho úradu. Fazónu a farbu obleku má určiť biskupská konferencia.
b) Opačné praktiky – pre svoj rozpor s duchom tohto nariadenia – nemajú potrebné zdôvodnenie, aby sa stali legitímnymi zvykmi,252 a preto ich má kompetentná autorita úplne odstrániť.253
Ak klerik nepoužíva cirkevný odev, môže to – okrem výnimočných prípadov – znamenať slabé uvedomovanie si svojej identity pastiera, ktorý sa celkom oddal službe Cirkvi.254
Okrem toho je reverenda – formou, farbou aj dôstojnosťou – osobitne vhodná, pretože jasne odlišuje kňazov od laikov a umožňuje lepšie pochopiť posvätný charakter ich služby, keď samotnému kňazovi pripomína, že je vždy a v každom okamihu kňazom, vysväteným na to, aby slúžil, učil, viedol a posväcoval duše, predovšetkým prostredníctvom vysluhovania sviatostí a hlásania Božieho slova. Nosenie klerického odevu plní tiež funkciu ochrany chudoby a čistoty.
2.5 Ohlasovanie Slova
Vernosť Božiemu slovu
62. Kristus zveril apoštolom a Cirkvi poslanie ohlasovať dobrú zvesť všetkým ľuďom.
Odovzdávať vieru znamená pripravovať ľud pre Pána, odhaľovať, ohlasovať a prehlbovať kresťanské povolanie, teda povolanie, ktoré Boh adresuje každému človeku, aby mu zjavil tajomstvo spásy a zároveň miesto, ktoré má človek zaujať v tomto tajomstve ako adoptívny syn v Synovi.255 Tento dvojitý pohľad je zhrnutý vo Vyznaní viery, ktoré je jedným z najdôležitejších prejavov tej viery, ktorou Cirkev vždy odpovedala na Božiu výzvu.256
Na kňazskú službu sú teda kladené tieto dve požiadavky. Predovšetkým ide o misionársky charakter odovzdávania viery. Služba Slovu nemôže byť abstraktná alebo vzdialená od života ľudí; naopak, má sa vzťahovať priamo k zmyslu života človeka, každého človeka, a preto má prenikať do tých najpálčivejších otázok, ktoré sa vynárajú v ľudskom vedomí.
Na druhej strane je potrebná autentickosť a zhoda s vierou Cirkvi, ochrankyňou pravdy o Bohu a o človeku. To sa má diať s pocitom maximálnej zodpovednosti a s vedomím, že ide o veľmi dôležitú otázku, pretože v hre je život človeka a zmysel jeho existencie.
Majúc na pamäti tieto okolnosti, má kňaz v prvom rade vydávať svedectvo života, ktoré umožňuje objaviť silu Božej lásky a robí jeho slová presvedčivými, aby bola služba Slovu plodná. Okrem toho nesmie zanedbávať jasné hlásanie Kristovho tajomstva veriacim, nekresťanom i neveriacim; ani katechézu, ktorá je usporiadaným a organickým výkladom učenia Cirkvi; ani aplikáciu zjavenej pravdy pri riešení konkrétnych problémov.257
Vedomie, že kňaz musí zostať verný Božiemu slovu a zakotvený v ňom a v Tradícii, aby bol skutočným Kristovým učeníkom a spoznal pravdu (porov. Jn 8, 31 – 32), vždy sprevádzalo dejiny kňazskej spirituality a bolo potvrdené aj autoritou Druhého vatikánskeho koncilu.258 Preto je veľmi užitočná „dávna prax lectio divina alebo ,duchovného čítania‘ Svätého písma. Toto spočíva v dlhom zotrvaní nad biblickým textom, ktorý sa číta vždy nanovo, akoby sme ho ,prežúvali‘ ako hovoria cirkevní otcovia a chceli z neho, takpovediac, vytlačiť všetku ,šťavu‘, aby bolo pokrmom pre našu meditáciu a kontempláciu a aby nakoniec ako miazga živilo každodenný život“259.
Predovšetkým dnešnej spoločnosti, poznačenej v mnohých krajinách teoretickým a praktickým materializmom, subjektivizmom a kultúrnym relativizmom, treba evanjelium predkladať ako „Božiu moc na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16). Kňazi, pamätajúc na to, že „viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17), sa majú zo všetkých síl usilovať o to, aby splnili toto poslanie, ktoré je v ich službe prvoradé. Kňazi totiž nie sú len svedkami, ale aj hlásateľmi a odovzdávateľmi viery.260
Táto služba – vykonávaná v hierarchickom spoločenstve – ich uschopňuje hlásať s autoritou katolícku vieru a vydávať verejné svedectvo o viere Cirkvi. Veď Boží ľud „sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha, ktoré všetci právom žiadajú z úst kňazov“261.
Pre autentické ohlasovanie Božieho slova je potrebné odovzdávať ho nie v klamstve, ani falšovaním, ale úprimným zjavovaním pravdy pred Bohom (porov. 2 Kor 4, 2). Kňaz sa má so zrelou zodpovednosťou vyhýbať falšovaniu, redukovaniu, skresľovaniu alebo zoslabovaniu obsahu Božieho posolstva. Jeho úlohou je „učiť nie svoju múdrosť, ale Božie slovo a naliehavo vyzývať všetkých na obrátenie a svätosť“262. „V dôsledku toho musia byť jeho slová, jeho rozhodnutia a postoje čoraz viac vyžarovaním, hlásaním a svedectvom evanjelia; ,kňaz bude len vtedy ozajstným učeníkom Pána, len vtedy spozná pravdu a skutočnú slobodu, ak ostane v Slove‘.“263
Ohlasovanie sa nemôže zúžiť len na odovzdávanie vlastných myšlienok, na predkladanie osobnej skúsenosti, na jednoduché psychologické, sociologické alebo filantropické vysvetlenia;264 nemôže ani príliš využívať príťažlivú rétoriku, ktorá sa tak často používa v spoločenských komunikačných prostriedkoch. Ide o ohlasovanie Božieho slova, s ktorým sa nemôže ľubovoľne nakladať, lebo bolo zverené Cirkvi, aby ho zachovávala, skúmala a verne odovzdávala.265 Každopádne je nevyhnutné, aby sa kňaz náležite pripravoval na svoju homíliu prostredníctvom modlitby, seriózneho a aktuálneho štúdia a tiež úsilím aplikovať ho konkrétne na situáciu jeho adresátov. Ako pripomenul Benedikt XVI., zvlášť sa považuje za vhodné „vzhľadom na trojročný cyklus nedeľného lekcionára veriacim múdro predostrieť tematické homílie, ktoré v priebehu liturgického roka preberajú veľké témy kresťanskej viery, čerpajúc z toho, čo je s autoritou predložené magistériom v štyroch ,stĺpoch‘ Katechizmu Katolíckej cirkvi a v súčasnom Kompendiu : vyznanie viery, slávenie kresťanského tajomstva, život v Kristovi a kresťanská modlitba“266. Tak budú môcť byť homílie, katechézy, atď. skutočnou pomocou pre veriacich, na zlepšenie ich života vo vzťahu k Bohu a k druhým.
Slovo a život
63. Uvedomovanie si vlastného poslania byť nástrojom Krista a Ducha Svätého a hlásať evanjelium má viesť ku čoraz konkrétnejším pastoračným výsledkom, aby kňaz mohol vo svetle Božieho slova oživovať rôzne situácie a prostredia, v ktorých vykonáva svoju službu.
Pre kňaza je dôležité, ak má byť efektívny a vierohodný – z hľadiska viery i jeho služby – aby konštruktívne a kriticky spoznával ideológie, súčasný jazyk, kultúru, typológie rozširované prostredníctvom masmédií, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú myslenie.
Kňaz má používať všetky komunikačné prostriedky, ktoré mu poskytuje dnešná veda a technika, povzbudený apoštolom Pavlom, ktorý zvolal: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).
Niet pochýb, že všetko nezávisí od týchto prostriedkov alebo od ľudských schopností, lebo Božia milosť môže dosiahnuť svoj účinok aj bez ľudskej činnosti. No podľa Božieho plánu je – za normálnych okolností – privilegovaným spôsobom odovzdávania viery a evanjelizačného poslania hlásanie Slova.
Kňaz – pokiaľ ide o mnohých, ktorí sú dnes mimo dosahu ohlasovania Krista, alebo sú od neho vzdialení – vníma ako mimoriadne naliehavú a aktuálnu znepokojujúcu otázku: „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? Ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10, 14).
Ak chce odpovedať na takéto otázky, musí považovať za osobnú povinnosť, aby čoraz lepšie poznával Sväté písmo – zvlášť prostredníctvom štúdia zdravej exegézy, najmä patristickej, alebo meditáciou podľa rôznych metód overených duchovnou tradíciou Cirkvi – a tak dosiahol jeho pochopenie oživené láskou.267 Na dosiahnutie tohto cieľa je mimoriadne dôležité, aby sa kňaz naučil rozvíjať osobný vzťah s Božím slovom už počas rokov v seminári, kde sú kandidáti na kňazstvo pozvaní študovať Sväté písmo, aby si lepšie uvedomili „tajomstvo Božieho zjavenia a živili postoj modlitebnej odpovede Pánovi, ktorý v ňom hovorí. Na druhej strane autentický život modlitby bude len prispievať k tomu, aby v duši kandidáta rástla túžba čoraz viac poznávať Boha, ktorý sa zjavil vo svojom Slove ako nekonečná láska“268.
64. Kňaz má cítiť povinnosť venovať osobitnú pozornosť, či už vzdialenej alebo bezprostrednej príprave na liturgickú homíliu – jej obsahu, odozve na liturgické texty, predovšetkým evanjelium, rovnováhe medzi časťou objasňujúcou a aplikačnou, pedagogike a technike prejavu, až po správnu výslovnosť zodpovedajúcu dôstojnosti tejto činnosti a jej adresátov.269 Osobitne sa treba „vyhýbať rozvláčnym a abstraktným homíliám, ktoré zatieňujú jednoduchosť Božieho slova, ako aj zbytočným odbočeniam, ktoré upriamujú pozornosť skôr na kazateľa ako na jadro evanjeliového posolstva. Potrebné je, aby bolo veriacim jasné, že kazateľovi leží na srdci ukazovať na Krista, ktorý má byť stredobodom homílie“270.
Božie slovo a katechéza
65. Dnes, keď sa v mnohých prostrediach šíri náboženská nevzdelanosť, teda keď sú základné prvky viery čoraz menej známe, sa katechéza javí ako základná súčasť evanjelizačného poslania Cirkvi, pretože je privilegovaným nástrojom učenia a dozrievania vo viere.271
Úlohou kňaza – ako spolupracovníka biskupa, ktorý má od neho poverenie – je oduševňovať, koordinovať a viesť katechetickú činnosť v spoločenstve, ktoré mu bolo zverené. Dôležité je, aby vedel zapojiť túto činnosť do celkového plánu evanjelizácie a aby zaistil predovšetkým zjednotenie katechézy vo svojom spoločenstve s osobou biskupa, s partikulárnou a univerzálnou Cirkvou.272
Zvlášť má vedieť podnecovať náležitú a primeranú zodpovednosť a spoluprácu v oblasti katechézy, a to tak členov inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, ako aj náležite pripravených laických veriacich,273 a vedieť im prejaviť vďačnosť a uznanie za ich katechetickú službu.
Osobitnú starostlivosť venuje počiatočnej a trvalej formácii katechétov, združení a hnutí. Podľa možnosti má byť kňaz katechétom katechétov a vytvárať s nimi pravé spoločenstvo Pánových učeníkov, ktoré slúži ako vzor pre katechizovaných. Tým ich učí, že mierou služby vyučovania je Slovo Ježiša Krista, a nie súkromné názory a teórie: je to „viera Cirkvi, ktorej sme služobníkmi“274.
Kňaz – ako učiteľ275 a vychovávateľ vo viere276 – koná tak, aby bola katechéza najdôležitejšou súčasťou kresťanskej výchovy v rodine, náboženského vzdelávania, formácie apoštolských hnutí, atď. a aby bol určená všetkým kategóriám veriacich: deťom a mládeži, dospievajúcim, dospelým i starším osobám. Okrem toho má vedieť pri katechézach využívať didaktické pomôcky a komunikačné nástroje, ktoré môžu účinne prispieť k tomu, aby veriaci – vzhľadom na ich nadanie, schopnosti a konkrétne životné podmienky – plnšie chápali kresťanské učenie a lepšie ho uvádzali do praxe.277
Pri dosahovaní tohto cieľa má byť pre kňaza vždy hlavnou oporou Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho Kompendium. Tieto texty totiž predstavujú istú a autentickú normu učenia Cirkvi,278 a preto treba povzbudzovať k tomu, aby sa čítali a študovali. Musia byť vždy pevnou a nenahraditeľnou oporou pri „štúdiu základných obsahov viery, ktoré sú systematicky a organicky zhrnuté v Katechizme Katolíckej cirkvi“279. Svätý Otec Benedikt XVI. pripomenul, že v katechizme sa „objavuje bohatstvo učenia, ktoré Cirkev vo svojej dvetisícročnej histórii prijíma, spravuje a odovzdáva. Katechizmus ponúka trvalú pripomienku mnohých spôsobov – od Svätého písma po cirkevných otcov, od učiteľov teológie po svätých v jednotlivých storočiach –, ako Cirkev uvažovala o viere a rozvíjala svoje učenie, aby poskytla veriacim istotu v ich živote viery“280.
2.6 Sviatosť Eucharistie
Eucharistické tajomstvo
66. Ak je služba Slova základným prvkom kňazskej služby, jej srdcom a centrom je nepochybne Eucharistia, ktorá je predovšetkým skutočnou prítomnosťou jedinej a večnej obety Krista v čase.281
Eucharistia, sviatostná pamiatka Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, je skutočným a účinným sprítomnením jedinej spásonosnej obety, prameňom a vrcholom kresťanského života a celej evanjelizácie,282 je počiatkom, cestou i cieľom kňazskej služby, pretože „všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané“283. Takto kňaz, ktorý bol vysvätený, aby trvale sprítomňoval najsvätejšiu obetu, takto najjasnejšie prejavuje svoju identitu.284
Existuje totiž vnútorná súvislosť medzi ústredným postavením Eucharistie, pastoračnou láskou a jednotou života kňaza,285 ktorý v nej nachádza rozhodujúce usmernenia na ceste k svätosti, ku ktorej je zvlášť povolaný.
Ak kňaz dáva Kristovi, najvyššiemu a večnému kňazovi, rozum, vôľu, hlas a ruky, aby prostredníctvom jeho služby mohol obetovať Otcovi sviatostnú obetu vykúpenia, má si osvojiť postoj svojho Učiteľa a rovnako má byť v živote darom pre svojich bratov. Preto sa má naučiť vnútorne spájať s obetou, kladúc na oltár celý svoj život ako viditeľný znak nezištnej a prvotnej Božej lásky.
Správne sláviť Eucharistiu
67. Kňaz je povolaný sláviť svätú eucharistickú obetu, neustále premýšľať o tom, čo znamená, a premieňať svoj život na Eucharistiu, čo sa prejavuje v láske ku každodennej obete a predovšetkým v plnení povinností vlastných jeho stavu. Láska ku krížu vedie kňaza k tomu, aby sa skrze Krista stal obetou milou Otcovi (porov. Rim 12, 1). Milovať kríž je v hedonistickej spoločnosti pohoršením, no z perspektívy viery, je to zdroj duchovného života. Kňaz má svojím životným štýlom hlásať spásnu hodnotu kríža.
Treba pripomenúť nenahraditeľnú hodnotu, ktorú má pre kňaza každodenné slávenie svätej omše – ktorá je „prameňom a vrcholom“286 života kňaza – aj keby neboli veriaci prítomní.287 V tejto súvislosti Benedikt XVI. učí: „Denné slúženie je v súlade predovšetkým s objektívne nekonečnou hodnotou každého eucharistického slávenia; a čerpá podnet aj z jej osobitnej duchovnej účinnosti, pretože ak je prežívaná pozorne a s vierou, svätá omša je formačná v najhlbšom zmysle slova, nakoľko napomáha kňazovi pripodobniť sa Kristovi a posilňuje ho v jeho povolaní“288.
Kňaz ju má sláviť ako najvýznamnejšiu chvíľu dňa a každodennej služby, ako ovocie úprimnej túžby a príležitosť k hlbokému a plodnému stretnutiu s Kristom. V obete svätej omše sa kňaz učí obetovať sa denne, nie len vo chvíľach veľkých problémov, ale aj v každodenných malých starostiach. Takéto učenie sa odráža v láske, s akou sa pripravuje na slávenie svätej obety, aby ju prežíval s úctou, bez náhlenia, starostlivo dodržiavajúc liturgické normy a rubriky, aby veriaci takýmto spôsobom vnímali skutočnú katechézu.289
V spoločnosti, ktorá je čoraz citlivejšia na komunikáciu prostredníctvom znakov a obrazov, má kňaz venovať primeranú pozornosť všetkému, čo môže prispieť k dôstojnosti a posvätnosti eucharistického slávenia. Dôležité je, aby sa pri slávení Eucharistie kládol dôraz na primeranosť a čistotu miesta, vzhľad oltára a svätostánku,290 vznešenosť posvätných nádob, liturgických rúch,291 spevu,292 hudby,293 posvätného ticha,294 používanie kadidla pri slávnostnejších liturgiách atď., v duchu láskyplného gesta Márie voči Pánovi, keď „vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja“ (Jn 12, 3). Všetky tieto prvky môžu prispieť k plnšej účasti na eucharistickej obete. Zanedbanie symbolických aspektov liturgie, no ešte viac povrchnosť a náhlenie, ľahkovážnosť a neusporiadanosť, oslabujú jej význam a jej poslanie posilňovať vieru.295 Kto neporiadne slávi, prezrádza slabosť svojej viery a ani iných nevychováva k viere. Naopak, dôsledné slávenie svätej omše je prvou a hlavnou katechézou o najsvätejšej obeti.
Zvlášť pri eucharistickom slávení sa musia dodržiavať liturgické normy so veľkodušnou vernosťou. „Sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality Eucharistie; to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani komunity, v ktorej sa tajomstvá slávia. [...] Aj v našich časoch by mala byť opäť objavená vernosť liturgickým predpisom a chápaná ako odlesk a svedectvo jednej a všeobecnej Cirkvi, ktorá sa stáva prítomnou pri každom slávení Eucharistie. Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a komunita, ktorá sa im prispôsobuje, tichým, no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi.“296
Preto hoci kňaz prispieva k eucharistickému sláveniu všetkými svojimi darmi, aby ho za účasti veriacich oživil, musí sa pridržiavať obradu ustanoveného v liturgických knihách, schválených kompetentnou autoritou, nič nesmie pridávať, ani vynechávať či meniť.297 Takto sa jeho slávenie stáva skutočne slávením Cirkvi a s Cirkvou: nie „niečím jeho“, ale s Cirkvou a v rozhovore s Bohom. To podporuje aj primeranú aktívnu účasť veriacich na svätej liturgii: „Ars celebradi je najlepšia podmienka na actuosa participatio. Ars celebrandi vyplýva z vernej poslušnosti liturgickým predpisom v ich komplexnosti, pretože práve toto je spôsob slávenia, ktorý dvetisíc rokov zaisťuje život viery všetkým veriacim, ktorí sú povolaní žiť slávenie ako Boží ľud, kráľovské kňazstvo, svätý národ (porov. 1 Pt 2, 4 – 5. 9)“298.
Všetci miestni ordinári, rehoľní predstavení, moderátori spoločností apoštolského života a ostatní preláti majú povinnosť nielen byť príkladom, ale aj bdieť, aby sa všade verne zachovávali liturgické normy, ktoré sa týkajú eucharistického slávenia.
Kňazi, ktorí celebrujú alebo koncelebrujú, majú povinnosť si obliecť posvätné rúcha predpísané v rubrikách.299
Eucharistická adorácia
68. Ústredné postavenie Eucharistie sa má prejaviť nielen dôstojným a živým slávením tejto obety, ale aj častou adoráciou Oltárnej sviatosti, aby bol takto kňaz vzorom pre ľud aj v zbožnej pozornosti a vytrvalej meditácii pred Pánom prítomným vo svätostánku. Je žiaduce, aby kňazi poverení vedením spoločenstva venovali spoločnej poklone dosť času – napríklad každý štvrtok, počas dní modlitieb za duchovné povolania atď. – a preukazovali Oltárnej sviatosti aj mimo svätej omše väčšiu pozornosť a úctu ako inému obradu alebo úkonu. „Viera a láska nemôžu dovoliť, aby Kristus prítomný vo svätostánku, zostal sám.“300 Veriaci, povzbudení príkladom viery svojich pastierov, majú cez týždeň vyhľadávať príležitosť prísť do chrámu a pokloniť sa nášmu Pánovi prítomnému vo svätostánku.
Najvhodnejším časom na eucharistickú poklonu môže byť slávenie liturgie hodín, ktoré je cez deň skutočným predĺžením obety chvály a vďakyvzdávania, ktorej stredom a sviatostným zdrojom je svätá omša. Liturgia hodín, v ktorej je kňaz spojený s Kristom pre celý svet hlasom Cirkvi, sa má podľa možností sláviť tiež spoločne a vhodným spôsobom, aby tak bola „tlmočníkom a nositeľom spoločného hlasu, ktorý spieva na slávu Bohu a vyprosuje spásu človeka“301.
Osobitne kapituly kanonikov majú dbať na príkladný slávnostný ráz tejto liturgie.
Vždy sa však treba usilovať o to, aby spoločné i súkromné slávenie bolo vykonávané s láskou a túžbou po náprave, pričom sa treba vyhnúť tomu, aby sa stalo iba „povinnosťou“, ktorá sa vykonáva mechanicky, ako jednoduché a povrchné čítanie bez toho, aby sa venovala nevyhnutná pozornosť zmyslu textu.
Omšové intencie
69. „Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie”302. Každé eucharistické slávenie uskutočňuje jedinú, dokonalú a definitívnu obetu Krista, ktorý raz a navždy na kríži spasil svet. Eucharistia sa slávi predovšetkým na Božiu slávu a ako vzdávanie vďaky za spásu ľudstva. Podľa dávnej tradície veriaci žiadali kňaza, aby slúžil svätú omšu „na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha”303. „Kňazom sa nástojčivo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru slávili omšu na úmysel veriacich.“304
Veriaci pripájajú obetu, zvyčajne peňažnú, na úmysel, za ktorý si želajú obetovať svätú omšu, aby mohli mať aj sami účasť na Pánovej obete, nielen obetovaním seba samých, ale aj toho, čo vlastnia. Vôbec tu nejde o nejakú platbu, keďže eucharistická obeta je absolútne zadarmo. „Veriaci, povzbudzovaní svojím náboženským a cirkevným cítením, chcú sa aktívnejšie zapojiť do účasti na eucharistickom slávení svojím osobným vkladom, a tak prispieť k potrebám Cirkvi a osobitne k obžive jej služobníkov“305. Milodary na slávenie svätých omší treba považovať za „vznešenú formu“ milodaru.306
Takýto zvyk je „nielen schválený Cirkvou, ale Cirkev aj povzbudzuje k jeho zachovávaniu, lebo ho považuje za istý druh znaku jednoty pokrsteného s Kristom, ako aj veriaceho s kňazom, ktorý práve pre neho vykonáva svoju službu“307. Kňazi preto majú k nemu povzbudzovať vhodnou katechézou a objasňovať veriacim jeho duchovný zmysel a plodnosť. Oni sami sa majú usilovať sláviť Eucharistiu so živým vedomím, že – v Kristovi a s Kristom – sú pred Bohom prosebníkmi, ktorí nielen vo všeobecnosti konajú obetu kríža na spásu ľudstva, ale aj prednášajú Božiemu milosrdenstvu intencie, ktoré im boli osobitné zverené. Predstavuje to jeden z vynikajúcich spôsobov aktívnej účasti na slávení Pánovej pamiatky.
Kňazi musia byť tiež presvedčení o tom, že „keďže sa matéria týka priamo vznešenej sviatosti, každé, aj minimálne zdanie, že ide o zisk alebo svätokupectvo, by spôsobilo pohoršenie“308. Preto Cirkev vydala presné usmernenia v tomto smere309 a trestá spravodlivým trestom toho, „kto z omšového milodaru nezákonne nadobúda zisk, má byť potrestaný cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom“310. Každý kňaz, ktorý prijal záväzok odslúžiť svätú omšu na úmysly obetujúceho, musí pre zachovanie spravodlivosti odslúžiť toľko omší, koľko prijal intencií.311
Nie je dovolené, aby kňaz požadoval väčšiu sumu, ako je určená v dekréte oprávnenej autority, alebo, ak takýto neexistuje, zodpovedajúcu platnému zvyku v danej diecéze. Je mu však dovolené prijať menší milodar, ako je stanovené, a aj väčší, ak je navýšený dobrovoľne.312
„Každý kňaz musí presne zapísať omše, ktoré prijal na slávenie a ktorým zadosťučinil.“313 Farár a rovnako aj rektor kostola to musia zapísať do osobitného registra.314
Možno prijať milodary len na omše, ktoré budú môcť byť odslúžené do jedného roku.315 „Kňazi, ktorí príjmu milodary na osobitné úmysly svätých omší vo veľkom počte [...], namiesto toho, aby ich odmietli, a sklamali tak zbožný úmysel obetujúcich a odradili ich od dobrého zámeru, musia ich odovzdať iným kňazom (porov. KKP, kán. 955) alebo svojmu ordinárovi (porov. KKP, kán. 956)“.316
„V prípade, keď sú obetujúci, predvídavo a explicitne upozornení, ochotne súhlasia, aby ich milodary boli kumulované do jedinej obety, možno im vyhovieť len jednou svätou omšou, slávenou len na jeden ,kolektívny‘ úmysel. V takomto prípade je nevyhnutné, aby sa verejne ohlásil deň, miesto a čas slávenia tejto svätej omše, nie však častejšie ako dvakrát za týždeň.“317 Takáto výnimka z platného kánonického zákona, ak by sa nadmieru rozšírila, predstavovala by zavrhnutiahodnú svojvoľnosť.318
Ak kňaz slúži viac omší v ten istý deň, nechá si pre sebe milodar len za jednu omšu a ostatné odovzdá na ciele určené jeho ordinárom.319
Každý farár „je povinný každú nedeľu a každý sviatok prikázaný v jeho diecéze obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený“320.
2.7 Sviatosť pokánia
Vysluhovateľ zmierenia
70. Zmŕtvychvstalého darom pre apoštolov je Duch Svätý na odpustenie hriechov: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Kristus zveril dielo zmierenia človeka s Bohom výlučne svojim apoštolom a tým, ktorí pokračujú v ich poslaní. Kňazi sú teda z Kristovej vôle jediní vysluhovatelia sviatosti zmierenia.321 Sú posielaní ako Kristus, aby vyzývali hriešnikov k obráteniu a privádzali ich k Otcovi prostredníctvom milosrdného rozhrešenia.
Sviatostné zmierenie obnovuje priateľstvo s Bohom Otcom a so všetkými deťmi v jeho rodine – Cirkvi – ktorá sa takto omladzuje a rozvíja vo všetkých svojich rozmeroch: všeobecnom, diecéznom i farskom.322
Napriek smutnému konštatovaniu, že v súčasnosti sa do veľkej miery vytratil pocit hriechu, kňaz má s radosťou a nadšením vykonávať službu formovania svedomia, odpustenia a pokoja.
Preto je potrebné, aby sa v istom zmysle vedel stotožniť s touto sviatosťou, nadobudol Kristov pokoj, a aby sa ako dobrý Samaritán milosrdne sklonil k zranenému človekovi a ukázal na kresťansky nový, liečivý rozmer pokánia, ktorý vedie k uzdraveniu a odpusteniu.323
Venovať sa službe zmierenia
71. Kňaz, tak na základe svojho úradu,324 ako aj z dôvodu sviatostnej vysviacky, má venovať čas a sily, aby v stanovených dňoch a hodinách vypočul spovede veriacich,325 ktorí, ako ukazuje skúsenosť, radi pristupujú k tejto sviatosti tam, kde vedia, že sú kňazi k dispozícii. Okrem toho nemožno zabúdať ani na možnosť uľahčiť jednotlivým veriacim pristupovanie k sviatosti zmierenia a pokánia aj počas slávenia svätej omše.326 To platí všade, ale najmä v katedrálnych kostoloch a najviac navštevovaných kostoloch, v duchovných centrách a svätyniach, kde je možná bratská a zodpovedná spolupráca s rehoľnými či staršími kňazmi.327
Nemožno zabúdať na to, že „verná a veľkodušná ochota kňazov počúvať spovede, podľa príkladu veľkých svätcov z dejín, počnúc sv. Jánom Máriou Vianney cez sv. Don Bosca, od sv. Josemaríu Escrivá po sv. Pia z Pietrelciny, od Giuseppe Cafassu po sv. Leopolda Mandića, nám všetkým ukazuje, ako sa spovednica môže stať skutočným ,miestom‘ posväcovania“328.
Každý kňaz má zachovávať cirkevnú normu, ktorá chráni a vyzdvihuje hodnotu individuálneho a osobného vyznania hriechov v priamom rozhovore so spovedníkom.329 „Individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou“ a preto „každý, komu je zverená starostlivosť o duše mocou úradu, je povinný postarať sa, aby boli spovedaní veriaci, ktorí sú mu zverení“330. Je zrejmé, že sviatostné rozhrešenie vysluhované spoločnou formou sa pri nedodržaní platných noriem považuje sa za vážne zneužitie moci.331
Normy týkajúce sa miesta na spovedanie stanovuje biskupská konferencia, „pričom však má dbať na to, aby spovednice boli vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú“332. Spovedník bude môcť takto niekoľkými slovami, ktoré zodpovedajú jeho určitému konkrétnemu stavu, osvetliť/vyjasniť svedomie kajúcnika, aby tak posilnil jeho nové zameranie na obrátenie a ovplyvnil aj jeho duchovnú cestu uložením primeraného zadosťučinenia.333 Tak bude môcť byť spoveď prežívaná aj ako chvíľa duchovného vedenia.
Kňaz má každopádne zachovať sviatostnú úroveň slávenia zmierenia, pričom povzbudzuje k zármutku nad hriechmi, k dôvere v milosť, atď. a zároveň predchádza nebezpečenstvu, že sa spoveď zúži len na čisto psychologický alebo formálny úkon.
To sa prejaví, okrem iného, aj vo vernom zachovávaní platného predpisu ohľadom miesta spovedania, pričom „spoveď sa nemá vysluhovať mimo spovednice, bez oprávneného dôvodu“ 334.
Potreba spovedať sa
72. Ako každý dobrý veriaci aj kňaz má potrebu vyznať svoje hriechy a slabosti. Ako prvý si uvedomuje, že prijímanie tejto sviatosti ho posilňuje vo viere a v láske k Bohu a k bratom.
Pre vytvorenie čo najlepších podmienok na účinné prejavenie sa krásy pokánia je nevyhnutné, aby vysluhovateľ sviatosti zmierenia vydával osobné svedectvo a bol príkladom pre ostatných veriacich, pokiaľ ide o skúsenosť odpustenia. To je aj prvá podmienka toho, aby sviatosť zmierenia dostala novú pastoračnú hodnotu: v častom pristupovaní ku svätej spovedi sa kňaz učí chápať druhých a – nasledujúc príklad svätcov – je povzbudený k tomu, „aby ju znovu urobil centrom našej pastoračnej starostlivosti“335. V tomto zmysle je dobré, ak veriaci vedia a vidia, že aj ich kňazi sa pravidelne spovedajú. 336 „Celý kňazský život neúprosne upadá, ak mu chýba – či už z nedbalosti, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu – pravidelné pristupovanie k sviatosti pokánia preniknuté opravdivou vierou a nábožnosťou. Keby sa kňaz prestal spovedať, alebo by sa zle spovedal, veľmi skoro by to pocítila celá jeho kňazská bytosť i spôsob, akým vykonáva svoju službu; a všimlo by si to aj spoločenstvo veriacich, ktorého je pastierom.”337
Duchovné vedenie pre seba a pre iných
73. Súčasne so sviatosťou zmierenia nech kňaz nezanedbáva ani vykonávanie služby duchovného vedenia338. Znovu objavenie a rozšírenie tejto praxe, aj mimo vysluhovania sviatosti pokánia, je pre súčasnú Cirkev veľkým dobrodením.339 Veľkodušný a aktívny prístup kňaza k tejto službe má veľký význam pre rozlišovanie a podporovanie kňazských povolaní i povolaní k rôznym spôsobom zasväteného života.
Je nevyhnutné, aby pre zlepšenie svojho vlastného duchovného života mali sami kňazi duchovné vedenie, lebo „pomocou sprevádzania alebo duchovnej rady […] je ľahšie rozlíšiť pôsobenie Ducha Svätého v živote človeka“340. Tým, že zveria formovanie svojich duší múdrym spolubratom, budú si od prvých krokov služby uvedomovať, aké je dôležité, že nekráčajú po cestách duchovného života a v pastorácii sami. Keď chcú kňazi použiť tento účinný a v Cirkvi taký osvedčený formačný prostriedok, môžu si slobodne vybrať osobu, ktorá ich bude viesť.
2.8 Liturgia hodín
74. Základným postojom kňaza je jeho zotrvávanie pred Pánom v modlitbe Liturgie hodín: v nej prosíme ako ľudia túžiaci po dialógu s Bohom, pričom svoj hlas prepožičiavame aj všetkým tým, ktorí možno nevedia, nechcú si nájsť či nemajú čas modliť sa. Druhý vatikánsky koncil pripomína, že veriaci „ktorí konajú túto modlitbu, plnia povinnosť Cirkvi a zároveň majú účasť na najvyššej cti Kristovej nevesty, lebo keď Bohu vzdávajú chválu, stoja pred Božím trónom v mene matky Cirkvi“341. Táto modlitba je „hlasom samej nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba je to aj modlitba, ktorú Kristus spolu s jeho mystickým telom prednáša Otcovi“342. V tomto zmysle kňaz pokračuje v modlitbe Krista kňaza a aktualizuje ju.
75. Každodenná povinnosť modliť sa breviár (Liturgiu hodín) je aj jedným zo slávnostných záväzkov, ku ktorým sa verejne zaväzuje pri diakonskej vysviacke a ktoré nemožno vynechať bez vážneho dôvodu. Je to povinnosť z lásky, ktorú treba dodržiavať za každých okolností, vrátane obdobia dovolenky. Kňaz má „povinnosť konať všetky jej časti každý deň“,343 teda chvály, vešpery, ako aj posvätné čítania, aspoň jednu z častí modlitby na poludnie a kompletória.
76. Hlbšie prežívanie Liturgie hodín si nevyžaduje od kňaza len „zladiť hlas so srdcom, ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť ,plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy‘“344. Takto treba dosiahnuť zvnútornenie Božieho slova, pozornosť voči tomu, čo „mi“ Pán týmito slovami hovorí, a potom si vypočuť komentár cirkevných otcov alebo aj Druhého vatikánskeho koncilu, hlbšie spoznať život svätých a aj pápežské príhovory, v druhom čítaní hodiniek a modliť sa prostredníctvom vznešených invokácií, akými sú žalmy, ktoré nás zapájajú do modlitby Cirkvi. „Do akej miery sme si vnútorne osvojili túto štruktúru, pochopili ju a osvojili si slová liturgie, do takej miery môžeme dosiahnuť vnútorný súzvuk a hovoriť s Bohom nielen ako jednotlivé osoby, ale vstúpiť do spoločného ,my‘ modliacej sa Cirkvi. Tým premeníme aj naše ,ja‘, ktoré sa zapojí do ,my‘ Cirkvi, obohatíme, rozšírime ho, modliac sa s Cirkvou, slovami Cirkvi, skutočným zapojením sa do rozhovoru s Bohom.“345 Ide skôr o postoj počúvania ako o modlenie sa breviára, o „skúsenosť ticha“346. Božie slovo totiž môže byť vyslovené a počuté len v tichu. No zároveň kňaz vie, že naša doba nepraje stíšeniu.
Toľkokrát sa zdá, akoby sme mali strach odtrhnúť sa čo i len na chvíľu od masovokomunikačných prostriedkov.347 Preto musí kňaz objaviť zmysel stíšenia a vnútorného pokoja – „aby sa dosiahla plná ozvena hlasu Ducha Svätého v srdciach a aby bola osobná modlitba tesnejšie spojená s Božím slovom a hlasom Cirkvi“.348 Má si čoraz viac vnútorne osvojovať vlastnú povahu orodovníka.349 Prostredníctvom Eucharistie, kvôli sláveniu ktorej je vysvätený, sa kňaz stáva kvalifikovaným prostredníkom, ktorý má s veľkou skromnosťou srdca (simpliciter) komunikovať sa Bohom o problémoch svojich ľudských bratov. Pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore k 30. výročiu Presbyterorum ordinis pripomenul: „Kňazská identita je otázkou vernosti Kristovi a Božiemu ľudu, ku ktorému sme poslaní. Kňazské svedomie sa neobmedzuje len na niečo súkromné. Ide o skutočnosť, ktorú ľudia neustále skúmajú a vnímajú, pretože ,kňaz‘ je ,vzatý‘ spomedzi ľudí a ustanovený, aby vstupoval do ich vzťahu s Bohom. [...] Keďže kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, mnohí sa na neho obracajú a žiadajú ho o modlitby. Modlitba, v istom zmysle, ,vytvára‘ kňaza, zvlášť ako pastiera. Zároveň každý kňaz ,vytvára seba samého‘ prostredníctvom modlitby. Mám na mysli úžasnú modlitbu breviára, Officium Divinum, v ktorej sa celá Cirkev ústami svojich služobníkov modlí spolu s Kristom“350.
2.9 Vedenie spoločenstva
Kňaz pre spoločenstvo
77. Kňaz je povolaný vyrovnať sa aj s požiadavkami typickými pre ďalší aspekt jeho služby. Ide o starostlivosť o život spoločenstva, ktoré mu bolo zverené. Táto sa prejavuje predovšetkým vo svedectve lásky.
Kňaz ako pastier spoločenstva existuje a žije preň – na obraz Krista, Dobrého pastiera, ktorý celý svoj život obetuje za Cirkev; modlí sa zaň, študuje, pracuje a obetuje sa; je ochotný dať svoj život za spoločenstvo, miluje ho ako Kristus, zahŕňa ho celou svojou láskou a úctou,351 venuje mu horlivo a bez časového obmedzenia všetky svoje sily, aby ho na obraz Cirkvi urobil čoraz krajšou Kristovou nevestou, hodnejšou Otcovho zaľúbenia a lásky Ducha Svätého.
Tento snubný rozmer života kňaza ako pastiera sa prejavuje v tom, že vedie svoje spoločenstvo, slúžiac obetavo všetkým jeho členom, osvecujúc ich svedomie svetlom zjavenej pravdy, spoľahlivo chrániac evanjeliovú autentickosť kresťanského života, naprávajúc chyby, odpúšťajúc, liečiac rany, tešiac zarmútených, podporujúc bratstvo.352
Tieto rôzne povinnosti sú nielen svedectvom čoraz zjavnejšej a účinnejšej lásky, ale poukazujú aj hlboké zjednotenie, ktoré sa má uskutočniť medzi kňazom a jeho spoločenstvom, ako predĺženie a sprítomnenie spoločenstva s Bohom, Kristom a s Cirkvou.353 Kňaz, napodobňujúc Ježiša, nie je povolaný k tom, aby bol obsluhovaný, ale aby slúžil (porov. Mt 20, 28). Neustále sa musí vyvarovať pokušenia zneužiť veľký rešpekt a úctu, ktorú veriaci preukazujú kňazstvu a Cirkvi, vo svoj prospech.
Cítiť s Cirkvou
78. Kňaz, aby bol dobrým vodcom svojho ľudu, musí vedieť pozorne rozoznávať znamenia čias: od tých, ktoré sa týkajú univerzálnej Cirkvi a jej cesty v ľudských dejinách, až po tie najbližšie, týkajúce sa konkrétnej situácie jednotlivého spoločenstva.
Toto rozlišovanie si vyžaduje neustále a náležité štúdium posvätných vied týkajúce sa rôznych teologických a pastoračných problémov, praktizovanie kvalifikovanej reflexie nad spoločenskými, kultúrnymi a vedeckými faktami, ktoré charakterizujú dnešnú dobu.
Pri vykonávaní svojej služby nech vedia kňazi túto nutnosť prejavovať v stálom a úprimnom postoji spolucítenia s Cirkvou (sentire cum Ecclesia), takže budú pracovať vždy zjednotení v spoločenstve s pápežom, biskupmi a ostatnými spolubratmi v kňazskej službe, s veriacimi, ktorí sa zaviazali sľubom zachovávať evanjeliové rady, i so všetkými veriacimi laikmi.
Kňazi nech prejavujú vrúcnu lásku k Cirkvi, ktorá je matkou nášho kresťanského života, a nech prežívajú radosť z príslušnosti k Cirkvi ako vzácne svedectvo pre celý Boží ľud.
Okrem toho nech pri vykonávaní svojej činnosti nezabudnú požiadať o spoluprácu zasvätené osoby a veriacich laikov, a to legitímnou formou a s ohľadom na schopnosti daných osôb.
2.10 Kňazský celibát
Trvalé rozhodnutie Cirkvi
79. Cirkev, presvedčená o hlbokých teologických a pastoračných dôvodoch v prospech spojenia celibátu s kňazstvom, a vo svetle svedectva, ktoré aj dnes v mnohých životoch kňazov potvrdzuje jeho duchovnú a evanjeliovú účinnosť, na Druhom vatikánskom koncile a následne v učení pápežov opäť potvrdila „pevnú vôľu Cirkvi zachovávať zákon, ktorý od kandidátov kňazstva latinského obradu vyžaduje slobodne zvolený doživotný celibát”354.
Celibát je totiž dar, ktorý Cirkev prijala a chce zachovať, pretože je presvedčená, že je dobrom pre ňu a pre svet.
Teologicko-duchovné dôvody celibátu
80. Ako každá evanjeliová hodnota aj celibát sa má prežívať ako dar Božieho milosrdenstva, ako niečo oslobodzujúco nové, ako mimoriadne svedectvo o radikálnom nasledovaní Krista a ako znak eschatologickej skutočnosti: „Celibát je anticipáciou, umožnenou z Pánovej milosti, ktorý nás ,ťahá‘ k seba, do vzkrieseného sveta; vždy znova nás pozýva, aby sme prekračovali seba samých, terajšiu prítomnosť, smerom k pravej prítomnosti v budúcnosti, ktorá sa už dnes stáva prítomnosťou“355.
„Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19, 10 – 12) 356. Celibát sa nám javí ako prejav lásky človeka, ktorý zanechal „otca a matku a nasleduje Ježiša, Dobrého pastiera, v apoštolskom spoločenstve, v službe Božiemu ľudu“357.
Aby kňaz mohol s láskou a veľkodušne prežívať prijatý dar, je zvlášť potrebné, aby už počas teologickej formácie v seminári pochopil teologický rozmer a duchovnú motiváciu cirkevnej náuky o celibáte.358 Celibát, ako mimoriadny Boží dar a Božia charizma, si vyžaduje zachovávanie dokonalej a trvalej čistoty pre Božie kráľovstvo, aby zasvätení služobníci mohli ľahšie a s nerozdeleným srdcom priľnúť ku Kristovi a slobodnejšie sa venovať službe Bohu a ľuďom:359 „Takto celibát, keďže celkove pozdvihuje človeka, účinne prispieva k jeho dokonalosti“360. Cirkevná náuka poukazuje na to, že prejav vôle nejakej osoby prijať celibát predchádza vôľa Cirkvi, a svoj definitívny dôvod nachádza v úzkom vzťahu medzi celibátom a sviatostnou vysviackou, ktorá kňaza pripodobňuje k Ježišovi Kristovi, Hlave a Ženíchovi Cirkvi.361
List Efezanom kladie Kristovu kňazskú obetu (porov. 5, 25) do úzkeho vzťahu s posvätením Cirkvi (porov. 5, 26), ktorú Kristus miluje manželskou láskou. Kňaz sviatostne včlenený do tohto kňazstva Kristovej výlučnej lásky k Cirkvi, jeho vernej neveste, svojím zaviazaním sa k celibátu vyjadruje svoju lásku, ktorá sa stáva aj plodným zdrojom pastoračnej účinnosti.
Celibát teda nie je vonkajším zásahom do kňazskej služby, ani ho nemožno považovať len za inštitúciu ustanovenú zákonom, a to aj preto, že ten, kto prijíma sviatosť vysviacky, zaväzuje sa k nemu vedome a slobodne,362 po dlhoročnej príprave, po hlbokej meditácii a vytrvalej modlitbe. Kňaz, celkom presvedčený, že Kristus mu udeľuje tento dar pre dobro Cirkvi a pre službu druhým, prijíma ho na celý život a posilňuje toto svoje rozhodutie sľubom, ktorým sa zaviazal už pri diakonskej vysviacke.363
Z týchto dôvodov cirkevný zákon na jednej strane potvrdzuje charizmu celibátu tým, že ukazuje na jeho vnútorné spojenie s posvätnou službou v jej dvojitom rozmere týkajúcom sa vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi, a na druhej strane chráni slobodu toho, kto ho prijíma.364 Kňaz zasvätený Kristovi novým a vznešeným spôsobom,365 si má uvedomiť, že prijal od Boha dar, potvrdený z jeho strany právnym záväzkom, z ktorého vyplýva morálna povinnosť ho zachovávať. Takýto slobodne prijatý záväzok má skôr teologický, než právny ráz, a je znamením onoho snúbeneckého charakteru, ktorý sa uskutočňuje vo sviatostnej vysviacke.
V dare celibátu kňaz prijíma aj duchovné, no reálne otcovstvo, ktoré má všeobecný rozmer a ktoré sa osobitne uskutočňuje voči spoločenstvu, ktoré mu je zverené.366 „Sú to deti jeho ducha, ľudia, ktorých Dobrý Pastier zveril jeho starostlivosti. Týchto ľudí je veľa, omnoho viac, než ich môže pojať obyčajná ľudská rodina [...] Preto srdce kňaza musí byť slobodné, aby bolo pripravené na takú službu, na takú starostlivosť a lásku. Celibát je znakom slobody, ktorá má slúžiť. Na základe tohto znaku hierarchické, čiže ,služobné‘ kňazstvo je – podľa tradície našej Cirkvi – užšie ,zamerané‘ na všeobecné kňazstvo veriacich.“ 367
Ježišov príklad
81. Celibát je teda sebadarovanie „v” Kristovi a „s” Kristom pre jeho Cirkev a vyjadruje službu kňaza Cirkvi „v“ Pánovi a „s“ Pánom.368
Príkladom je sám Pán, ktorý išiel proti tomu, čo možno považovať za prevládajúcu kultúru jeho doby, a slobodne sa rozhodol žiť ako slobodný (v celibáte). Pri jeho nasledovaní učeníci zanechali „všetko“, aby mohli plniť poslanie, ktoré im bolo zverené (Lk 18, 28 – 30).
Preto Cirkev už od apoštolských čias chcela zachovávať dar trvalej zdržanlivosti duchovných a priklonila sa k tomu, aby vyberala kandidátov kňazstva z tých, čo žijú v celibáte (porov. 2 Sol 2, 15; 1 Kor 7, 5; 1 Tim 3, 2.12; 5, 9; Tít 1, 6.8).369
Celibát je darom, ktorý sa prijíma z Božej milosti,370 ako slobodné rozhodnutie a vďačné prijatie osobitného povolania z lásky k Bohu a k ľuďom. Nemožno ho chápať a prežívať, ako by to bol len vedľajší doplnok kňazstva.
Ťažkosti a námietky
82. V súčasnej kultúrnej atmosfére, ktoré je často podmienená predstavou človeka zbaveného hodnôt a najmä neschopného dať plný, pozitívny a oslobodzujúci zmysel ľudskej sexualite, sa často vynára otázka, či má kňazský celibát ešte význam a zmysel, alebo aspoň, či je ešte vhodné zdôrazňovať jeho úzke spojenie a hlboký súlad so služobným kňazstvom.
„V istom zmysle nás môže prekvapovať táto neustála kritika celibátu v čase, keď je čoraz viac v móde neženiť sa. No toto neženenie sa je niečím úplne a od základu iným ako celibát, pretože neženenie sa spočíva na rozhodnutí žiť sám pre seba, neprijať žiadny definitívny záväzok, mať v každej chvíli úplne nezávislý život, v každom okamihu môcť rozhodovať, čo budem robiť, čo si vezmem od života; a teda je to ,nie‘ záväzku, ,nie‘ definitívnosti, život len pre seba. Pokým celibát je presným opakom: je to definitívne ,áno‘, zveriť sa do Božích rúk, dať Pánovi do rúk svoje ,ja‘, a teda ide o akt vernosti a dôvery, o akt, ktorý predpokladá aj manželskú vernosť; je to presný opak tohto ,nie‘, tejto nezávislosti, ktorá sa nechce zaväzovať a ktorá nechce vstúpiť do zväzku“371.
Kňaz neohlasuje seba samého, ale „v rámci a prostredníctvom vlastnej ľudskosti si každý kňaz musí byť dobre vedomý toho, že prináša svetu Iného, samého Boha. Boh je jediné bohatstvo, ktoré si v konečnom dôsledku ľudia želajú v kňazovi nájsť“372. Kňazským vzorom je byť svedkom toho, ktorý je Absolútny: skutočnosť, že v mnohých prostrediach dnes kňaz nachádza málo pochopenia a ocenenia, nemá viesť k vymýšľaniu odlišných scenárov života, ale vyžaduje si nanovo odhaliť tento dar Božej lásky ľuďom. V skutočnosti kňazský celibát aj obdivujú a milujú mnohí, ktorí nie sú kresťanmi.
Nemožno zabudnúť na to, že celibát je oživovaný praktizovaním cnosti čistoty, ktorú možno žiť iba prostredníctvom pestovania čistoty s nadprirodzenou a ľudskou zrelosťou,373 ktorá je pre rozvinutie daru povolania podstatná. Nie je možné milovať Krista a druhých s nečistým srdcom. Čnosť čistoty umožňuje žiť podľa návodu apoštola Pavla: „Oslavujte teda Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6, 20). Na druhej strane, ak táto čnosť chýba, všetky ostatné rozmery sú poškodené. Ak je pravdou, že v aktuálnej situácii mnohé ťažkosti bránia prežívaniu svätej čistoty, o to viac platí, že Pán hojne uštedruje svoju milosť a ponúka potrebné prostriedky na praktizovanie tejto cnosti s radosťou.
Je zrejmé, že pre zachovanie a spravovanie daru celibátu v ovzduší pokojnej rovnováhy a duchovného vývoja treba zachovávať všetky opatrenia, ktoré chránia kňaza od možných problémov.374
Preto je nevyhnutné, aby sa kňazi správali s náležitou zdržanlivosťou v styku s osobami, s ktorými blízky vzťah by mohol ohroziť ich vernosť daru celibátu, alebo vzbudiť pohoršenie u veriacich.375 Vo zvláštnych prípadoch sa treba riadiť rozhodnutím biskupa, ktorého povinnosťou je vydať v tejto veci konkrétne predpisy.376 Je logické, že kňaz sa musí zdržať akéhokoľvek dvojznačného správania a nezabúdať na svoju prvoradú povinnosť: svedčiť o Kristovej vykupiteľskej láske. Nanešťastie sa vo vzťahu k tejto veci vyskytli isté prípady, ktoré spôsobili Cirkvi a jej dôveryhodnosti veľkú ujmu, hoci sa takýchto situácií vo všeobecnosti vo svete vyskytuje mnoho. Aktuálna situácia si vyžaduje aj zo strany kňazov ešte väčšiu citlivosť a zdržanlivosť vo vzťahoch k deťom a chránencom.377 Osobitne sa treba vyhýbať situáciám, ktoré by mohli poskytnúť priestor pre ohováranie (napr. nechávať deti samé prichádzať na faru alebo voziť v aute maloleté deti). Pokiaľ ide o spoveď, bolo by vhodné, aby sa maloleté deti spovedali v spovednici v čase, keď je kostol otvorený verejnosti, a ak by z nejakého dôvodu bolo potrebné konať inak, nech sa rešpektujú náležité pravidlá zdržanlivosti.
Kňazi nech nezanedbávajú asketické predpisy, ktoré sú potvrdené skúsenosťou Cirkvi a ktoré si ešte viac vyžadujú aj dnešné okolnosti. Preto nech sa opatrne vyhýbajú miestam, predstaveniam a čítaniu kníh, ktoré ohrozujú zachovávanie celibátnej čistoty,378 alebo sú dokonca príležitosťou či príčinou vážnych hriechov proti kresťanskej morálke. Pri využívaní prostriedkov spoločenskej komunikácie, či už ako spolupracovníci alebo ako užívatelia, nech zachovávajú potrebnú rozvahu a vyhýbajú sa všetkému, čo môže škodiť ich povolaniu.
Nech kňazi využívajú všetky tie prirodzené i nadprirodzené prostriedky, na ktoré je cirkevná tradícia bohatá, na to, aby v prostredí zhoršujúcej sa sexuálnej uvoľnenosti s láskou spravovali prijatý dar celibátu. Na jednej strane kňazské priateľstvo, starostlivosť o dobré vzťahy s ľuďmi, askéza a sebaovládanie, umŕtvovanie; ale je tiež užitočné podnecovať kultúru krásy v rôznych oblastiach života, čo pomáha v boji proti všetkému, čo je degradujúce a škodlivé, pestovať si istý zápal za vlastnú apoštolskú službu, s pokojom prijímať samotu, rozumne a užitočne nakladať s voľným časom, aby sa nestal prázdnym časom.
Podobne je podstatné spoločenstvo s Kristom, silná eucharistická zbožnosť, častá svätá spoveď, duchovné vedenie, duchovné cvičenia a obnovy, duch prijatia krížov každodenného života, dôvera a láska k Cirkvi, synovská úcta k Preblahoslavenej Panne Márii a všímanie si vzorov svätých kňazov všetkých čias.379
Ťažkosti a prekážky počas stáročí vždy sprevádzali rozhodnutie latinskej cirkvi a niektorých východných cirkví udeliť sviatosť vysviacky iba tým mužom, ktorí prijali od Boha dar čistoty v celibáte. Poriadok iných východných cirkví, ktoré pripúšťajú kňazstvo ženatých (uxorato), neprotirečí disciplíne platnej v latinskej cirkvi. Totiž samotné východné cirkvi vyžadujú celibát od biskupov. Okrem toho nepovoľujú manželstvo kňazom a nepovoľujú nasledovné sobáše tým, ktorí sa stali vdovcami. Ide vždy a výlučne o vysvätenie už ženatých mužov.
Námietky, ktoré aj dnes niektorí predkladajú proti celibátu, sa často zakladajú na nepodložených argumentoch, ako je napríklad výčitka, že celibát odráža duchovnosť odtrhnutú od telesnosti, alebo postoj nedôvery či pohŕdania voči sexualite; inokedy vychádzajú z úvah nad smutnými a bolestnými prípadmi – hoci vždy len niekoľkými – ktoré majú tendenciu zovšeobecňovať. Avšak zabúda sa na svedectvo veľkej väčšiny kňazov, ktorí prežívajú vlastný celibát s vnútornou slobodou, s bohatou evanjeliovou motiváciou, s duchovnou plodnosťou, v horizonte presvedčenej a radostnej vernosti vlastnému povolaniu a poslaniu, a to nehovoríme o mnohých laikov, ktorí s radosťou prijímajú plodný apoštolský celibát.
2.11 Duch kňazskej chudoby
Chudoba ako pripravenosť
83. Ježišova chudoba má spásonosný cieľ. Kristus, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa skrze jeho chudobu stali bohatými (porov. 2 Kor 8, 9).
List Filipanom ukazuje vzťah medzi zrieknutím sa seba samého a duchom služby, ktorý má oživovať pastoračnú službu. Svätý Pavol hovorí, že Ježiš sa „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6 – 7). V skutočnosti sa ťažko nejaký kňaz stane sluhom svojich bratov, ak sa bude priveľmi starať o svoje pohodlie a nadmerný blahobyt.
Svojou chudobou Kristus ukazuje, že od večnosti všetko dostal od Otca a všetko mu vráti, až po úplnú obetu vlastného života.
Príklad chudobného Krista má viesť kňaza, aby sa mu pripodobnil a stal sa vnútorne slobodným voči všetkým dobrám a bohatstvám sveta.380 Pán nás učí, že pravé dobro je Boh a pravé bohatstvo je získať večný život: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil!” (Mk 8, 36 – 37). Každý kňaz je povolaný žiť čnosť chudoby, ktorá spočíva v zásade v tom, že svoje srdce venuje Kristovi, ktorý je pravým pokladom, a nie materiálnym statkom.
Kňaz, ktorého podielom na dedičstve je Pán (porov. Nm 18, 20),381 vie, že jeho poslanie, ako aj poslanie Cirkvi, sa uskutočňuje vo svete a stvorené dobrá sú pre osobný rozvoj človeka potrebné. Sám však používa tieto dobrá zodpovedne, striedmo, so správnym úmyslom a odstupom, ako ten, ktorý má svoj poklad v nebi a vie, že všetko treba užívať na budovanie Božieho kráľovstva (porov. Lk 10, 7; Mt 10, 9 – 10; 1Kor 9, 14; Gal 6, 6).382 Preto sa nemá venovať takým zárobkovým činnostiam, ktoré nie sú v súlade s jeho službou.383 Okrem toho sa kňaz má vyhnúť tomu, aby poskytoval akékoľvek dôvody, dokonca čo i len na klamlivé náznaky toho, že by svoju službu chápal aj ako príležitosť na získanie istých benefitov, na uprednostňovanie svojich alebo na získanie privilegovaných pozícií. Má byť skôr medzi ľuďmi a slúžiť im bez obmedzenia, nasledujúc príklad Krista, Dobrého Pastiera (porov. Jn 10, 10). Kňaz si má uvedomovať, že tento dar prijal nezaslúžene, a preto má byť ochotný aj dávať ho zadarmo (porov. Mt 10, 8; Sk 28 – 25) 384 a používať pre dobro Cirkvi a na charitatívne diela to, čo prijal pri vykonávaní svojho úradu, keď sa postará o slušné živobytie a splní si všetky povinnosti svojho stavu.385
Napokon kňaz, aj keď sa nezaviazal k chudobe verejným sľubom, je povinný viesť jednoduchý život a vyhýbať sa tomu, čo zaváňa márnivosťou,386 a tak dobrovoľne prijíma chudobu, aby plnšie nasledoval Krista.387 Vo všetkom (bývanie, dopravné prostriedky, dovolenka, atď.) sa kňaz má vystríhať každej extravagatnosti a prepychu.388 V tomto duchu má kňaz každý zápasiť o to, aby neupadol do konzumizmu a zhýčkanosti života, ktorými je v mnohých častiach sveta preniknutá spoločnosť. Seriózne spytovanie svedomia mu pomôže overiť si, aká je náplň jeho života, jeho ochota starať sa o veriacich a plniť si vlastné povinnosti; či prostriedky, ktoré používa, zodpovedajú skutočnej potrebe, alebo či naopak, hľadá pohodlie a uteká od obety. Práve súlad toho, čo hovorí, s tým, čo robí – zvlášť vo vzťahu k chudobe – vo veľkej miere rozhoduje o dôveryhodnosti a apoštolskej účinnosti kňaza.
Kňaz, ako priateľ chudobných, im má preukazovať tú najcitlivejšiu pozornosť pastoračnej lásky, pričom prednostne sa venuje starým i novým druhom chudoby, tragicky prítomným vo svete, a vždy pamätá na to, že prvoradou biedou, z ktorej musí byť človek vyslobodený, je hriech, ktorý je posledným koreňom každého zla.
2.12 Úcta k Panne Márii
Napodobňovať čnosti Matky
84. Existuje „esenciálny vzťah medzi Ježišovou Matkou a kňazstvom služobníkov jej Syna“, ktorý vyplýva zo vzťahu medzi Božím materstvom a Kristovým kňazstvom.389
V tomto vzťahu je zakorenená mariánska spiritualita kňaza. Kňazskú spiritualitu nemožno uznať za úplnú, ak neberie vážne do úvahy testament Ukrižovaného, ktorý chcel zveriť Matku milovanému učeníkovi a cez neho všetkým kňazom, ktorí sú povolaní pokračovať v jeho vykupiteľskom diele.
Tak, ako Jánovi pod krížom, aj každému kňazovi je osobitným spôsobom zverená Mária za matku (porov. Jn 19, 26 – 27).
Kňazi, ktorí patria medzi najmilovanejších synov ukrižovaného a vzkrieseného Krista, majú vo svojom živote prijať Máriu za matku a stále sa k nej obracať a prosiť ju. Tá, ktorá je stále pannou sa stáva Matkou, ktorá ich privádza ku Kristovi a spôsobuje, že opravdivo milujú Cirkev, prosí za nich a vedie ich do nebeského kráľovstva.
85. Každý kňaz vie, že keďže je Mária Matkou, je aj najlepšou formátorkou jeho kňazskej identity, lebo vie stvárňovať jeho kňazské srdce, chráni ho pred nebezpečenstvami, pred únavou, pred znechutením a bdie nad tým, aby mohol rásť v múdrosti a v milosti pred Bohom a pred ľuďmi (porov. Lk 2, 40).
Nik však nie je oddaným synom, ak nedokáže napodobovať Matkine čnosti. Kňaz teda hľadí na Máriu, aby sa stal pokorným, poslušným, čistým služobníkom a aby v úplnom odovzdaní sa Pánovi a Cirkvi svedčil o láske. 390
Eucharistia a Mária
86. V každom eucharistickom slávení počúvame slová: „Hľa, tvoj Syn!”, ktoré povedal Syn svojej Matke, pokým on sám nám znovu opakuje: „Hľa, tvoja Matka“ (Jn 19, 26 – 27). Žiť Eucharistiu značí neustále prijímať tento dar: „Mária je žena ,eucharistickáʻ celým svojím životom. Cirkev, hľadiac na Máriu ako na svoj vzor, je povolaná nasledovať ju aj v jej vzťahu k tomuto najsvätejšiemu tajomstvu. […] Mária je prítomná – s Cirkvou a ako Matka Cirkvi – pri každom z našich eucharistických slávení. Ak je medzi Cirkvou a Eucharistiou neoddeliteľný vzťah, to isté treba povedať aj o vzťahu Márie a Eucharistie“391. Takto stretnutie s Ježišom v oltárnej obete nevyhnutne zahŕňa aj stretnutie s Máriou, jeho Matkou. V skutočnosti „svojím stotožnením a sviatostným pripodobnením sa Ježišovi, Božiemu a Máriinmu Synovi, sa môže každý kňaz skutočne cítiť ako milovaný syn tejto najvznešenejšej a najpokornejšej Matky“392.
Vrcholné dielo Kristovej kňazskej obety Mária, vždy Panna a Božia Matka, predstavuje Cirkev v tej najčistejšej forme, „na ktorej niet škvrny ani vrásky“, ktorá je úplne „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27). Toto kontemplovanie Preblahoslavenej Panny – po boku ktorej stojí sv. Jozef, učiteľ duchovného života – stavia pred kňaza ideál, ku ktorému smeruje v službe svojmu spoločenstvu, aby sa toto stalo „slávnou Cirkvou“ (porov. tamtiež) prostredníctvom kňazskej obety vlastného života.
III. PERMANENTNÁ FORMÁCIA
Kňaz si musí neustále prehlbovať svoju formáciu. Aj keď v deň svojej vysviacky prijal trvalý znak, ktorým je in æternum (naveky) pripodobnený ku Kristovi, Hlave a Pastierovi, je povolaný neustále sa zdokonaľovať, aby čoraz účinnejšie vykonával svoju službu. V tomto zmysle je dôležité, aby si kňazi boli vedomí toho, že ich formácia sa neskončila s ukončením niekoľkoročného pobytu v seminári. Naopak, odo dňa svojej vysviacky musí kňaz cítiť potrebu neustále sa zdokonaľovať, aby čoraz viac patril Kristovi, Pánovi.
3.1 Zásady
Nevyhnutnosť permanentnej formácie dnes
87. Ako pripomenul Benedikt XVI., „téma kňazskej identity [...] je pre vykonávanie služobného kňazstva v súčasnosti a budúcnosti určujúca“393. Tieto slová Svätého Otca predstavujú východiskový bod, na ktorom je postavená permanentná formácia kléru: pomáhať hlbšie chápať význam kňazskej existencie. „Základným vzťahom kňaza je vzťah k Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi“394 a v tomto zmysle má byť permanentná formácia prostriedkom pre rozvoj tohto „výlučného“ vzťahu, ktorý sa nevyhnutne odráža v celom živote a konaní kňaza. Permanentná formácia je nevyhnutnosťou, ktorá vzniká a rozvíja sa od prijatia sviatosti vysviacky, keď nielenže Otec kňaza „posväcuje“ a Syn ho „posiela“, ale aj Duch Svätý ho „oživuje“. Táto sviatosť má za cieľ postupne zasahovať do celého života a konania kňaza a stvárňovať ho vo vernosti prijatému daru: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2 Tim 1, 6).
Ide o nevyhnutnosť, ktorá je vnútornou vlastnosťou samotného Božieho daru,395 ktorý stále treba „oživovať“, aby kňaz vedel primerane odpovedať na svoje povolanie. Je potrebné, aby sa kňaz, ako človek, ktorý je súčasťou dejín, zdokonaľoval vo všetkých aspektoch svojho ľudského a duchovného života, aby tak mohol dosiahnuť pripodobnenie sa ku Kristovi, ktorý je princípom zjednotenia všetkého.
Rýchle a rozšírené zmeny a často sekularizované spoločenské prostredie, ktoré je príznačné pre dnešný svet, to sú faktory, pre ktoré je nevyhnutné, aby bol kňaz dobre pripravený, aby nestratil svoju identitu a odpovedal na potreby novej evanjelizácie. Tejto vážnej povinnosti zodpovedá aj právo veriacich, na ktorých sa pozitívne odrážajú účinky dobrej formácie a svätosti kňazov.396
88. Duchovný život kňaza a pastoračná služba sú spojené s neustálou prácou na sebe – v súzvuku s dielom posväcovania Ducha Svätého – ktorá umožňuje prehĺbenie a vytvorenie harmonickej syntézy medzi duchovnou, ľudskou, intelektuálnou a pastoračnou formáciou. Túto prácu, ktorá sa má začať už v seminári, majú biskupi podporovať na rôznych úrovniach: národnej, oblastnej a predovšetkým diecéznej.
Je povzbudzujúce, že mnohé diecézy a biskupské konferencie sú už zapojené do sľubných iniciatív, ktorými uskutočňujú opravdivú permanentnú formáciu vlastných kňazov. Je želateľné, aby všetky diecézy dokázali vyhovieť tejto potrebe. Predsa však tam, kde to nateraz nie je možné, by bolo vhodné, aby sa medzi sebou dohodli, alebo aby sa spojili s takými inštitúciami či osobami, ktoré sú osobitne pripravované vykonávať túto delikátnu úlohu.397
Prostriedok posväcovania
89. Permanentná formácia je dnes pre kňaza nevyhnutným prostriedkom, aby dosiahol cieľ svojho povolania, ktorým je služba Bohu a ľuďom.
Permanentná formácia má v skutočnosti pomôcť všetkým kňazom veľkodušne plniť dôstojnú a zodpovednú úlohu, ktorú im Boh zveril prostredníctvom sviatosti kňazstva; má im pomôcť zachovávať, chrániť a rozvíjať ich špecifickú identitu a povolanie; posväcovať seba samých a iných prostredníctvom vykonávania tejto posvätnej služby.
To znamená, že kňaz sa má vyhýbať akémukoľvek dualizmu spirituality a služby, čo býva niekedy hlbokým zdrojom krízy.
Je zrejmé, že na dosiahnutie týchto nadprirodzených cieľov je potrebné objaviť a analyzovať všeobecné kritériá, podľa ktorých má byť permanentná formácia kňazov štruktúrovaná.
Tieto kritériá alebo všeobecné princípy usporiadania treba premyslieť tak, aby vychádzali z cieľov, ktoré sme si stanovili, alebo lepšie povedané, o ktoré sa v nej usilujeme.
Formácia má byť zabezpečovaná Cirkvou
90. Permanentná formácia je právom i povinnosťou kňaza a jej zabezpečenie je právom a povinnosťou Cirkvi, ako je to stanovené vo všeobecnom zákone.398 Tak, ako sa povolanie k posvätnej službe prijíma v Cirkvi, tak iba Cirkvi prináleží zabezpečiť špecifickú formáciu v súlade so zodpovednosťou prislúchajúcou tejto službe. Keďže je spojená s činnosťou a vykonávaním kňazskej služby, zodpovedajú za permanentnú formáciu pápež a biskupi. Cirkev má teda právo a povinnosť pokračovať vo formácii svojich služobníkov a pomáhať im rásť vo veľkodušnej odpovedi na dar, ktorý dostali od Boha.
Na druhej strane služobník prijal aj požiadavku spojenú s darom vysviacky, právo na potrebnú pomoc zo strany Cirkvi, aby účinne a sväto vykonával svoju službu.
Formácia musí byť permanentná
91. Formačná činnosť sa zakladá na dynamickej požiadavke, vnútorne obsiahnutej v charizme služby, ktorá je sama osebe trvalá a nezvratná. Formáciu preto nikdy nemožno pokladať za skončenú, ani zo strany Cirkvi, ktorá ju zabezpečuje, ani zo strany služobníka, ktorý ju prijíma. Preto je potrebné, aby bola plánovaná a uskutočňovaná tak, aby ju všetci kňazi mohli prijímať vždy, s ohľadom na ich možnosti a príznačné črty súvisiace s ich rozličným vekom, životnými podmienkami a zvereným úlohami. 399
Formácia má byť úplná
92. Takáto formácia má v sebe zahŕňať a obsahovať všetky rozmery kňazskej formácie; má smerovať k tomu, aby pomohla každému kňazovi rozvinúť v sebe zrelú ľudskú osobnosť, pripravenú slúžiť druhým bez ohľadu na rôznosť úlohy, ktorou bol poverený; intelektuálne ho pripraviť v oblasti teologických vied v súlade s magistériom Cirkvi400 a tiež v oblasti vied o človeku, ktoré súvisia s jeho vlastnou službou, aby tak mohol účinnejšie plniť svoje poslanie byť svedkom viery; viesť solídny duchovný život, živený blízkym vzťahom s Ježišom Kristom a láskou k Cirkvi; starostlivo a obetavo vykonávať svoju pastoračnú službu.
Preto má byť takáto formácia úplná: teda ľudská, duchovná, intelektuálna, pastoračná, systematická a osobnostná.
Ľudská formácia
93. Ľudská formácia je v dnešnej dobe veľmi významná, pretože „bez primeranej formácie človeka by kňazskej formácii chýbal potrebný základ”401; objektívne predstavuje základ a podstatu, na ktorej je možné stavať budovu intelektuálnej, duchovnej a pastoračnej formácie. Kňaz nesmie zabúdať, že bol „vybraný spomedzi ľudí, [...] ostáva jedným z nich a je povolaný, aby im slúžil, darujúc svoj život Bohu“402. Preto sa ako brat medzi bratmi má prezentovať s výstrojom ľudských čností, ktoré ho robia hodným úcty druhých, aby sa posväcoval a zdarne plnil svoje kňazské poslanie. Treba pripomenúť, že „pre kňaza, ktorý má druhých sprevádzať na ceste životom až po bránu smrti, je dôležité, aby on sám dosiahol správnu rovnováhu srdca a intelektu, rozumu a citu, tela i ducha, a aby bol ľudsky ,neporušenýʻ“403.
Najmä s pohľadom upretým na Krista má kňaz praktizovať dobrotu srdca, trpezlivosť, láskavosť, odvahu, lásku k spravodlivosti, vyrovnanosť, vernosť danému slovu, vytrvalosť v dobrovoľne prijatých úlohách, atď.404 Permanentná formácia v tejto oblasti uprednostňuje rozvoj ľudských čností, pomáhajúc kňazom, aby v každej chvíli prežívali pri vykonávaní svojej služby jednotu života,405 od charakteristickej srdečnosti po bežné pravidlá slušného správania a schopnosť obstáť v rôznych situáciách.
Medzi ľudským životom a duchovným životom existuje úzky vzťah, súvisiaci s jednotou duše a tela, ktorá je vlastná ľudskej prirodzenosti. Z tohto dôvodu tam, kde pretrvávajú vážne ľudské nedostatky, osobnostná „štruktúra“ nikdy nie je chránená pred náhlymi kolapsami.
Je veľmi dôležité, aby kňaz uvažoval o svojom správaní sa v spoločnosti, o správnej a dobrej výchove – ktoré sa rodia aj z lásky a pokory – v rôznych formách ľudských vzťahov, o hodnote priateľstva, vznešenosti charakteru, atď.
A konečne, v dnešnej kultúrnej situácii musí byť táto formácia určená aj na to, aby prispela –ak treba aj s využitím psychologických vied406 – k ľudskej zrelosti: aj keď je túto čo do obsahu ťažké presne vymedziť, bezpochyby značí rovnováhu a súlad v integrovaní sklonov a hodnôt, psychologickej a citovej stability, zdržanlivosti, objektívnosti súdov, pevnosti vlastného charakteru, sociálnosti a atď. Takto sa zvlášť mladým kňazom pomáha, aby dozrievali po stránke ľudskej i citovej. V oblasti citovej zrelosti sa treba delikátne učiť čistote, zároveň však aj zdržanlivosti a cudnosti, najmä pokiaľ ide o uvážlivé používanie televízie a internetu.
Osobitný význam má aj formácia v oblasti používania internetu a vo všeobecnosti nových komunikačných technológií. Umiernenosť a zdržanlivosť sú vlastnosti nevyhnutné na to, aby sa vyhlo prekážkam v intímnom vzťahu s Bohom. Svet internetu ponúka mnoho možností s ohľadom na evanjelizáciu, ktoré však pri nesprávnom používaní môžu spôsobiť aj vážne škody na duši; pod zámienkou lepšieho využitia času alebo potreby byť informovaný môžu niekedy podnietiť nezriadenú zvedavosť, ktorá bráni neustále potrebnému stíšeniu, podporujúcemu účinnosť spomínaného záväzku.
V tomto smere by mal kňaz rozumne zvážiť svoje používanie internetu, hoci to predstavuje užitočnú príležitosť ako priniesť evanjeliové posolstvo mnohým ľuďom, aby mu to neuberalo v rámci jeho pastoračného pôsobenia čas na také aktivity, ako je hlásanie Božieho slova, slávenie sviatostí, duchovné sprevádzanie a ďalšie, pri ktorých je naozaj nenahraditeľný. V každom prípade má jeho účasť v týchto nových prostrediach odrážať vždy osobitnú lásku, nadprirodzený zmysel, striedmosť a umiernenosť, aby mohol konať tak, že sa všetci budú cítiť pritiahnutí nie iba postavou kňaza, ako skôr osobou Ježiša Krista, nášho Pána.
Duchovná formácia
94. Majúc na pamäti to, čo sme už širšie uviedli o duchovnom živote, obmedzíme sa tu len na niektoré praktické prostriedky formácie.
Bolo by potrebné predovšetkým hlbšie preskúmať hlavné aspekty kňazského života, zvlášť s odkazom na biblickú, patristickú, teologickú a hagiografickú náuku, v ktorej sa kňaz musí neustále vzdelávať nielen čítaním dobrých kníh, ale aj účasťou na študijných kurzoch, kongresoch a pod. 407
Osobitné stretnutia by mohli byť venované starostlivosti o slávenie sviatostí, taktiež štúdiu otázok duchovného života, ako sú kresťanské a ľudské čnosti, spôsob modlitby, vzťah medzi duchovným životom, liturgickou a pastoračnou službou atď. Konkrétnejšie by bolo žiaduce, aby každý kňaz, možno počas pravidelných duchovných cvičení, vypracoval v spolupráci so svojím duchovným vodcom konkrétny program osobného života, ktorý by mal mať nasledujúce body: 1. denné meditovanie nad Božím slovom o tajomstve viery; 2. denné osobné stretnutie s Ježišom v Eucharistii, okrem nábožného slávenia svätej omše a častej svätej spovede; 3. mariánska úcta (ruženec, zverenie sa Panne Márii, dôverný rozhovor); 4. čas na štúdium a čítanie životopisov svätých; 5. potrebný odpočinok; 6. obnovené úsilie o uskutočňovanie nariadení vlastného biskupa a preverovanie vlastnej vernosti magistériu a cirkevnej disciplíne; 7. pestovanie spoločenstva, priateľstva a bratstva medzi kňazmi. Rovnako treba hlbšie preskúmať ďalšie prvky, ako je zaobchádzanie s vlastným časom a majetkom, práca a význam spolupráce s druhými.
Intelektuálna formácia
95. Keďže na súčasnú modernú kultúru majú veľký vplyv humanisticko-filozofické prúdy a tiež mnohí kňazi stále nemajú v týchto disciplínach dostatočné vzdelanie, lebo vychádzajú z rôzne zameraných škôl, je potrebné, aby sa pri stretnutiach diskutovalo o dôležitých humanitných a filozofických témach, alebo o takých, ktoré „majú vzťah k posvätným vedám, alebo môžu napomáhať pri vykonávaní pastoračnej služby”408. Takéto témy sú aj dôležitou pomocou pri správnom vysvetľovaní hlavných tém Svätého písma, fundamentálnej, dogmatickej a morálnej teológie, liturgie, kánonického práva, ekumenizmu, a ďalších. Pritom treba mať na pamäti, že pri vyučovaní tejto matérie nemá ísť výlučne o jej problematizáciu, ani to nemá byť len teoretické a informatívne učenie, ale má to viesť ku skutočnej formácii, teda k modlitbe, k spoločenstvu a k pastoračnej činnosti. Okrem toho je čas venovaný štúdiu učebníc či odborných textov z filozofie, teológie alebo kánonického práva – podľa možnosti denne – veľkou pomocou pri prehĺbení sentire cum Ecclesia. Ako cenný základný nástroj pritom slúži Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho kompendium.
Teda na kňazských stretnutiach sa majú pod odborným vedením spoločne študovať dokumenty magistéria, aby sa v diecéznej pastorácii ľahšie dosiahla jednota interpretácie a praxe, ktorá evanjelizačnému dielu veľmi prospieva.
V intelektuálnej formácii treba klásť veľký dôraz na objasňovanie tém, ktoré sú dnes v kultúrnych diskusiách a pastoračnej praxi zvlášť dôležité, ako sú napríklad témy týkajúce sa spoločenskej etiky, bioetiky a pod.
Osobitnú pozornosť treba venovať otázkam, ktoré nastoľuje vedecký pokrok, zvlášť ovplyvňujúci mentalitu a život súčasných ľudí. Kňaz sa má snažiť držať primerane krok s dobou a byť pripravený zdôvodniť svoju nádej (porov. 1 Pt 3, 15) zoči-voči otázkam, ktoré veriaci – mnohí z nich kultúrne rozhľadení – môžu klásť, a mal by byť oboznámený s pokrokmi vedy a konzultovať so skutočnými odborníkmi. Pri predkladaní Božieho slova si má kňaz totiž uvedomiť postupne zvyšujúcu sa intelektuálnu úroveň ľudí a vedieť sa prispôsobiť ich úrovni, aj vzhľadom na rôzne skupiny poslucháčov a miesta, z ktorých pochádzajú.
Veľmi dôležité je študovať, hlbšie spoznávať a šíriť sociálnu náuku Cirkvi. V súlade s podnetmi učiteľského úradu je nevyhnutné, aby záujem všetkých kňazov a prostredníctvom nich aj všetkých veriacich o núdznych neostal len na úrovni zbožného želania, ale aby sa premenil na konkrétny životný záväzok. „Cirkev si je viac ako kedykoľvek predtým vedomá, že jej sociálne posolstvo získa dôveryhodnosť skôr svedectvom činov než svojou súdržnosťou a vnútornou logikou.“409
Nevyhnutnou súčasťou intelektuálnej formácie kňazov musí byť oboznámenie sa s možnosťami rozumného využívania spoločenských komunikačných prostriedkov pri ich služobných činnostiach. Pri ich správnom používaní sa totiž stávajú veľmi vhodným nástrojom evanjelizácie, nielen preto, že môžu zasiahnuť veľké množstvo veriacich i neveriacich, ale aj preto, že môžu hlboko vplývať na ich zmýšľanie a konanie.
V tejto veci by bolo vhodné, aby biskup alebo samotná biskupská konferencia pripravili programy a technické prostriedky primerané tomuto cieľu. Zároveň sa má kňaz vyvarovať akéhokoľvek protagonizmu, aby nežiaril pred svojimi súčasníkmi on, ale Pán Ježiš.
Pastoračná formácia
96. Pokiaľ ide o primeranú pastoračnú formáciu, je nevyhnutné, aby sa konali stretnutia, ktorých hlavným cieľom by bolo uvažovať nad pastoračným plánom diecézy. Na nich sa musia riešiť všetky problémy, týkajúce sa života a pastoračnej činnosti kňazov, ako napríklad základná morálka, etika v profesionálnom a spoločenskom živote atď. Zvláštnu pozornosť treba venovať organizovaniu kurzov alebo seminárov o pastorálnom aspekte sviatosti zmierenia410 a o praktických otázkach duchovného sprevádzania, či už všeobecne alebo v špecifických situáciách. Praktická formácia v oblasti liturgie je tiež mimoriadne dôležitá. Osobitnú pozornosť treba venovať tomu, aby si kňazi osvojili správny spôsob slúženia svätej omše – ako už bolo spomenuté, ars celebrandi je nevyhnutnou (sine qua non) podmienkou aktívnej účasti (actuosa partecipatio) veriacich – a tiež adoráciu mimo svätej omše.
Ďalšie témy, s ktorými je zvlášť dôležité sa zaoberať, sa môžu týkať katechézy, rodiny, kňazských a rehoľných povolaní, poznania života a spirituality svätých, témy týkajúce sa mladých, starých, chorých, alebo ekumenizmu, či tzv. „vzdialených od viery/Cirkvi”, bioetických otázok, a ďalších.
Pre pastoráciu v aktuálnych podmienkach je veľmi dôležité organizovať špeciálne prednáškové cykly na hlbšie štúdium a osvojenie si Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý je zvlášť pre kňazov cenným formačným nástrojom, či už pri kázaní, alebo všeobecne v diele evanjelizácie.
Formácia má byť systematická a úplná
97. Aby bola permanentná formácia úplná, nesmie mať „podobu jednorázovej akcie“, ale musí byť „systematickým súborom tém, rozdeleným na časti a dodržiavaným presne určenými metódami“411. To zahŕňa aj požiadavku vytvoriť istú organizačnú štruktúru, ktorá by určila vhodné prostriedky, čas a obsah na jej konkrétnu a náležitú realizáciu. V tomto zmysle bude užitočné, aby sa kňazi vo svojom živote vrátili k témam, ako sú: poznanie Písem v ich celosti, poznanie cirkevných otcov a veľkých koncilov; poznanie všetkých obsahov viery v ich celku; základných otázok morálnej teológie a sociálneho učenia Cirkvi; poznanie ekumenickej teológie a nadobudnutie základnej orientácie, pokiaľ ide poznanie veľkých náboženstiev, ktorých sa týka ekumenický, medzináboženský a interkultúrny dialóg; poznanie filozofie a kánonického práva.412
Organizovanie permanentnej formácie má byť sprevádzané zvykom venovať sa osobnému štúdiu, pretože aj pravidelné kurzy majú len malý význam, ak sa nedopĺňajú osobnou aplikáciou v rámci štúdia.413
Formácia má byť osobná
98. Hoci sa permanentná formácia ponúka všetkým, jej cieľom je poslúžiť priamo konkrétnym kňazom, ktorí ju prijímajú. Preto má okrem kolektívnych a spoločných prostriedkov obsahovať aj všetky prostriedky, ktoré smerujú k osobnej formácii každého jednotlivo.
Preto treba rozvíjať povedomie – najmä u tých, ktorí ju poskytujú – že táto formácia má zasiahnuť osobne každého kňaza, ktorému sa venujú, preto sa nemajú uspokojiť s tým, že všetci mali k dispozícii rôzne príležitosti.
Na druhej strane, každý kňaz sa má cítiť povzbudený slovom a príkladom svojho biskupa a svojich bratov v kňazskej službe a prevziať zodpovednosť za vlastnú formáciu, pretože on je prvým formátorom seba samého. 414
3.2 Organizácia a prostriedky
Kňazské stretnutia
99. Program kňazských stretnutí by mal mať jednotný charakter a postupnosť krokov.
Jednotnosť by mala smerovať k pripodobneniu sa ku Kristovi, aby tak pravdy viery, duchovný život a služba postupne privádzali k zrelosti celé presbytérium.
Jednotná formačná cesta je rozdelená na presne stanovené etapy. To si vyžaduje, aby sa osobitná pozornosť venovala rôznym vekovým kategóriám kňazov bez toho, aby sa niektorá z nich prehliadala, ale aj overovanie predošlých zrealizovaných etáp. Pozornosť treba zamerať na to, aby spoločné formačné cesty boli v súlade s tými osobnými, bez ktorých by tie spoločné nemohli byť efektívne.
Kňazské stretnutia treba považovať za nevyhnutné pre prehlbovanie spoločenstva, pre čoraz lepšie uvedomenie si a náležité preskúmanie problémov, ktoré sú jednotlivým vekovým skupinám vlastné.
Čo sa týka obsahu týchto stretnutí, možno čerpať z tém, ktoré boli príležitostne navrhnuté národnou alebo regionálnou biskupskou konferenciou. V každom prípade je nutné, aby boli stanovené v podrobnom formačnom pláne diecézy, ktorý sa podľa možnosti každoročne aktualizuje.415
Po obozretnej úvahe môžu biskupi zveriť organizovanie a uskutočňovanie permanentnej formácie teologickým fakultám alebo teologickým a pastoračným inštitútom, seminárom alebo organizáciám či združeniam zaoberajúcim sa kňazskou formáciou,416 alebo nejakému inému špecializovanému centru alebo inštitútu, podľa možnosti a vhodnosti buď diecéznemu, regionálnemu alebo národnému, ktorý však musí spĺňať požiadavky ortodoxnej náuky, vernosti učiteľskému úradu a cirkevnej disciplíne. Musí byť odborne na úrovni a správne poznať skutočné pastoračné pomery.
Pastoračný rok
100. Biskup sa postará o to – prípadne aj pomocou múdro zvolených spolupracovníkov – aby rok po kňazskej alebo diakonskej vysviacke bol naplánovaný tzv. pastoračný rok, ktorý po krokoch uľahčí nevyhnutný prechod zo seminára k vykonávaniu posvätnej služby, umožniac postupné a harmonické ľudské a osobitne kňazské dozrievanie. 417
Počas pastoračného roka treba dbať o to, aby neboli novokňazi vystavení výnimočne ťažkým alebo delikátnym situáciám, pričom sa rovnako treba vyhnúť tomu, aby boli určení na miesta, kde by pôsobili ďaleko od svojich spolubratov. Naopak, je dobré, aby im bola, podľa možnosti, dopriata nejaká vhodná forma spoločného života.
Toto formačné obdobie môže prebiehať v rámci nejakého domu určeného na tento účel (kňazský dom) alebo na mieste, ktoré môže byť pre všetkých kňazov, ktorí zbierajú svoje prvé pastoračné skúsenosti, príznačným a jasným odkazom. To uľahčí aj rozhovor a vzájomnú výmenu názorov s biskupom a so spolubratmi, spoločná modlitba, osobitne liturgie hodín, ako aj vykonávanie ďalších užitočných nábožných úkonov, ako je eucharistická adorácia, svätý ruženec, atď., no tiež výmena skúseností, vzájomné povzbudenie, rozvíjanie priateľských vzťahov.
Je vhodné, aby biskup posielal novokňazov ku spolubratom, ktorí vynikajú príkladným životom a pastoračnou horlivosťou. Prvé miesto pôsobenia mladých kňazov by malo zodpovedať predovšetkým požiadavke správne ich usmerniť, aj napriek často závažným iným pastoračným potrebám. Takáto obeť v prvom roku môže priniesť v budúcnosti bohaté ovocie.
Nie je zbytočné zdôrazniť, že tento ťažký, ale užitočný rok, by mal prispieť k tomu, aby vzájomné poznávanie medzi kňazom a biskupom, ktoré začalo v seminári a má sa stať skutočným vzťahom syna a otca, dozrelo.
Čo sa týka intelektuálnej stránky, tento rok nemá byť len obdobím na získanie nových vedomostí, ale skôr hlbokým osvojením si a prehĺbením toho, čo sa kňaz naučil počas štúdia na univerzitných kurzoch, aby sa u neho podporilo zmýšľanie schopné hodnotiť konkrétne skutočnosti vo svetle Božieho plánu.418
V tejto súvislosti bude vhodné organizovať prednášky a semináre o spovednej praxi, o liturgii, o katechéze a kázaní, o kánonickom práve, kňazskej, rehoľnej a laickej spiritualite, o sociálnej náuke, komunikačných prostriedkoch, o poznaní siekt a nových náboženských prúdov atď.
V praxi sa má pastoračný rok uberať cestou syntézy. Každý prvok má zodpovedať základnému zámeru – dosiahnuť zrelosť duchového života.
Úspech pastoračného roka je vždy podmienený osobným úsilím zainteresovaného kňaza, ktoré má každodenne smerovať k svätosti, v neustálom hľadaní prostriedkov posväcovania, ktoré mu pomáhali už od seminára. Okrem toho, ak v niektorých diecézach existujú praktické ťažkosti – nedostatok kňazov, veľa pastoračných povinností, atď. – musí biskup skúmať, ako prispôsobiť konkrétnu situáciu rôznym možnostiam ako zorganizovať pastoračný rok s uvedenými charakteristikami, pričom má mať na pamäti jeho veľký význam pre formáciu mladých kňazov a pre ich vytrvanie v službe.
Čas oddychu
101. Faktory, ktoré môžu do mysle kňaza vniesť nepohodu, sú okrem iného: nebezpečenstvo zvyku a fyzickej únavy v dôsledku nadmernej preťaženosti – ktorému dnes kňazi v súvislosti so svojou službou predovšetkým čelia, psychická vyčerpanosť, zapríčinená tým, že musia často bojovať s nepochopením, dezinterpretáciou, predsudkami, brániť sa mocným a organizovaným silám, ktoré sa snažia verejne presadiť názor, že kňaz dnes patrí ku kultúrne zastaranej menšine.
Napriek pastoračným potrebám, ba práve preto, aby im bolo možné adekvátne vyhovieť, je vhodné poznať vlastné limity a „nájsť a mať pokoru a odvahu oddychovať”419. Hoci za normálnych okolností je obyčajný odpočinok najúčinnejším prostriedkom na obnovu síl a pokračovanie v práci pre Božie kráľovstvo, môže byť užitočné, ak sa dá kňazom kratší či dlhší čas na to, aby mohli pokojnejšie a intenzívnejšie pobývať s Pánom Ježišom, a tak znovu načerpať silu a odvahu pokračovať na ceste posväcovania.
Ako odpoveď na túto špecifickú požiadavku sa už na mnohých miestach vyskúšali rôzne iniciatívy, často s vynikajúcimi výsledkami. Tieto skúsenosti sú užitočné a treba ich zvážiť aj napriek ťažkostiam, s ktorými sa stretajú v niektorých oblastiach, kde je zvlášť veľký nedostatok kňazov.
Na uvedený cieľ môžu poslúžiť kláštory, pútnické miesta alebo iné miesta duchovnosti, podľa možnosti mimo veľkých miest, kde bude kňaz oslobodený od priamych pastoračných povinností počas doby, keď sa tam uchýli.
V niektorých prípadoch by mohlo byť užitočné, aby boli tieto pobyty spojené so štúdium alebo hlbším oboznámením sa s posvätnými vedami, nezabúdajúc pritom ani na duchovné a apoštolské upevnenie.
Každopádne sa treba vyhnúť nebezpečenstvu považovať tieto obdobia len za čas dovolenky, alebo si ich vymáhať ako právo. Práve počas dní oddychu má kňaz cítiť ešte väčšiu potrebu ako inokedy sláviť najsvätejšiu obetu, ktorá je centrom a zdrojom jeho života.
Kňazský dom
102. Je žiaduce, aby tam, kde je to možné, bol založený „kňazský dom“, ktorý by mohol byť tiež miesto, kde by sa konali spomínané formačné stretnutia alebo mnohé iné podobné podujatia. Tento dom by mal poskytovať všetko, aby bol na organizovanie takýchto podujatí pohodlný a príťažlivý.
Tam, kde ešte takýto dom neexistuje a kde si to situácia vyžaduje, je dobré vytvoriť na národnej alebo regionálnej úrovni vhodné zariadenia na fyzicko-psychicko-duchovné zotavenie kňazov, ktorí to zvlášť potrebujú.
Duchovné obnovy a duchovné cvičenia
103. Ako ukazuje dlhodobá skúsenosť Cirkvi, duchovné obnovy a duchovné cvičenia sú najvhodnejším a najúčinnejším prostriedkom pre trvalú formáciu kňazov. Preto sú aj dnes naďalej nevyhnutné a aktuálne. Na rozdiel od takej praxe, ktorá chce človeka zbaviť všetkého, čo je „vnútorné“, má kňaz nachádzať Boha a seba samého v duchovných zastaveniach, v zahĺbení sa do meditácie a modlitby.
Preto kánonické právo stanovuje, že klerici „sú povinní zúčastňovať sa na duchovných cvičeniach podľa predpisov partikulárneho práva“420. Dva najpoužívanejšie spôsoby, ktoré môže biskup predpísať vo svojej diecéze, sú jednodňové duchovné obnovy, vykonané podľa možnosti raz za mesiac, a každoročné duchovné cvičenia, v trvaní napríklad šesť dní.
Je vhodné, aby biskup tak naplánoval a zorganizoval duchovné obnovy a cvičenia, aby si každý kňaz mohol vybrať z tých, ktoré sa bežne konajú v diecéze alebo mimo diecézy, ktoré sú vedené príkladnými kňazmi, organizované kňazskými združeniami421 alebo rehoľnými inštitútmi –zvlášť skúsenými vďaka svojej charizme v duchovnej formácii – prípadne konanými v kláštoroch.
Je vhodné pripraviť aj špeciálnu duchovnú obnovu pre kňazov vysvätených v posledných rokoch, na ktorej by sa aktívne zúčastnil aj biskup.422 Na takýchto stretnutiach je dôležité, aby sa sústreďovali na duchovné témy a aby bolo dosť času na stíšenie a modlitbu. Osobitnú pozornosť treba venovať liturgickým sláveniam, sviatosti pokánia, eucharistickej poklone, duchovnému vedeniu a úcte Preblahoslavenej Panny Márie.
Aby tieto prostriedky nadobudli väčší význam a boli efektívnejšie, môže biskup na tento účel určiť kňaza, ktorého úlohou bude organizovať časy a spôsoby ich konania.
V každom prípade je potrebné, aby sa duchovné obnovy a zvlášť každoročné duchovné cvičenia, prežívali ako chvíle modlitby, nie ako kurzy teologicko-pastoračnej obnovy.
Nevyhnutnosť plánovania
104. Aj keď uznávame, že skutočná permanentná formácia čelí zvyčajným ťažkostiam, najmä v dôsledku mnohých dôležitých povinností, ktoré majú kňazi na starosti, no všetky tieto ťažkosti sa dajú prekonať, ak sa o to úprimne a zodpovedne snažíme.
Aby sa vyhovelo všetkým okolnostiam a požiadavkám naliehavej evanjelizačnej práce, je okrem iného potrebná odvážna pastoračná činnosť zameraná na starostlivosť o kňazov. Je nevyhnutné, aby biskupi s láskou požadovali od kňazov veľkodušné plnenie legitímnych nariadení vydaných v tejto veci.
Existencia „plánu permanentnej formácie” zahŕňa nielen jeho vytvorenie a naplánovanie, ale aj uskutočnenie. Preto je nevyhnutné jasné rozčlenenie činností, stanovenie cieľov, obsahu a prostriedkov na jeho uskutočnenie. „Táto zodpovednosť pobáda biskupa v jednote s presbytériom vypracovať plán a program, vďaka ktorým by permanentná formácia nemala podobu jednorázovej akcie, ale stala by sa systematickým súborom tém, rozdeleným na časti a dodržiavaným presne určenými metódami“.423
3.3 Zodpovedné osoby
Samotný kňaz
105. Prvým a hlavným zodpovedným za vlastnú permanentnú formáciu je sám kňaz. Každý kňaz sa zaväzuje byť verný voči Božiemu daru a z tohto daru čerpať silu každodenné obrátenie.424
Táto povinnosť vychádza z toho, že nikto nemôže nahradiť samého kňaza, aby dával na seba pozor (porov. 1 Tim 4, 16). On sám, účastný na jedinom Kristovom kňazstve, má v súlade so svojím jedinečným povolaním odhaľovať a uskutočňovať určitý aspekt mimoriadneho bohatstva prijatej milosti.
Na druhej strane, životné podmienky každého kňaza sú také, že aj z ľudského hľadiska si vyžadujú, aby sa usiloval o svoju formáciu, a tak zúročil svoje schopnosti a možnosti.
Preto sa má aktívne zúčastňovať na formačných stretnutiach, byť na nich prínosom svojou vlastnou skúsenosťou a svojimi konkrétnymi schopnosťami. Má tiež čítať knihy a časopisy, ktoré obsahujú spoľahlivú náuku viery a ktoré sú užitočné pre duchovný život a plodné vykonávanie jeho služby.
V čítaní má byť na prvom mieste Sväté písmo; potom spisy cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi a dávnych i súčasných učiteľov spirituality, dokumenty učiteľského úradu Cirkvi, ktoré predstavujú ten najdôveryhodnejší a najaktuálnejší zdroj permanentnej formácie. Veľmi užitočné sú okrem toho aj spisy a životopisy svätých, kňazi ich majú študovať aj preto, aby ich mohli primerane vysvetľovať veriacim laikom.
Pomoc spolubratov
106. Vo všetkých aspektoch kňazského života vystupujú do popredia „osobitné zväzky apoštolskej lásky, služby a bratstva“,425 na ktorých je založená vzájomná pomoc, ktorú si kňazi poskytujú.426 Je žiaduce, aby rástla a rozvíjala sa spolupráca všetkých kňazov, pokiaľ ide o starostlivosť o ich duchovný i osobný život, ako aj o kňazskú službu. Pomoc kňazom v tejto oblasti sa môže pevne oprieť o rôzne kňazské združenia. Ide o združenia, ktoré „podľa štatútu preskúmaného kompetentnou vrchnosťou vhodným a primerane schváleným usporiadaním života a bratskou pomocou rozvíjajú svätosť [kňazov] vo vykonávaní služby a ktoré upevňujú jednotu klerikov navzájom a s vlastným biskupom”427.
Z tohto pohľadu treba veľmi starostlivo rešpektovať právo každého diecézneho kňaza usporiadať si svoj duchovný život takým spôsobom, ktorý považuje za najvhodnejší, vždy v súlade – ako je zrejmé – so základnými charakteristikami jeho povolania a so záväzkami, ktoré z neho vyplývajú.
Prácu, ktorú v prospech kňazov vykonávajú tieto schválené združenia, ako aj hnutia a nové komunity, si Cirkev veľmi váži428 a považuje ju dnes za jeden zo znakov životaschopnosti, ktorou ju Duch Svätý neustále obnovuje.
Biskup
107. Biskup má venovať osobitnú starostlivosť permanentnej formácii svojich kňazov, i keby mu bola zverená akokoľvek veľká časť Božieho ľudu, náročná na pastoračnú starostlivosť.429
Medzi nimi a biskupom je totiž osobitný vzťah, ktorý vyplýva z toho, že „cez neho kňazi prijímajú svoje kňazstvo a s ním sa podieľajú na pastoračnej starostlivosti o Boží ľud“430. Z toho vyplýva aj špecifická zodpovednosť biskupa za kňazskú formáciu. V skutočnosti musí mať biskup otcovský postoj ku svojim kňazom, začínajúc už od seminaristov, pričom sa musí vyhýbať tomu, aby prejavoval akýsi odstup či vystupoval ako len zadávateľ prác. Z titulu svojej funkcie musí byť biskup vždy nablízku kňazom, byť pre nich ľahko dosiahnuteľný: jeho prvoradou starosťou musia byť jeho kňazi, teda jeho spolupracovníci v biskupskej službe.
Túto zodpovednosť má prejaviť vo vzťahu ku jednotlivým kňazom, ktorých formácia má byť veľmi osobná, ale aj vo vzťahu ku všetkým spoločne, pretože tvoria diecézne presbytérium. Preto biskup nesmie zanedbať starostlivé rozvíjanie komunikácie a spoločenstva medzi kňazmi a má sa zvlášť postarať o zachovanie a podporovanie pravého charakteru permanentnej formácie, má viesť kňazov k uvedomovaniu si jej významu a potreby, a napokon ju má naplánovať a zorganizovať tak, že určí plán formácie, potrebné štruktúry a vhodné osoby na jej uskutočnenie. 431
Je potrebné, aby sa biskup popri starostlivosti o formáciu svojich kňazov venoval aj vlastnej osobnej permanentnej formácii. Skúsenosť učí, že čím viac sa biskup osobne venuje formácii, tým viac povzbudí a podporí aj formáciu svojich kňazov.
Hoci biskup v tejto dôležitej práci zohráva úlohu, v ktorej nemôže byť nikým nahradený, ani ju na nikoho nemôže delegovať, predsa má požiadať o spoluprácu kňazskú radu, ktorá sa z hľadiska svojej povahy a svojho cieľa zdá byť najvhodnejšia na to, aby mu pomohla napríklad pri vypracovaní formačného plánu.
Každý biskup má cítiť, že ho v jeho práci podporujú a pomáhajú mu aj ostatní bratia biskupi zhromaždení v biskupskej konferencii.432
Formácia formátorov
108. Nijaká formácia nie je možná, ak okrem osoby, ktorá má byť formovaná, neexistuje aj osoba formujúca, teda formátor. Kvalita a účinnosť formácie čiastočne závisí od formačného plánu, ale najviac od osôb – formátorov.
Je zrejmé, že pokiaľ ide o formátorov, je zodpovednosť biskupa zvlášť veľká, lebo v prvom rade má dôležitú úlohu formovať formátorov, aby mali „tú ,vedu lásky’, ktorá sa učí iba ,srdce pri srdci’ s Kristom“433. Takto sa pod vedením biskupa títo kňazi naučia, že ich jedinou túžbou má byť slúžiť v tejto formačnej práci svojim bratom. Preto je potrebné, aby biskup menoval „skupinu formátorov“ a aby tieto osoby boli vybrané spomedzi dobre odborne pripravených kňazov, ktorí sú rešpektovaní pre ich odbornosť i ľudskú, duchovnú, kultúrnu a pastoračnú zrelosť. Formátori majú byť predovšetkým mužmi modlitby, učiteľmi so silným zmyslom pre nadprirodzené, s hlbokým duchovným životom a príkladným správaním, majú mať primeranú skúsenosť z kňazskej služby a byť schopní spájať požiadavky duchovného života s ľudskými požiadavkami na kňaza tak, ako cirkevní otcovia a svätí učitelia všetkých čias. Títo môžu byť vybraní zo seminárov, akademických centier alebo inštitútov, schválených cirkevnou autoritou, a tiež z tých rehoľných inštitútov, ktorých charizma sa priamo týka kňazského života alebo kňazskej spirituality. V každom prípade musí byť zaručená pravá náuka a vernosť cirkevnej disciplíne. Formátori majú byť okrem toho spoľahlivými spolupracovníkmi biskupa, ktorý zostáva hlavným zodpovedným za formáciu kňazov, ktorí sú jeho najcennejšími spolupracovníkmi.
Je vhodné, aby sa vytvorila plánovacia a realizačná skupina, ktorú by netvorili formátori a ktorá by pomáhala biskupovi určovať náplň jednotlivých oblastí permanentnej formácie na každý rok, pripravovať potrebné pomôcky, kurzy, sedenia, stretnutia a duchovné obnovy, plánovať vhodné termíny, aby sa dala predvídať neprítomnosť kňazov a zorganizovať ich zastupovanie atď. Na zlepšenie plánovania možno použiť aj konzultácie s konkrétnymi odborníkmi na špecifické témy.
Zatiaľ čo jedna skupina formátorov stačí, pokiaľ si to situácia vyžaduje, môžu existovať aj viaceré skupiny na plánovanie a uskutočňovanie formácie,.
Spolupráca medzi cirkvami
109. Plánovanie rôznych prostriedkov permanentnej formácie – najmä pokiaľ ide o spoločné prostriedky – a ich konkrétna náplň sa môže dohodnúť na základe súhlasu partikulárnych cirkví, či už na národnej alebo regionálnej úrovni, najmä medzi blízkymi alebo susednými diecézami, a to prostredníctvom ich biskupskej konferencie, pričom zostáva v platnosti, že každý biskup zodpovedá za jemu zverené územie. Tak sa napríklad môžu používať medzidiecézne štruktúry ako sú teologické fakulty a pastoračné alebo teologické inštitúty – ak sa to považuje za vhodné – ako aj organizácie a združenia zaoberajúce sa kňazskou formáciou. Okrem vytvorenia skutočného spoločenstva medzi partikulárnymi cirkvami môže takéto spojenie síl poskytnúť všetkým aj lepšie a podnetnejšie možnosti na permanentnú formáciu.434
Spolupráca akademických a duchovných centier
110. Vedecké a výskumné inštitúty, duchovné centrá, ako aj kláštory s príkladným životom a pútnické svätyne sú taktiež vhodnými miestami na získanie nových vedomostí z oblasti teológie a pastorálky, miestami stíšenia a modlitby, sviatosti zmierenia a duchovného vedenia, ako aj zdravého fyzického odpočinku a prežívania kňazského bratstva. Takto môžu aj rehoľné rodiny spolupracovať na trvalej formácii a prispievať k obnove kléru, ako si to žiada nová evanjelizácia v treťom tisícročí.
3.4 Potreba prispôsobenia formácie veku a špeciálnym podmienkam
Prvé roky kňazstva
111. V prvých rokoch po kňazskej vysviacke je veľmi potrebné pomôcť kňazom nájsť také podmienky života a kňazskej služby, ktoré im umožnia uvádzať do praxe ideály, ktoré si osvojili počas formácie v seminári.435 Tieto prvé roky, ktoré sú nevyhnutným overením počiatočnej formácie po prvom náročnom strete s realitou života, sú pre budúcnosť najrozhodujúcejšie. Preto si vyžadujú od kňazov harmonickú zrelosť, aby s vierou a odvahou dokázali čeliť ťažkým chvíľam. Preto majú mať mladí kňazi možnosť osobného kontaktu so svojím biskupom a s múdrym duchovným otcom, majú mať čas na odpočinok, meditáciu, mesačnú duchovnú obnovu.
Okrem toho je užitočné zdôrazniť, že najmä mladí kňazi majú byť začlenení do autentickej cesty viery v presbytériu alebo vo farskom spoločenstve, sprevádzaní svojím biskupom a na to určenými bratmi kňazmi.
Vzhľadom k tomu, čo bolo povedané o pastoračnom roku, je v prvých rokoch kňazstva potrebné organizovať každoročné formačné stretnutia, na ktorých sa vypracúvajú a rozoberajú vhodné teologické, právnické, duchovné a kultúrne témy, ako aj osobitné stretnutia venované problémom morálky, pastorálky, liturgie, atď. Tieto stretnutia môžu byť tiež príležitosťou na obnovenie fakulty spovedania, ako to stanovuje Kódex kánonického práva a miestny biskupom.436 Bolo by tiež užitočné, aby sa mladým kňazom umožnilo spoločné rodinné spolužitie, a to aj so staršími kňazmi, aby sa im umožnila výmena skúseností, vzájomné poznanie a aj delikátna prax bratského napomínania.
Na mnohých miestach majú dobrú skúsenosť aj s organizovaním krátkych stretnutí kňazov počas roka pod vedením biskupa, napríklad do desiatich rokov po vysviacke, s cieľom zamerať sa viac na ich sprevádzanie počas týchto prvých rokov; bezpochyby to tiež predstavuje príležitosť hovoriť v bratskom prostredí a kňazskom spoločenstve o kňazskej spiritualite, o úlohách kňazov, o pastoračnej praxi, atď.
Nakoniec je potrebné, aby sa mladí klerici rozvíjali v duchovnom prostredí opravdivého bratstva a pochopenia, ktoré sa prejavuje v tom, že sa konkrétne prejaví pozornosť aj pokiaľ ide o ich fyzické zdravie či rôzne materiálne stránky života.
Po niekoľkých rokoch
112. Po niekoľkých rokoch služby kňazi nadobúdajú bohatú skúsenosť a veľké zásluhy zo svojej každodennej práce na šírení Božieho kráľovstva, ktorej sa úplne oddali. Títo kňazi sú veľkým duchovným i pastoračným bohatstvom.
Preto potrebujú povzbudenie, rozumné ocenenie, prehĺbenie formácie vo všetkých jej rozmeroch, aby preskúmali seba samých a vlastné konanie; oživili svoje dôvody pre posvätnú službu; zamysleli sa nad pastoračnými metódami vo svetle toho, čo je podstatné, v rámci kňazského spoločenstva a priateľstva so svojím biskupom; aby prekonali prípadné pocity únavy, frustrácie, osamelosti; a napokon znovu objavili živé pramene kňazskej spirituality.437
Je dôležité, aby títo kňazi mohli využívať špeciálne a hlbšie formačné sedenia, ako sú len stretnutia s teologicko-pastoračným obsahom, aby sa bolo možné venovať všetkým psychologickým a afektívnym problémom, ktoré môžu v tomto období vzniknúť. Preto sa odporúča, aby sa na týchto stretnutiach zúčastňoval nielen biskup, ale aj odborníci, ktorí môžu poskytnúť platný a istý príspevok k riešeniu zmienených problémov.
V pokročilom veku
113. Starší kňazi alebo kňazi v pokročilom veku, ktorým každopádne prináleží vzdať úctu, sa tiež zúčastňujú celoživotného cyklu permanentnej formácie, no nie natoľko v oblasti ďalšieho vzdelávania a kultúrnych diskusií, ako skôr „aby sa ubezpečili o svojej úlohe, ktorú sú naďalej povolaní plniť v presbytériu“438.
Okrem formácie organizovanej pre kňazov stredného veku by títo kňazi mohli na prehĺbenie kontemplatívneho rozmeru kňazského života vhodne využiť aj osobitné momenty, okolnosti a stretnutia, aby znovu objavili a zakúsili bohatstvá učenia, ktoré študovali, a aby tak pocítili, že sú skutočne užitoční, keďže sa môžu podieľať na všetkých formách pravej a skutočnej kňazskej služby, predovšetkým ako skúsení spovedníci a duchovní vodcovia. Zvlášť sa môžu s ostatnými podeliť o vlastné skúsenosti, povzbudiť, prijať, vypočuť a potešiť spolubratov, byť im k dispozícii kedykoľvek sa od nich vyžaduje služba „učiť a formovať ostatných kňazov“439.
Kňazi vo zvláštnych podmienkach
114. Nezávisle od veku sa kňazi môžu ocitnúť v „stave fyzickej vyčerpanosti alebo morálneho ochabnutia”440. Ak však obetujú svoju bolesť, prispievajú tým vznešeným spôsobom k dielu vykúpenia, lebo „vydávajú svedectvo poznačené prijatím kríža vo veľkonočnej nádeji a radosti“441.
Týmto kňazom má permanentná formácia poskytnúť podnety, „aby pokojne a odvážne pokračovali v službe Cirkvi“,442 a tak sa stali výrečným znakom prvoradosti bytia pred konaním, obsahu pred technikou, milosti pred vonkajším úspechom. Takto budú môcť zažiť skúsenosť sv. Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev” (Kol 1, 24).
Biskup a spolubratia kňazi nemajú zabúdať pravidelne navštevovať týchto chorých kňazov, ktorých budú môcť informovať najmä o udalostiach v diecéze, aby sa tak cítili živými členmi presbytéria a univerzálnej Cirkvi, ktorú budujú svojím utrpením.
Osobitnú a láskavú starostlivosť treba venovať kňazom, ktorých život – obetovaný v službe Bohu za spásu bratov – sa chýli ku koncu.
Všetci kňazi ich majú sprevádzať neustálym povzbudzovaním vo viere, vysluhovaním sviatostí a modlitbami.
Osamelosť kňaza
115. V každom veku a v akejkoľvek situácii môže kňaz zažiť pocit osamelosti.443 Ak nie je táto osamelosť psychologickou izoláciou, môže byť úplne normálnym dôsledkom úprimného nasledovania evanjelia a cenným rozmerom jeho života. V niektorých prípadoch však môže byť následkom osobitných ťažkostí, akými sú vylúčenie, nepochopenie, omyly, opustenosť, nerozvážnosť, vlastné alebo cudzie charakterové limity, ohováranie, ponižovanie a pod. Z toho môže vzniknúť zatrpknutosť, pocit frustrácie, čo je mimoriadne škodlivé.
Predsa však sa aj tieto ťažkosti po čase môžu s Božou pomocou stať výbornými príležitosťami na napredovanie a rast na ceste svätosti a apoštolátu. V nich kňaz môže zistiť, že „ide o samotu v prítomnosti Pána“444. Rovnako však nemožno zabúdať na vážnu povinnosť biskupa a všetkých kňazov vyvarovať sa takej samote, ktorá vyplýva zo zanedbávania kňazského spoločenstva. Je úlohou diecézy stanoviť, ako uskutočňovať kňazské stretnutia, aby kňazi mohli zažiť spoločenstvo, učiť sa jeden od druhého, napomínať a pomáhať si vzájomne, pretože nikto nie je kňazom sám pre seba a každý môže konať svoju službu výlučne v spoločenstve s biskupom.
Netreba zabúdať ani na kňazov, ktorí zanechali posvätnú službu, aby aj im bola poskytnutá potrebná pomoc, najmä prostredníctvom modlitby a pokánia. Náležitý postoj lásky k nim však nesmie v nijakom prípade viesť k úvahám o tom, že by sa im prípadne zverili nejaké cirkevné služby, lebo by to mohlo vzhľadom na ich situáciu vyvolať zmätok a neistotu medzi veriacimi.
ZÁVER
Pán žatvy, ktorý volá a posiela robotníkov na svoju žatvu (porov. Mt 9, 38), prisľúbil svoju vernosť naveky: „Dám vám pastierov podľa svojho srdca“ (Jer 3, 15). O túto nekonečnú Božiu vernosť, ktorá je v Cirkvi vždy živú a účinnú,445 sa opiera nádej na získanie mnohých a svätých kňazských povolaní – čo možno pozorovať v mnohých krajinách – ako aj presvedčenie, že Pán neodoprie svojej Cirkvi potrebné svetlo, aby sa mohla pustiť do úžasného dobrodružstva a spustiť siete na hlbokom mori.
Na Boží dar Cirkev odpovedá vzdávaním vďaky, vernosťou a vnímavosťou voči Duchu, pokornými a vytrvalými modlitbami.
Každý kňaz, ak má uskutočniť svoje apoštolské poslanie, musí nosiť vo svojom srdci Pánove slová: „Otče,... Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Jn 17, 2 – 4). Preto chápe svoj život ako darovanie seba samého pre Cirkev – ktoré je základom a syntézou pastoračnej lásky – na obraz Kristovej obety.446 Takto s radosťou a pokojne venuje všetky svoje sily, aby pomohol bratom, a žije v poslušnosti, celibátnej čistote, v jednoduchosti života a zachovávaní cirkevnej komunitnej disciplíny, aby bol znamením nadprirodzenej lásky.
Vo svojom evanjelizačnom diele prekračuje kňaz prirodzený poriadok, „aby ich zastupoval pred Bohom“ (Hebr 5, 1). On je povolaný pozdvihovať človeka k Božiemu životu a pomáhať mu rásť až do plnosti Kristovho života. Preto je pravý kňaz, vedený svojou vernosťou Kristovi a Cirkvi, v skutočnosti pre celý svet silou pravého pokroku, ktorá nie je s ničím porovnateľná.
„Nová evanjelizácia vyžaduje aj nových evanjelizátorov a tými sú kňazi, ktorí sa rozhodnú prežívať svoje kňazstvo ako vlastnú cestu k svätosti.“447 Božie skutky konajú Boží ľudia!
Tak ako Kristus, aj kňaz má byť pre svet príkladom nadprirodzeného života: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15).
Svedectvo života, ktoré kňaz vydáva a robí ho kňazom, je jeho najpresvedčivejším kázaním. Samotná cirkevná disciplína, zachovávaná zo skutočných vnútorných pohnútok, sa javí ako predvídavá služba na zachovanie vlastnej identity, rozvíjanie lásky a prejav svedectva, bez ktorého by každá kultúrna príprava či detailné plánovanie boli prázdnymi. Kňazovi nič neosoží „robiť“, ak „neprebýva s Kristom“.
Identitu, život, službu a permanentnú formáciu kňaza treba vnímať v tejto perspektíve: ide o nesmiernu úlohu, spočívajúcu v úprimnej a odvážnej práci, osvecovanej vierou, posilňovanej nádejou a zakorenenej v láske.
V tejto nevyhnutnej a naliehavej práci nikto nie je sám. Je potrebné, aby boli kňazi podporovaní príkladným, spoľahlivým a pevným pastierskym vedením svojich biskupov, v transparentom spoločenstve s Apoštolskou stolicou a v bratskej spolupráci so všetkými kňazmi a celým Božím ľudom.
Každý kňaz nech sa zverí Márii, Hviezde novej evanjelizácie. V Márii, ktorá je „vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, ktorí spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní na znovuzrodení ľudí“,448 nájdu kňazi stálu oporu a pomoc pri obnove svojho života a svojho kňazstva, aby z ich kňazstva vytryskol intenzívnejší a obnovený evanjelizačný impulz v tomto treťom tisícročí vykúpenia.
14, januára 2013, najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. schválil toto direktórium a nariadil jeho zverejnenie.
Rím, Palác kongregácií, 11. februára 2013, na spomienku Panny Márie Lurdskej.
kardinál MAURO PIACENZA
Prefekt
+ CELSO MORGA IRUZUBIETA
titulárny arcibiskup Alba marittima
Sekretár
Modlitba k presvätej Panne Márii
Mária, Matka Ježiša Krista a Matka kňazov,
prijmi tento titul, ktorý ti udeľujeme,
aby sme oslávili tvoje materstvo,
aby sme s tebou uvažovali o kňazstve
tvojho Syna a tvojich synov,
svätá Božia Rodička.
Matka Kristova,
Mesiášovi - Kňazovi si dala telo z tela,
aby bolo pomazané Duchom Svätým
pre spásu chudobných a skrúšených srdcom;
zachovaj vo svojom srdci Cirkev a kňazov,
Matka Spasiteľa.
Matka viery,
sprevádzala si do chrámu Syna človeka,
splnenie prísľubov daných Otcom;
odovzdaj Otcovi na jeho slávu
kňazov tvojho Syna,
Archa zmluvy.
Matka Cirkvi,
spolu s učeníkmi si vo večeradle prosila Ducha Svätého
za nový ľud a jeho pastierov;
vypros kňazskému stavu
plnosť jeho darov,
Kráľovná apoštolov.
Matka Ježiša Krista,
žila si s ním od začiatku jeho života
a jeho poslania,
hľadala si ho – Učiteľa – medzi zástupmi,
bola si pri ňom, keď bol vyzdvihnutý nad zem,
keď dokončil jedinečnú večnú obetu,
a mala si po boku Jána ako svojho syna;
prijmi tých, čo sú od počiatku povolaní,
podporuj ich rast,
sprevádzaj v živote a v službe svojich synov,
Matka kňazov.
Amen!449
_______
1 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium: AAS 57 (1965), 28; Dekrét o formácii kňazov Optatam totius: AAS 58 (1966), 22; dekrét o pastoračnej službe biskupov Christus Dominus: AAS 58 (1966), 16; Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis: AAS 58 (1966), 991 – 1024 ; PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967): AAS 59 (1967), 657 – 697; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Inter ea (4. november 1969): AAS 62 (1970), 123 – 134; BISKUPSKÁ SYNODA: dokument o služobnom kňazstve Ultimis temporibus (30. november 1971): AAS 63 (1971), 898 – 922; Kódex kánonického práva (25. január 1983), kán. 273 – 289; 232 – 264; 1008 – 1054; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio Fundamentalis Institutionis Sacerdotalis (19. marec 1985), 101; JÁN PAVOL II.: Listy kňazom na Zelený štvrtok; Katechézy o kňazoch počas audiencií od 31. marca do 22. septembra 1993.
2 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marec 1992): AAS 84 (1992), 657 – 804.
3 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Direktórium pre službu a život kňazov (31. marec 1994), LEV, Città del Vaticano 1994.
4 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 18.
5 Porov. napr. JÁN PAVOL II.: apoštolský list vo forme motu proprio Misericordia Dei (7. apríl 2002): AAS 94 (2002), 452 – 459; encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003): AAS 95 (2003), 433 – 475; posynodálna apoštolská exhortácia Pastores gregis (16. október 2003): AAS 96 (2004), 825 – 924; Listy kňazom (1995 – 2002; 2004 – 2005); BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007): AAS 99 (2007), 105-180; Posolstvo účastníkom 22. ročníka kurzu pre interné fórum, organizovaného Apoštolskou penitenciáriou (12. marec 2009): Insegnamenti V/1 (2009), 374 – 377; Príhovor k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov (16. marec 2009): Insegnamenti V/1 (2009), 391 – 394; List, ktorým sa vyhlasuje Rok kňazov pri príležitosti 150. výročia “Dies natalis” Jána Mariu Vianneya (16. jún 2009): AAS 101 (2009), 569 – 579; Príhovor k účastníkom kurzu organizovaného Apoštolskou penitenciáriou (11. marec 2010): Insegnamenti VI/1 (2010), 318 – 321; Príhovor účastníkom Teologického kongresu organizovaného Kongregáciou pre klerikov (12. marec 2010): AAS 102 (2010), 240; Vigília pri príležitosti zakončenia Roku kňazov (10. jún 2010): AAS 102 (2010), 397 – 406; List seminaristom (18. október 2010): AAS 102 (2010), 793 – 798.
6 Porov. BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Ubicumque et semper, ktorým sa zriaďuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie (21. september 2010): AAS 102 (2010), 788 – 792.
7 Benedikt XVI.: Úkon zverenia a zasvätenia kňazov Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie (12. máj 2010): Insegnamenti VI/1 (2010), 690 – 691.
8 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 15.
9 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 2.
10 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1.
11 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 2.
12 BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom teologického stretnutia organizovaného Kongregáciou pre klerikov (12. marec 2010): l.c. 242.
13 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 11.
14 Tamže, 15.
15 Tamže, 21; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 2; 12.
16 Porov. tamže, 12.
17 Tamže, 23.
18 Tamže, 18; Posolstvo synodálnych otcov Božiemu ľudu (28. október 1990), III: L’Osservatore Romano, 29. – 30. október 1990.
19 Tamže, 16.
20 Porov. tamže, 12.
21 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, 23. zasadanie, De sacramento ordinis: DS, 1763 – 1778; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 11 – 18; Generálna audiencia (31. marec 1993): Insegnamenti XVI/1, 784 – 797.
22 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 2.
23 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 18 – 31; dekrét Presbyterorum ordinis, 2; KKP, kán. 1008.
24 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10; dekrét Presbyterorum ordinis, 2.
25 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Apostolicam actuositatem: AAS 58 (1966), 3; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 14: AAS 81 (1989), 409 – 413.
26 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 13 – 14; Generálna audiencia (31. marec 1993).
27 BENEDIKT XVI.: Príhovor účastníkom teologického stretnutia organizovaného Kongregáciou pre klerikov (12. marec 2010).
28 Tamže.
29 BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov (16. marec 2009).
30 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22: AAS 58 (1966), 1042.
31 Porov. KONGRGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Dominus Iesus o jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi (6. august 2000), 13-15: AAS 92 (2000), 754 – 756.
32 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 18.
33 Porov. tamže 15.
34 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 12.
35 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei Verbum: AAS 58 (1966), 10; dekrét Presbyterorum ordinis, 4.
36 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 5; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1120.
37 Porov. BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 13; 48: l.c.114 – 115; 142.
38 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 6.
39 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 16.
40 Porov. ibid.
41 Institutio Generalis Missalis Romani (2002), 78.
42 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 3.
43 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; dekrét Presbyterorum ordinis, 7; dekrét Christus Dominus, 28; dekrét Ad gentes, 19; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 17.
44 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium 28; Pontificale romanum, Ordinatio Episcoporum, Presbyterorum et Diaconorum, cap. I., n. 51, Ed. typica altera, 1990, 26.
45 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28.
46 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 16.
47 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list o Cirkvi ako komúniu Communionis notio (28. máj 1992), 10: AAS 85 (1993), 844.
48 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 23: AAS 83 (1991), 269.
49 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 10; Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 32.
50 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; dekrét Presbyterorum ordinis, 7.
51 Porov. KKP, kán. 266, § 1.
52 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 23; 26; KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: smernice Postquam Apostoli (25. marec 1980), 5; 14; 23: AAS 72 (1980), 346 – 347; 353 – 354; 360 – 361; TERTULIÁN: De praescriptione, 20, 5 – 9: CCL 1, 201 – 202; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list Communionis notio, 10.
53 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis, 85.
54 JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 67.
55 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Misionárska identita kňaza v Cirkvi ako vnútorný rozmer vykonávania tria munera (29. jún 2010), 3.3.5, LEV, Città del Vaticano 2011, 307.
56 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 23; dekrét Presbyterorum ordinis, 10; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 32; KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: smernice Postquam apostoli (25. marec 1980); KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: Pastoračná príručka pre diecéznych kňazov Cirkvi závislých od Kongregácie pre evanjelizáciu národov (1. október 1989), 4: EV 11, 1588 – 1590; KKP, kán. 271.
57 KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (3. december 2007), 3: AAS 100 (2008), 491.
58 PAVOL VI.: apoštolská posynodálna exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 80: AAS 68 (1976), 74.
59 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 13.
60 Porov. KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: Pastoračná príručka pre diecéznych kňazov Cirkvi, ktorí sú závislí od Kongregácie pre evanjelizáciu národov, l.c. 1580 – 1650; JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 54; 67: l.c. 301 – 302; 315 – 316.
61 RATZINGER, J.: Príhovor na Jubileum katechétov (10. december 2000): http://www.vatican.va/roman_curia/
congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20001210_jubilcatechists-ratzinger_it.html.
62 KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (3. december 2007), 12: AAS 100 (2008), 501.
63 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechézu (15. august 1997), 53: LEV, Città del Vaticano 1997, 55 – 56.
64 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 37.
65 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechézu (15. august 1997), 49.
66 RATZINGER, J.: Príhovor na Jubileu katechétov (10. december 2000).
67 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Misionárska identita kňaza v Cirkvi ako vnútorný rozmer vykonávania tria munera (29. jún 2010), 3.3.
68 PAVOL VI.: Príhovor ku kolégiu kardinálov (22. jún 1973): AAS 65, 1973, 383, citované podľa apoštolskej posynodálnej exhortácie Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 3.
69 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 40: AAS 93 (2001), 294 – 295.
70 JÁN PAVOL II.: Príhovor ku zhromaždeniu CELAM, Port-au-Prince (9. marec 1983): AAS 75 (1983), 771 – 779.
71 JÁN PAVOL II.: Homília na svätej omši vo svätyni Santa Croce di Mogila (9. jún 1979): AAS 71 (1979), 865.
72 RATZINGER, J.: Príhovor na Jubileum katechétov (10. december 2000).
73 BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Ubicumque et semper, ktorou sa zakladá Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie (21. september 2010): l.c. 790 – 791.
74 Porov. BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Africae munus (19. november 2011), LEV, Città del Vaticano 2011, 165.
75 BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Ubicumque et semper, con la quale si istituisce il Pontificio RADA NA PODPORU NOVEJ EVANJELIZÁCIE (21. september 2010): l.c. 790 – 791.
76 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (3. december 2007), 12; PAVOL VI.: apoštolská posynodálna exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 52.
77 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 4.
78 Tamže, 2.
79 Tamže, 4.
80 JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 3: AAS 83 (1991), 251 – 252.
81 Tamže.
82 JÁN PAVOL II.: Príhovor k zhromaždeniu CELAM, Port-au-Prince (9. marec 1983): l.c. 771 – 779.
83 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 40.
84 Tamže.
85 JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 11.
86 BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Ubicumque et semper, ktorým sa zakladá Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie (21. september 2010): l.c. 790 – 791.
87 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Misionárska identita kňaza v Cirkvi ako vnútorný rozmer vykonávania tria munera (29. jún 2010), 3.3.1.
88 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 40.
89 Porov. JÁN PAVOL II.: Omelia della santa Messa nel santuario della Santa Croce di Mogila (9. jún 1979), l.c.
90 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Misionárska identita kňaza v Cirkvi ako vnútorný rozmer vykonávania tria munera (29. jún 2010), záver: l.c. 36.
91 Tamže, 11.
92 Tamže, 28 (III).
93 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores gregis (16. október 2003), 37.
94 BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Porta fidei (11. október 2011), 9: AAS 103 (2011), 728.
95 Porov. BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Africae munus (19. november 2011): l.c. 171.
96 PAVOL VI.: apoštolská posynodálna exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 80.
97 JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 2.
98 Porov. BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Africae munus (19. november 2011): l.c. 171.
99 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 40.
100 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 44.
101 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 40.
102 JÁN PAVOL II.: List kňazom pri príležitosti Zeleného štvrtku (8. apríl 1979), 8: AAS 71 (1979), 393 – 417.
103 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16; Pavol VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 56.
104 Sv. Ján Mária Vianney, in NODET, B.: Le curé d’Ars. Sa pensée - Son cœur, éd. Xavier Mappus, Foi Vivante, 1966, 98 – 99 (cit. v BENEDIKT XVI.: List k vyhláseniu Roka kňazov pri príležitosti 150. výročia „dies natalis“ Jána Márie Vianneya, 16. júna 2009, pozn. 5).
105 Porov. SV. AUGUSTÍN: In Iohannis Evangelium Tractatus, 123, 5: CCL 36, 678; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14.
106 BENEDIKT XVI.: Príhovor k členom 11. riadneho zasadania rady Generálneho sekretariátu Biskupskej synody (1. jún 2006): Insegnamenti II/1 (2006), 746 – 748.
107 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 21; KKP, kán. 274.
108 Porov. KKP, kán. 275, § 2; 529, § 1.
109 Porov. tamže, kán. 574, § 1.
110 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL: 23. zasadanie, De sacramento ordinis, kap. I e IV, kán. 3, 4, 6: DS, 1763 – 1776; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých otázkach týkajúcich sa služobníka Eucharistie Sacerdotium ministeriale (6. august 1983), 1: AAS 75 (1983), 1001.
111 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 9, 32; KKP, kán. 208.
112 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 7.
113 Porov. tamže.
114 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10.
115 Porov. KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: Pastoračná príručka pre diecéznych kňazov Cirkvi závislých od Kongregácie pre evanjelizáciu národov, 3.
116 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 11.
117 Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor k biskupom Švajčiarska (15. jún 1984): Insegnamenti VII/1 (1984), 784.
118 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 23.
119 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 12; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1.
120 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.
121 Porov. SV. AUGUSTÍN: Sermo 46, 30: CCL 41, 555 – 557.
122 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 28.
123 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 27.
124 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 22; dekrét Christus Dominus, 4; KKP, kán. 336.
125 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list o Cirkvi ako spoločenstve Communionis notio, 14.
126 Porov. KKP, kán. 902; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE SVIATOSTI A BOŽÍ KULT: partikulárny dekrét Promulgato Codice (12. september 1983), II, I, 153: Notitiae 19 (1983), 542.
127 Porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Summa theol., III, q. 82, a. 2 ad 2; Sent. IV, d. 13, q. 1, a 2, q 2; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 41, 57.
128 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE OBRADY: inštrukcia Eucharisticum mysterium (25. máj 1967), 47: AAS 59 (1967), 565 – 566.
129 Porov. KKP kán. 273.
130 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 15; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 65; 79.
131 Sv. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ: Ad Ephesios, XX, 1 – 2: „[...] Ak mi Pán jedného dňa zjaví, že každý osobitne a všetci spolu [...] ste srdcom zjednotení v pevnom podriadením sa biskupovi a presbytériu, lámuc jeden chlieb, ktorý je prostriedkom nesmrteľnosti, protijedom, ktorý bráni smrti, no umožňuje žiť večne v Ježišovi Kristovi“: Patres Apostolici, ed. F.X. Funk, II, 203 – 205.
132 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 17; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; dekrét Presbyterorum ordinis, 8; KKP kán. 275, § 1.
133 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 74; KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: Pastoračná príručka pre diecéznych kňazov Cirkvi závislých od Kongregácie pre evanjelizáciu národov, 6.
134 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 8; KKP kán. 369; 498; 499.
135 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 6; BENEDIKT XVI.: Angelus (19. jún 2005): Insegnamenti I (2005), 255 – 256; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Ecclesia in Africa (14. september 1995): AAS 88 (1996), 63.
136 Porov. Pontificale Romanum, De Ordinatione Episcopi, Presbyterorum et Diaconorum, kap. II, 105; 130; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Presbyterorum ordinis, 8.
137 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 875.
138 KKP kán. 265.
139 Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor ku kňazom, biskupom, rehoľníkom a seminaristom v katedrále v Quite (29. január 1985): Insegnamenti VIII/1 (1985), 247 – 253.
140 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 31.
141 Porov. tamže 17; 74.
142 KKP kán. 498, § 1, 2°.
143 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 31.
144 Porov. tamže 31; 41; 68.
145 Porov. KKP kán 214 – 215.
146 Porov. KKP kán. 271.
147 Porov. BENEDIKT XVI.: Posolstvo na Pôstne obdobie 2012 (3. november 2011): AAS 104 (2012), 199 – 204.
148 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 74.
149 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (4. august 1993), 4: Insegnamenti XVI/2, 139 – 140.
150 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 12 – 14.
151 Porov. tamže, 8.
152 Porov. SV. AUGUSTÍN: Sermones 355, 356, De vita et moribus clericorum: PL 39, 1568 – 1581.
153 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; dekrét Presbyterorum ordinis, 8; dekrét Christus Dominus, 30.
154 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: direktórium Ecclesiae Imago (22. február 1973), 112; KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: direktórium Apostolorum successores per il ministero pastorale dei Vescovi (22. február 2004), LEV, Città del Vaticano 2004, 211; KKP kán. 280; 245, § 2; 550, § 1; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 81.
155 BENEDIKT XVI.: Súkromná audiencia pre kňazov z Bratstva sv. Karola pri príležitosti 25. výročia založenia (12. február 2011): L’Osservatore Romano, 13. február 2011, 8.
156 PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 80.
157 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 26; 99; Institutio generalis Liturgiae Horarum, 25.
158 Porov. KKP, kán. 278, § 2; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 31; 68; 81.
159 Porov. KKP, kán. 550, § 2.
160 Porov. tamže, kán. 545, § 1.
161 Porov. tamže, kán. 533, § 1.
162 Porov. tamže, kán. 1226; 1228.
163 BENEDIKT XVI.: Súkromná audiencia pre kňazov z Bratstva sv. Karola pri príležitosti 25. výročia založenia (12. februára 2011): l.c., 8.
164 BENEDIKT XVI.: Homília pri príležitosti slávenia vešpier (Fatima, 12. máj 2010): Insegnamenti VI/1 (2010), 685 – 688.
165 BENEDIKT XVI.: Súkromná audiencia pre kňazov z Bratstva sv. Karola pri príležitosti 25. výročia založenia (12. februára 2011): l.c. 8.
166 Sv. CYPRIÁN: De Oratione Domini, 23: PL 4, 553; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 4.
167 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (4. august 1993), 4: Insegnamenti XVI/2, 139 – 140.
168 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (7. júl 1993): Insegnamenti XVI/2, 34 – 44; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 15.
169 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 15.
170 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 9; KKP, kán. 275, § 2; 529, § 2.
171 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis., 74.
172 Porov. KKP, kán. 529, § 2.
173 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 31.
174 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 74; PAVOL VI.: encyklika Ecclesiam suam (6. august 1964), III: AAS 56 (1964), 647.
175 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Il sacerdote ministro della Misericordia Divina. Sussidio per Confessori e Direttori spirituali (9. marec 2011): opuscolo, LEV, Città del Vaticano 2011.
176 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (7. júl 1993): l.c., 34 – 44.
Porov. KKP, kán. 529, § 1.
178 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 11; KKP, kán. 233, § 1.
179 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 74.
180 Porov. KKP, kán. 287, § 2; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: dekrét Quidam Episcopi (8. marec 1982), AAS 74 (1982), 642 – 645.
181 Porov. KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: Pastoračná príručka pre diecéznych kňazov Cirkvi závislých od Kongregácie pre evanjelizáciu národov (1. október 1989), 9: l.c. 1604 – 1607; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: dekrét Quidam Episcopi (8. marec 1982), l.c. 642 – 645.
182 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (28. júl 1993), 3: Insegnamenti XVI/2, 109 – 110; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 43; BISKUPSKÁ SYNODA: dokument o služobnom kňazstve Ultimis temporibus (30. november 1971), II, I, 2: l.c. 912 – 913; KKP, kán. 285, § 3; 287, § 1.
183 Katechizmu Katolíckej cirkvi, 2442; KKP, kán. 227.
184 BISKUPSKÁ SYNODA: dokument o služobnom kňazstve Ultimis temporibus (30. november 1971), II, I, 2; 913.
185 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001): AAS 93 (2001), 266 – 309; BENEDIKT XVI.: Generálna audiencia (13. apríl 2011), L’Osservatore Romano, 14. apríl 2011, 8.
186 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 5.
187 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (26. máj 1993): Insegnamenti XVI/1 (1993), 1328 – 1340.
188 Porov. JÁN PAVOL II.: Úvodný príhovor na 4. generálnom zasadaní latinskoamerického episkopátu (Santo Domingo, 12. – 28. október 1992), 24: AAS 85 (1993), 826.
189 Tamže, 1.
190 Tamže, 25.
191 Porov. tamže.
192 PÁPEŽSKÁ RADA PRE MEDZINÁBOŽENSKÝ DIALÓG: dokument Ježiš Kristus – prameň živej vody : kresťanská úvaha o new age, § 6.2 (3. február 2003): EV 22, 54 – 137.
193 Tamže.
194 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14.
195 BENEDIKT XVI.: Vigília pri príležitosti ukončenia Roku kňazov (10. jún 2010): l.c. 397 – 406.
196 Porov. BENEDIKT XVI.: Homília na svätú omšu svätenia krizmy (9. apríl 2009): Insegnamenti V/1 (2009), 578 – 583.
197 JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok (13. apríl 1987): AAS 79 (1987), 1285 – 1295.
198 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14.
199 Porov. KKP, kán. 276, § 2, 1°.
200 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 5; 18; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 23; 26; 38; 46; 48; KKP, kán., § 1; 276, § 2, 2°.
201 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 5; 18; KKP, kán. 246, § 4; 276, § 2, 5°; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26; 48.
202 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; KKP, kán. 239; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 40; 50; 81.
203 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; KKP, kán. 246, § 2; 276, § 2, 3°; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26; 72; KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: odpovede Celebratio integra na otázky ohľadom povinnosti modliť sa Liturgiu hodín (15. november 2000), in Notitiae 37 (2001), 190 – 194.
204 Porov. KKP, kán. 1174, § 1.
205 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26; 37 – 38; 47; 51; 53; 72.
206 Porov. KKP, kán. 276, § 2, 5°.
207 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 4; 13; 18; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26; 47; 53; 70; 72.
208 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; KKP, kán. 276, § 2, 4°; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 80.
209 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis 18; KKP, kán. 246, § 3; 276, § 2, 5°. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 36; 38; 45; 82.
210 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26; 37 – 38; 47; 51; 53; 72.
211 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18.
212 Porov. JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979 (8. apríl 1979), 1: l.c. 394; posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 80.
213 Porov. POSSIDIO: Vita Sancti Aurelii Augustini, 31: PL 32, 63 – 66.
214 BENEDIKT XVI.: Homília na svätú omšu svätenia olejov (20. marec 2008): Insegnamenti IV/1 (2008), 442 – 446.
215 Porov. Liturgia hodín, Institutio generalis, č. 3 – 4; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2598 – 2606.
216 BENEDIKT XVI.: Angelus (18. december 2005): Insegnamenti I (2005), 1003.
217 Tamže.
218 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 144.
219 Tamže, 2599; porov. Lk 2, 19.51.
220 Pontificale Romanum, De ordinatione Episcopi, Presbyterorum et Diaconorum, II, 151, l.c. 87 – 88.
221 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18; BISKUPSKÁ SYNODA: dokument o služobnom kňazstve Ultimis temporibus (30. november 1971), II, I, 3: l.c. 913 – 915; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 46 – 47; Generálna audiencia (2. jún 1993), 3: Insegnamenti XVI/1, 1389.
222 «Numquam enim minus solus sum, quam cum solus esse videor»: Epist. 33 (Maur. 49), 1: CSEL 82, 229.
223 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 23.
224 Porov. KKP, kán. 279, § 1.
225 PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 93: l.c. 693 – 694.
226 Porov. Tamže, 15: l.c. 662 – 663; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 27.
227 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor (6. august 1993), 31; 32; 106: AAS 85 (1993), 1158 – 1159; 1159 – 1160; 1216.
228 Porov. KKP, kán. 274, §2.
229 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 15.
230 Tamže.
231 Porov. KKP, kán. 273.
232 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 23.
233 Porov. tamže, 27; KKP, kán. 381, § 1.
234 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Christus Dominus, 2; dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 22; KKP, kán. 333, § 1.
235 Porov. ohľadom professio fidei KKP, kán. 833 a KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Akú formulu treba používať pri vyznaní viery a prisahaní vernosti pri prijímaní úradu, ktorý sa má vykonávať v mene Cirkvi s doktrinálnou nótou vysvetľujúcou záverečnú formulu professio fidei (29. jún 1998): AAS 90 (1998), 542 – 551.
236 Porov. BENEDIKT XVI.: Homília počas svätej omše svätenia krizmy (5. apríl 2012), L'Osservatore Romano, 6. apríl 2012, 7.
237 Tamže.
238 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Sacrae disciplinae leges (25. január 1983): AAS 75 (1983), Pars II, XIII; Príhovor k účastníkom medzinárodného sympózia «Ius in vita et in missione Ecclesiae» (23. apríl 1993): L'Osservatore Romano, 25. apríl 1993, 4.
239 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Sacrae disciplinae leges (25. január 1983): l.c. Pars II, XIII.
240 Porov. KKP, kán. 392; 619.
241 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 7.
242 Tamže, 10.
243 KKP, kán. 838.
244 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 22.
245 Porov. KKP, kán. 846, § 1.
246 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník Omnes Christifideles (25. január 1973), 9: EV 5, 1207 – 1208.
247 JÁN PAVOL II.: List kardinálovi vikárovi Ríma (8. september 1982): Insegnamenti V/2 (1982), 847 – 849.
248 Porov. PAVOL VI.: Príhovor kňazom (17. február 1969; 17. február 1972; 10. február 1978): AAS 61 (1969), 190; 64 (1972), 223; 70 (1978), 191; JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979 (8. apríl 1979), 7: l.c. 403 – 405; Príhovory kňazom (9. november 1978; 19. apríl 1979): Insegnamenti I (1978), 116; II (1979), 929.
249 BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom teologického kongresu organizovaného Kongregáciou pre klerikov (12. marec 2010): l.c. 241.
250 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA NA VÝKLAD ZÁKONOV: Objasnenia ohľadom platnosti čl. 66 Direktória pre službu a život kňazov (22. október 1994): Communicationes 27 (1995), 192 – 194.
251 KKP, kán. 284.
252 Porov. tamže kán. 24, § 2.
253 Porov. PAVOL VI.: motu proprio Ecclesiae Sanctae, I, 25, § 2: AAS 58 (1966), 770; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: obežník pre všetkých pýpežských predstaviteľov Per venire incontro (27. január 1976): EV 5, 1162 – 1163; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: obežník The document (6. január 1980): L’Osservatore Romano, dodatok, 12. apríl 1980.
254 Porov. PAVOL VI.: Generálna audiencia (17. september 1969); Príhovor kňazom (1. marec 1973): Insegnamenti VII (1969), 1065; XI (1973), 176.
255 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 5; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1 – 2, 142.
256 Porov. tamže 150 – 152, 185 – 187.
257 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (21. apríl 1993), 6: Insegnamenti XVI/1 (1993), 936 – 947.
258 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 25.
259 BENEDIKT XVI.: Angelus (6. november 2005): Insegnamenti I/1 (2005), 759 – 762.
260Porov. KKP, kán. 757; 762; 776.
261 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 4.
262 Tamže; porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 26.
263 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Verbum Domini (30. september 2010), 80: AAS 102 (2010), 751 – 752.
264 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (12. máj 1993): Insegnamenti XVI/1 (1993), 1194 – 1204.
265 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 10; JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (12. máj 1993): l.c. 1194 – 1204.
266 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 46: l.c. 141.
267 Porov. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Summa theologiae, I, q. 43, a. 5.
268 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Verbum Domini (30. september 2010), 82: l.c. 753 – 754.
269 Porov. KKP, kán. 769.
270 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Verbum Domini (30. september 2010), 59: l.c. 738 – 739.
271 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. október 1979), 18: AAS 71 (1979), 1291 – 1292.
272 Porov. KKP, kán. 768.
273 Porov. KKP, kán. 528, §1 e 776.
274 BENEDIKT XVI.: Homília na svätej omši svätenia krizmy (5. apríl 2012): l.c. 7.
275 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 9.
276 Porov. tamže, 6.
277 Porov. KKP, kán. 779.
278 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Fidei depositum (11. október 1992): AAS 86 (1992), 113 – 118.
279 BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Porta fidei (11. október 2011), 11: AAS 103 (2011), 730.
280 Tamže.
281 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (12. máj 1993), 3: l.c. 1195 – 1196.
282 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 5; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 78; 84 – 88: l.c. 165; 169 – 173.
283 Tamže.
284 «Sacerdos habet duos actus: unum principalem, supra corpus Christi verum; et alium secundarium, supra corpus Christi mysticum. Secundus autem actus dependet a primo, sed non convertitur» (SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Summa theologiae, Suppl., q. 36, a. 2, ad 1).
285 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 5; 13; SV. JUSTÍN: Apologia I, 67: PG 6, 429 – 432; AUGUSTÍN: In Iohannis Evangelium Tractatus, 26, 13 – 15: CCL 36, 266 – 268; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 80: l.c. 166 – 167; KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Redemptionis Sacramentum. Usmernenie, na čo dbať a čomu sa vyhýbať vo vzťahu k nasvätejšej Eucharistii (25. marec 2004), 110: AAS 96 (2004), 581.
286 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11; porov. tiež dekrét Presbyterorum ordinis, 18.
287 Porov. KKP, kán. 904.
288 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 80: l.c. 166 – 167.
289 Porov. tamže, 64: l.c. 152 – 154.
290 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 128; JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003), 49 – 50: l.c. 465 – 467; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 80: l.c. 166 – 167.
291 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 122 – 124; KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Redemptionis Sacramentum (25. marec 2004), 121 – 128: l.c. 583 – 585.
292 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 112, 114, 116; JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003), 49: l.c. 465 – 466; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 42: l.c. 138 – 139.
293 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 120.
294 Porov. tamže., 30; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 55: l.c. 147 – 148.
295 Porov. KKP, kán. 899, § 3.
296 JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003), 52: l.c. 467 – 468. Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Redemptionis Sacramentum (25. marec 2004): l.c. 549 – 601.
297 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 22; KKP, kán. 846, §1; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 40: l.c. 137 – 138.
298 BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 38: l.c. 136.
299 Porov. KKP, kán. 929; Institutio Generalis Missalis Romani (2002), 81; 298; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Liturgicae instaurationes (5. september 1970), 8: AAS 62 (1970), 701; inštrukcia Redemptionis Sacramentum (25. marec 2004), 121 – 128: l.c. 583-585.
300 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (9. jún 1993), 6: Insegnamenti XVI/1 (1993), 1469-1461; porov. apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 48; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1418; JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003), 25: l.c. 449 – 450; KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Redemptionis Sacramentum (25. marec 2004), 134: l.c. 587; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. február 2007), 67 – 68: l.c. 156 – 157.
301 JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (2. jún 1993), 5: l.c. 1390 – 1391; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 99 – 100.
302 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1366.
303 Tamže, 1414; porov. KKP, kán. 901.
304 Porov. KKP, kán. 945, § 2.
305 PAVOL VI.: motu proprio Firma in Traditione (13. jún 1974): AAS 66 (1974), 308.
306 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: dekrét Mos iugiter (22. február 1991), čl. 7: AAS 83 (1991), 446.
307 PAVOL VI.: motu proprio Firma in Traditione (13. jún 1974): l.c. 308.
308 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: dekrét Mos iugiter (22. február 1991): l.c. 443 – 446.
309 Porov. KKP, kán. 945 – 958.
310 Tamže, kán. 1385.
311 Porov. tamže, kán. 948 – 949; 199, 5°.
312 Porov. KKP, kán. 952.
313 Tamže, kán. 955, 4.
314 Porov. tamže, kán. 958, § 1.
315 Porov. tamže, kán. 953.
316 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: dekrét Mos iugiter (22. február 1991), čl. 5, § 1: l.c. 443 – 446.
317 Tamže., čl. 2, §§ 1 – 2, 443 – 446.
318 Porov. tamže, čl. 2, § 3, 443 – 446.
319 Porov. KKP, kán. 951.
320 Tamže, kán. 534, § 1.
321 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL: 6. zasadanie, De Iustificatione, c. 14; 14. zasadanie, De Poenitentia, c. 1, 2, 5 – 7, kán. 10; 23. zasadanie, De Ordine, c. 1; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 2, 5; KKP, kán. 965.
322 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1443 – 1445.
323 Porov. KKP, kán. 966, § 1; 978, § 1; 981; JÁN PAVOL II.: Príhovor k členom Apoštolskej penitenciárie (27. marec 1993): Insegnamenti XVI/1 (1993), 761 – 766.
324 Porov. KKP, kán. 986.
325 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list vo forme motu proprio Misericordia Dei (7. apríl 2002), 1 – 2: l.c. 455.
326 „Miestni ordinári, ako aj farári a rektori kostolov a svätýň musia pravidelne preverovať, či skutočne jestvujú čo možno najprístupnejšie podmienky na spovedanie veriacich. Odporúčame najmä viditeľnú prítomnosť spovedníkov na kultových miestach počas stanovených hodín, prispôsobenie týchto hodín skutočnej situácii kajúcnikov a zvlášť pripravenosť spovedať pred svätými omšami, ale aj vyjsť v ústrety potrebám veriacich počas slávenia svätých omší, ak sú k dispozícii ďalší kňazi.“ JÁN PAVOL II.: apoštolský list. Misericordia Dei (7. apríl 2002), 2: l.c. 455.
327 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Obežník pre rektorov pútnických svätýň (15. august 2011): L’Osservatore Romano, 12. august 2011, 7.
328 BENEDIKT XVI.: Príhovor účastníkom kurzu organizovaného Apoštolskou penitenciáriou (25. marec 2011): L’Osservatore Romano, 26. marec 2011, 7.
329 Porov. KKP, kán. 960; JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptor hominis, 20: AAS 64 (1979), 257 – 324; apoštolský list Misericordia Dei (7. apríl 2002), 3: l.c. 456.
330 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Misericordia Dei (7. apríl 2002), 1: l.c. 455.
331 Používanie spoločnej spovede a rozhrešenia sa vyhradzuje len pre mimoriadne prípady a za dodržania požadovaných podmienok, stanovených v platných nariadeniach: porov. KKP, kán. 961 – 963; PAVOL VI.: Príhovor (20. marec 1978): AAS 70 (1978), 328 – 332; JÁN PAVOL II.: Príhovor (30. január 1981): AAS 73 (1981), 201 – 204; posynodálna apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. december 1984), 33: AAS 77 (1985), 270; apoštolský list Misericordia Dei (7. apríl 2002), 4 – 5: l.c. 456 – 457.
332 KKP, kán. 964, §2. „Čo sa týka spovednice, Konferencia biskupov má vydať normy, pričom však má dbať na to, aby spovednice boli vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú.“ (Porov. PÁPEŽSKÁ RADA NA VÝKLAD ZÁKONOV: Responsio ad propositum dubium: de loco excipiendi sacramentales confessiones: AAS 90 [1998], 711).
333 Porov. KKP, kán. 978, § 1; 981.
334 Tamže, kán. 964; porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Misericordia Dei (7. apríl 2002), 9: l.c. 459.
335 BENEDIKT XVI.: List k vyhláseniu Roka kňazov pri príležitosti 150. výročia dies natalis Jána Márie Vianneya, 16. jún 2009: l.c. 569 – 579.
336 Porov. KKP, kán. 276, § 2, 5°; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18.
337 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. december 1984), 31: l.c. 257 – 266; posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 26.
338 Porov. BENEDIKT XVI.: Posolstvo kard. Jamesovi Francisovi Staffordovi, Najvyššiemu penitenciárovi, a účastníkom 20. ročníka kurzu pre interné fórum, organizovaného Apoštolskou penitenciáriou (12. marec 2009): l.c. 374 – 377; KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Kňaz vysluhovateľ Božieho milosrdenstva. Pomôcka pre spovedníkov a duchovných vodcov (9. marec 2011), 64 – 134: l.c. 28 – 53.
339 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. december 1984), 32: l.c. 257 – 266.
340 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Kňaz vysluhovateľ Božieho milosrdenstva. Pomôcka pre spovedníkov a duchovných vodcov (9. marec 2011), 98: l.c. 39; porov. tamže 110 – 111: l.c. 42 – 43.
341 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 85.
342 Tamže, 84.
343 BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. september 2010), 62: l.c. 740 – 741; porov. Institutio Generalis Liturgiae Horarum, 29; KKP, kán. 276, §3; 1174, §1.
344 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1176, citované podľa DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 90.
345 BENEDIKT XVI.: Stretnutie s kňazmi diecézy Albano, Castel Gandolfo (31. august 2006): Insegnamenti II/2 (2006), 163 – 179.
346 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Spiritus et Sponsa, 13: AAS 96 (2004), 425.
347 Porov. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini, 66, l.c. 743 – 744.
348 Institutio Generalis Liturgiae Horarum, 202.
349 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2634 – 2636.
350 JÁN PAVOL II.: Príhovor k účastníkom Medzinárodného sympózia pri príležitosti 30. výročia promulgácie koncilového dekrétu Presbyterorum ordinis, 27. október 1995, n. 5.
351 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 22 – 23; porov. apoštolský list Mulieris dignitatem (15. august 1988), 26: AAS 80 (1988), 1715 – 1716.
352 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 6; KKP, kán. 529, § 1.
353 SV. JÁN ZLATOÚSTY: De sacerdotio, III, 6: PG 48, 643 – 644: „Duchovný zrod duší je privilégiom kňazov: oni im umožňujú narodiť sa k životu milosti prostredníctvom krstu; prostredníctvom nich si obliekame Krista, s Božím Synom sme pochovaní a stávame sa členmi tohto blahoslaveného tela (porov. Rim 6, 1; Gal 3, 27). Teda máme ich nielen rešpektovať viac ako princov a kráľa, ale máme si ich uctiť viac ako našich rodičov. Títo náš totiž zrodili z krvi a vôle tela (porov. Jn 1, 13); tamtí však nám umožnili narodiť sa ako Božie deti; oni sú nástrojmi nášho blaženého znovuzrodenia, našej slobody a nášho prijatia do poriadku spásy“.
354 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16; PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 14: l.c. 662; KKP, kán. 277, § 1.
355 BENEDIKT XVI.: Vigília pri príležitosti ukončenia Roku kňazov (10. jún 2010): l.c. 397 – 406.
356 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor (6. august 1993), 22: l.c. 1150 – 1151.
357 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29.
358 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Optatam totius, 10; KKP, kán. 247, § 1; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio Fundamentalis Institutionis Sacerdotalis (19. marec 1985), 48; Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (11. apríl 1974), 16: EV 5 (1974 – 1976), 200 – 201.
359 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16; JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979 (8. apríl 1979), 8: l.c. 405 – 409; posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29; KKP, kán. 277, § 1.
360 PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 55: l.c., 678 – 679.
361 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16; PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 14: l.c. 662.
362 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16; KKP, kán. 1036; 1037.
363 Porov. Pontificale Romanum, De ordinatione Episcopi, Presbyterorum et Diaconorum, III, 228, l.c. 134; JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979 (8. apríl 1979), 9: l.c. 409 – 411.
364 Porov. BISKUPSKÁ SYNODA: dokument o služobnom kňazstve Ultimis temporibus (30. november 1971), II, I, 4: l.c. 916 – 917.
365 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16.
366 Porov. tamže.
367 JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979 (8. apríl 1979), 8: Insegnamenti II/1 (1979), 841 – 862.
368 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29.
369 Pre interpretáciu týchto textov KONCIL V ELVÍRE (r. 305), kán. 27; 33: Bruns Herm., Canones Apostolorum et Conciliorum saec. IV-VI II, 5-6; Conc. di Neocesarea (r. 314), kán. 1: Pont. Commissio ad redigendum CIC Orientalis, IX, I/2, 74-82; NICEJSKÝ EKUMENICKÝ KONCIL I (r. 325), kán. 3: Conc. Oecum. Decr., 6; KONCIL V KARTÁGU (r. 390): Concilia Africae a. 345 – 525, CCL 149, 13. 133ss; Sinodo Romano (r. 386): Conc. Oecum. Decr., 58-63; KONCIL V TRULLANE II (r. 691), kán. 3, 6, 12, 13, 26, 30, 48: Pont. Commissio ad redigendum CIC Orientalis, IX, I/1, 125 – 186; Siricio, decretale Directa (a. 386): PL 13, 1131 – 1147; INOCENT I.: List Dominus inter (a. 405): Bruns cit. 274 – 277; SV. LEV VEĽKÝ: List Rusticovi (a. 456): PL 54, 1191; EUZÉBIUS CÉZAREJSKÝ: Demonstratio Evangelica, 1, 9: PG, 22, 82; Epifanio di Salamina, Panarion: PG 41, 868. 1024; Expositio Fidei, PG 42, 823 ss.
370 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (11. apríl 1974), 16: l.c. 200 – 201.
371 BENEDIKT XVI.: Vigília pri príležitosti zakončenia Roku kňazov (10. jún 2010): l.c. 397 – 406.
372 BENEDIKT XVI.: Príhovor účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov (16. marec 2009): l.c. 393.
373 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29; 50; KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: inštrukcia o kritériách rozlišovania povolania, pokiaľ ide o osoby s homosexuálnymi sklonmi, vzhľadom na ich prijatie do seminára a na pripustenie do posvätného stavu In continuità (4. november 2005): AAS 97 (2005), 1007 – 1013; Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (11. apríl 1974): EV 5 (1974 – 1976), 188 – 256.
374 Porov. SV. JÁN ZLATOÚSTY: De Sacerdotio, VI, 2: PG 48, 679: „Duša kňaza musí byť čistejšia ako lúče slnka, aby ho Duch Svätý neopustil a mohol povedať: ,Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristusʻ (Gal 2, 20). Lebo ak sa anchoreti, ktorí žijú na púšti a vzdialení od mesta a od vonkajšieho hluku sa tešia ústraniu a pokoju, predsa nespoliehajú na bezpečie tohto svojho spôsobu života, ale používajú ďalšie nespočetné ochrany, zo všetkých strán sa opevňujú a veľmi starostlivo skúmajú, čo povedia a urobia, aby, nakoľko je to možné, s úprimnou dôverou a čistotou mohli predstúpiť pred Boha, tak akú silu a násilie potrebuje, podľa teba, kňaz, aby dušu vytrhol z každej nečistoty a zachoval si neporušenú duchovnú krásu? On potrebuje ešte väčšiu čistotu ako rehoľníci, potrebuje ju väčšiu, lebo je vystavený mnohým nevyhnutným situáciám, ktoré ho môžu nakaziť, ak vytrvalou bdelosťou a duchovnou pozornosťou neurobí svoju dušu neprístupnou voči týmto nástrahám.“
375 Porov. KKP, kán. 277, § 2.
376 Porov. tamže, kán. 277, § 3.
377 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list vo forme motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela, quibus Normae de gravioribus delictis Congregationi pro Doctrina Fidei reservatis promulgantur (30. apríl 2001): AAS 93 (2001), 737 –739 (modifikované Benediktom XVI. 21. máj 2010: AAS 102 [2010] 419 – 430).
378 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 16.
379 Porov. PAVOL VI.: encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. jún 1967), 79 – 81; JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 29.
380 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 17; 20 – 21.
381 Porov. BENEDIKT XVI.: Discorso alla Curia Romana (22. december 2006): AAS, 98 (2006).
382 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 17; JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (21. júl 1993), 3: Insegnamenti XVI/2 (1993), 89 – 90.
383 Porov. KKP, kán. 286; 1392.
384 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 17.
385 Porov. tamže; KKP, kán. 282; 222, § 2; 529, § 1.
386 Porov. KKP, kán. 282, § 1.
387 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 17.
388 Porov. tamže, 17.
389 Porov. JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia (30. jún 1993): Insegnamenti XVI/1 (1993), 1689 – 1699.
390 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 18.
391 JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003): l.c. 53; 57.
392 BENEDIKT XVI.: Generálna audiencia (12. august 2009): Insegnamenti V/2 (2009), 94.
393 BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom teologického seminára organizovaného Kongregáciou pre klerikovi (12. marec 2010): l.c. 323 – 326.
394 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 16.
395 Porov. tamže 70: l.c. 778 – 782.
396 Porov. tamže.
397 Porov. tamže, 79: l.c. 797.
398 Porov. KKP, kán. 279.
399 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 76.
400 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: inštrukcia Donum veritatis o cirkevnom povolaní teológa (24. máj 1990), 21-41: AAS 82 (1990), 1559-1569; MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Theses Rationes magisterii cum theologia o vzájomnom vzťahu medzi cirkevným magistériom a teológiou (6. jún 1976), tesi n. 8: Gregorianum 57 (1976), 549-556.
401 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 43; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Optatam totius, 11.
402 BENEDIKT XVI.: Videomessaggio ai partecipanti al ritiro sacerdotale internazionale (27 settembre - 3 ottobre 2009): Insegnamenti V/2 (2009), 300-303.
403 BENEDIKT XVI.: List seminaristom (18. október 2010), 6: l.c. 797-798.
404 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14.
405 Tamže, 14.
406 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Usmernenia Ogni vocazione na využívanie psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii kandidátov na kňazstvo (29. jún 2008), 5: L’Osservatore Romano, 31. október 2008, 4s.
407 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 19; dekrét Optatam totius, 22; KKP, kán. 279, § 2; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio Fundamentalis Institutionis Sacerdotalis (19. marec 1985), 101.
408 KKP, kán. 279, § 3; KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Dekrét o reforme cirkevného štúdia filozofie (28. január 2011), 8 n.: AAS 103 (2011), 148 n.
409 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus (1. máj 1991), 57: AAS 83 (1991), 862 – 863.
410 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: dokument Cristo continua alebo Sprievodca pre spovedníkov o niektorých morálnych témach, ktoré sa týkajú manželského života (12. február 1997): L’Osservatore Romano, 2. marec 1997, príloha.
411 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 79.
412 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (19. marec 1985), 76 n.
413 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 79.
414 Porov. tamže.
415 Porov. tamže.
416 Porov. tamže; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Optatam totius, 22; dekrét Presbyterorum ordinis, 19.
417 Porov. PAVOL VI.: apoštolský list Ecclesiae Sanctae (6. august 1966), I, 7: AAS 58 (1966), 761; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: obežník predsedom biskupských konferencií Inter ea (4. november 1969), 16: l.c., 130 – 131; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (19. marec 1985), 63; 101; KKP, kán. 1032, § 2.
418 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (19. marec 1985), 63.
419 BENEDIKT XVI.: Vigília pri príležitosti zakončenia Roku kňazov (10. jún 2010): l.c. 397 – 406.
420 KKP, kán. 276, § 2, 4°; porov. kán. 533, § 2; 550, § 3.
421 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 8.
422 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (19. marec 1985), 101.
423 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 79.
424 Porov. tamže, 70.
425 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 8.
426 Porov. tamže.
427 KKP, kán. 278, § 2.
428 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 8; KKP, kán. 278, § 2; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 81.
429 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Christus Dominus, 16; JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores gregis (16. október 2003), 47: l.c. 887 – 888.
430 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 79.
431 Porov. tamže: l.c. 797 – 798.
432 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Optatam totius, 22; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (19. marec 1985), 101.
433 BENEDIKT XVI.: Homília. Otvorenie Roku kňazov pri slávení druhých vešpier (19. jún 2009): Insegnamenti V/1 (2009), 1036.
434 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 79.
435 Porov. tamže, 76: l.c. 793 – 794.
436 Porov. KKP, kán. 970; 972.
437 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 77.
438 Tamže: l.c. 794.
439 Tamže.
440 Tamže.
441 Tamže, 41: l.c. 727.
442 Tamže, 77: l.c. 794.
443 Porov. tamže, 74: l.c. 791.
444 Tamže.
445 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 82.
446 Porov. tamže, 23.
447 Tamže, 82.
448 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 65.
449 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 82.
e, 17). Ako ohlas na túto jeho výzvu by sme radi na záver uviedli úryvok z diela svätého Ambróza De mysteriis (54), patriaceho k západnej mystagógii: „Sám Pán Ježiš vyhlasuje: ,Toto je moje telo.’ Pred požehnaním nebeskými slovami označuje toto slovo zvláštny prvok. Po premenení označuje telo a krv Krista. On sám ho nazýva svojou krvou. Pred premenením sa označuje iným menom. Po premenení sa nazýva krvou. A ty hovoríš: ,Amen’, teda: ,Tak je’. Čo vyslovujú ústa, nech potvrdzuje duch. Čo vyjadruje slovo, nech cíti srdce.“