Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru

 

 

Dekrétom In Missa in cena Domini Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí z nariadenia pápeža prepracovala rubriku Rímskeho misála, ktorá sa týka umývania nôh (p. 300, n.11 / v slov. preklade misála s. 163, č. 6) a ktorá sa po stáročia rôznym spôsobom spája so Zeleným štvrtkom. Od reformy Veľkého týždňa v r. 1955 sa môže tento obrad konať aj počas omše v predvečer Veľkonočného trojdnia.
 

Vo svetle Jánovho evanjelia nadobúda tento obrad dvojaký význam: napodobňuje to, čo robil Ježiš vo večeradle, keď umýval apoštolom nohy, a vyjadruje sebadarovanie, symbolizované gestom služby. Nie náhodou sa tento obrad nazýval Mandatum; pochádza to z incipit (začiatku) prvej antifóny, ktorá ho sprevádzala: „Mandatum novum do vobis, ut diligatis invicem, sicut dilexi vos, dicit Dominus“ („Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás“ – Jn 13, 34). Prikázanie o bratskej láske zaväzuje skutočne všetkých Ježišových učeníkov bez rozdielu a bez výnimky.
 

„Pontifex suis cubicularibus pedes lavat et unusquisque clericorum in domo sua“ píše sa v starobylom ordo zo 7. storočia. O jeho praktizovaní v rozličných diecézach a kláštoroch po vešperách na Zelený štvrtok svedčí i Rímsky pontifikál z 12. st. a tiež zvyky rímskej kúrie z 13. st. („facit mandatum duodecim subdiaconos“). Mandatum je v Rímskom misáli sv. Pia V. (1570) opísané takto: „Post denudationem altarium, hora competenti, facto signo cum tabula, conveniunt clerici ad faciendum mandatum. Maior abluit pedes minoribus: tergit et osculatur“. Obrad sa koná počas spevu antifón, pričom posledná je Ubi caritas a zakončuje sa modlitbou Otčenáš a modlitbou, ktorá spája prikázanie slúžiť s očistením od hriechov:
 

„Adesto Domine, quaesumus, officio servitutis nostrae: et quia tu discipulis tuis pedes lavare dignatus es, ne despicias opera manuum tuarum, quae nobis retinenda mandasti: ut sicut hic nobis, et a nobis exteriora abluuntur inquinamenta; sic a te omnium nostrum interiora laventur peccata. Quod ipse praestare digneris, qui vivis et regnas, Deus, per omnia saecula saeculorum“. Vykonávanie tohto obradu je vo svetle evanjelia, ktoré sa čítalo na rannej svätej omši, vyhradené klerikom („conveniunt clerici“); vynechanie údaja o počte – „dvanástim“ – naznačuje, že nejde len o to, aby sa napodobovalo to, čo urobil Ježiš vo večeradle, ale má sa uviesť do praxe jeho hodnotný príklad, ktorý je pre jeho učeníkov stále aktuálny.
 

Opis „De mandato seu lotione pedum“ v Caeremoniale Episcoporum (Biskupskom ceremoniáli) z roku 1600 je podrobnejší. Spomína sa zvyk, že biskup umýva, utiera alebo bozkáva nohy „trinástim“ chudobným (po vešperách alebo cez obed, v kostole, kapitulnej aule alebo na inom vhodnom mieste) – po tom, ako boli oblečení a nasýtení, a napokon dostanú almužnu – alebo trinástim kanonikom. Biskup môže uprednostniť chudobných podľa miestnych zvyklostí alebo svojho želania aj tam, kde je zvykom, že sú to kanonici – „videtur enim eo pacto maiorem humilitatem, et charitatem prae se ferre, quam lavare pedes Canonicis“. Umývanie nôh je zaiste významným gestom, ale nie pre celý Boží ľud; tento obrad je totiž vyhradený pre klérus, hoci sa nevylučujú ani miestne zvyklosti, podľa ktorých to majú byť chudobní alebo chlapci (napr. Missale Parisiense). Caeremoniale Episcoporum výslovne predpisuje, že sa má konať v katedrálach a kapitulných kostoloch. Na základe reformy Pia XII., ktorá hovorí o Omši na pamiatku Pánovej večere vo večerných hodinách, sa umývanie nôh z pastoračných dôvodov môže uskutočniť počas samotnej omše po homílii, a to dvanástim vybratým mužom („duodecim viros selectos“), ktorí sú pripravení „in medio presbyterii vel in ipsa aula ecclesiae“: celebrant im umyje a osuší nohy (už sa nespomína bozk). Tým, že sa obrad koná na verejnom zhromaždení, prekonáva sa najmä jeho klerikálny a výlučný charakter; označenie „dvanásť mužov“ ho zasa robí výslovne napodobujúcim znakom, akýmsi „posvätným zobrazením“, ktoré umožňuje vtlačiť do mysle to, čo Ježiš uskutočnil na prvý Zelený štvrtok.
 

Rímsky misál z roku 1970 prevzal tento obrad a trochu ho modifikoval tým, že niektoré prvky zjednodušil – vynecháva sa počet „dvanásť“, hovorí sa o „vhodnom mieste“ konania, vynecháva sa jedna antifóna a ostatné sa zjednodušujú, Ubi caritas sprevádza obetnú procesiu, vynecháva sa záverečná časť (Otčenáš, verše a modlitby), ktoré boli pozostatkom samostatného obradu, konaného mimo svätej omše. Kvôli podobnosti s Poslednou večerou sa však zachovalo vymedzenie, že má ísť len o „mužov“.

Súčasná zmena umožňuje určiť osoby a vybrať ich spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Význam obradu teraz nespočíva natoľko vo vonkajšej podobnosti s tým, čo robil Ježiš, ale skôr vo vnútornom zmysle toho, čo robil a čo má všeobecný dosah: totiž jeho darovanie sa „až do krajnosti“ za spásu ľudského rodu a jeho láska, ktorá všetkých objíma a pri nasledovaní jeho príkladu všetkých zbližuje. V príklade, ktorý nám dal – aby sme robili, ako on urobil nám (porov. Jn 13, 14-15) – ide totiž o viac než len o fyzické umývanie nôh druhým, pomocou neho máme pochopiť všetko, čo toto gesto vyjadruje v službe konkrétnej lásky k blížnemu. Všetky antifóny ponúknuté v misáli v rámci obradu umývania nôh

pripomínajú a osvetľujú význam tohto gesta: či už pre toho, kto ho koná, alebo pre toho, kto ho prijíma, a tiež pre toho, kto ho sleduje a vnútorne si ho osvojuje prostredníctvom spevu.

Umývanie nôh počas Omše na pamiatku Pánovej večere nie je povinné. Duchovní pastieri majú zvážiť jeho vhodnosť podľa okolností a pastoračných dôvodov, aby sa nestalo len akýmsi automatickým či umelým gestom, zbaveným svojho významu a zredukovaným len na akýsi scénický prvok. Nemalo by sa stať ani takým dôležitým, aby na Omši na pamiatku Pánovej večere, ktorá sa slávi „v najsvätejší deň, v ktorý Ježiš Kristus náš Pán bol odsúdený za nás na smrť“ (Communicantes pre rímsky kánon), pútalo celú pozornosť. V homiletických smerniciach sa pripomína osobitný charakter tejto omše, ktorá je pamiatkou ustanovenia Eucharistie, sviatosti kňazstva a nového prikázanie bratskej lásky, ktoré je v Cirkvi najvyšším zákonom pre všetkých a voči všetkým.

Je úlohou duchovných pastierov, aby vybrali reprezentatívnu skupinu osôb z celého Božieho ľudu – laikov, posvätných služobníkov, slobodných, rehoľníkov, zdravých i chorých, chlapcov i dievčatá, mladých i starých – nielen jednu kategóriu alebo stav. Ten, kto bol vybratý, má jednoducho prejaviť svoju ochotu. Napokon úlohou toho, kto má na starosti liturgické slávenia, je pripraviť a dať k dispozícii všetko, čo pomôže všetkým plodne sa zúčastniť na tomto obrade: anamnéza „nového prikázania“, o ktorom sa hovorilo v evanjeliu, je životom každého Pánovho učeníka.
 

Mons. Arthur Roche,