Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru

Záujem, ktorý vyvolal Svätý rok milosrdenstva, sa prejavil rôznymi spôsobmi. Aj periodikum Notitiae má v úmysle prispieť sériou článkov zameraných na to, aby bol význam Božieho milosrdenstva v liturgických úkonoch ešte jasnejšie ohlasovaný, slávený a prežívaný. 

Ak je celá ekonómia sviatostí, počnúc krstom „na odpustenie hriechov“, preniknutá Božím milosrdenstvom, tak zmierujúce Božie pôsobenie sa zvlášť ponúka a trvalo prejavuje vo sviatosti pokánia.[1] Preto v bule Misericordiae vultus, ktorou sa vyhlasuje Svätý rok milosrdenstva, pápež žiadal, aby sa s presvedčením opäť postavila do centra pozornosti „sviatosť zmierenia, pretože ona umožňuje hmatateľne zakúsiť veľkosť Božieho milosrdenstva“ (MV 17).

Slávenie Božieho milosrdenstva pomáha človeku, aby sa úprimne postavil pred vlastné svedomie a aby uznal, že sa potrebuje zmieriť s Otcom, ktorý dokáže trpezlivo očakávať hriešnika, aby ho objal, a tak obnovil jeho dôstojnosť. Spoznať vlastné hriechy a činiť pokánie nie je ponížením. Naopak, znamená to objaviť pravú Božiu tvár a s dôverou sa zveriť jeho plánu lásky, a zároveň objaviť pravú tvár človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu. Znovu objaviť toho, ktorý je počiatkom a cieľom samotného života, to je najkrajšie ovocie milosrdenstva, zakúseného vo sviatosti pokánia.

V tomto duchu tu chceme ponúknuť úvahy nad Obradom pokánia (Ordo paenitentiae), pristaviac sa predovšetkým pri niektorých teologicko-liturgických aspektoch, a teda v širšom zmysle nad dynamikou slávenia samotného obradu. Bude poučné znovu vziať do rúk túto liturgickú knihu a prečítať si Úvod (Praenotanda), oboznámiť sa s textami a gestami, osvojiť si navrhované postoje, skrátka pochopiť, ako Cirkev prostredníctvom obradov a modlitieb, rozdáva Božie milosrdenstvo.

1. ĽÚTOSŤ A OBRÁTENIE SRDCA

Obrad pokánia (Ordo Paenitentiae) bol promulgovaný 2. decembra 1973, a to na základe nariadenia koncilu zrevidovať obrad a formuly [sviatosti pokánia], „aby jasnejšie vystihovali povahu a účinok sviatosti“ (SC 72). S odstupom niekoľkých desaťročí však treba konštatovať, že niektoré návrhy na slávenie sa často ignorujú – hádam preto, že sa považujú za nevhodné alebo príliš ťažkopádne – a hoci nie sú pre platnosť sviatosti zásadné, predstavujú obohatenie slávenia, pri ktorom sa uskutočňuje plná, uvedomelá a aktívna účasť kňaza i veriacich, ktorej „treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť“ (SC 14).

Strata zmyslu pre hriech

Ako so znepokojením potvrdzujú pri návštevách ad limina mnohí biskupi, v každom kúte sveta pretrváva nezáujem veriacich i kňazov o sviatosť zmierenia. Pri koreňoch tohto javu – okrem určitého všeobecného uznania, že sme hriešnici – je bezpochyby zmätok a nepochopenie konkrétnej povahy hriechu, s čím súvisí jeho vyznanie a vyprosovanie si Božieho odpustenia pri spovedi. Už pred viac ako päťdesiatimi rokmi blahoslavený Pavol VI. v jednej svojej homílii povedal: „V jazyku dnešných slušných ľudí, v knihách, v témach, o ktorých sa diskutuje, už viac nenájdete to hrozné slovo, ktoré je, naopak, časté v náboženskom svete – našom svete – najmä v blízkom vzťahu s Bohom: slovo hriech. V dnešnom spôsobe zmýšľania sa už ľudia nepovažujú viac za hriešnikov. Popisujú sa ako zdraví, chorí, šikovní, dobrí, silní, slabí, bohatí, chudobní, múdri, hlúpi; ale so slovom hriech sa už viac nestretneme. A nezmení sa to, pretože keď sa ľudský intelekt oddelil od Božej múdrosti, stratil sa pojem hriechu. Jeden z najvážnejších a najprenikavejších výrokov, ktoré vyslovil blahej pamäti pápež Pius XII., bol tento: ,moderný svet stratil zmysel pre hriechʻ; čo vlastne znamená prerušenie vzťahov s Bohom, zapríčinené práve hriechom“.[2] Svätý rok milosrdenstva môže byť vhodným časom na znovunadobudnutie pravého zmyslu pre hriech vo svetle sviatosti odpustenia, pričom si treba uvedomiť, že táto sviatosť zapadá do dialektického vzťahu medzi tajomstvom ľudského hriechu a tajomstvom nekonečného Božieho milosrdenstva, ktorý preniká celé biblické dejiny.

Obrátenie srdca

Aby sme znovu objavili plnú hodnotu Obradu pokánia, bolo by vhodné, okrem iného, znovu doceniť niektoré prvky teologického základu tejto sviatosti, ktoré sú spomínané v Úvode k samotnému obradu.[3] „Pretože hriech uráža Boha a prerušuje priateľstvo s ním, pokánie v konečnom dôsledku smeruje k tomu, aby sme si zamilovali Boha a celkom sa mu zverili“ (OP 5). Na druhej strane hriech jedného človeka škodí všetkým, preto „pokánie vždy nesie so sebou aj zmierenie s bratmi“ (OP 5). Nemožno tiež zabúdať, že sviatostná skúsenosť si vyžaduje predovšetkým prijatie konkrétnej výzvy, ktorou Kristus začal svoje pôsobenie: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15).

Tridentský koncil vymenoval štyri zložky pokánia: tri úkony kajúcnika (ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie) a rozhrešenie udeľované kňazom, ktoré považuje za najdôležitejšiu súčasť sviatosti.[4] Obrad pokánia preberá učenie Tridentského koncilu, no zvlášť zdôrazňuje úkony kajúcnika, medzi ktorými má prvé a najdôležitejšie miesto ľútosť alebo „úprimné obrátenie srdca“ (OP 6). Vzorom je tu márnotratný syn, ktorý sa so skrúšeným a kajúcim srdcom rozhodne vrátiť do domu svojho otca. Sviatosť sa vysvetľuje v priamom súvise s pôsobením Krista, ktorý hlásal, že obrátenie (metanoia) je podmienkou vstupu do Božieho kráľovstva. Bez obrátenia (metanoie) prinesie sviatosť kajúcnikovi menej osohu, pretože: „od tejto ľútosti srdca závisí opravdivosť pokánia“ (OP 6). Všimnime si, že hoci Úvod cituje tridentský text, ktorý chápe ľútosť ako bolesť duše a odvrátenie sa od spáchaného hriechu, ľútosť interpretuje v  biblickom a bohatšom zmysle, ako obrátenie srdca: „Obrátenie totiž musí človeka zasiahnuť znútra, stále hlbšie ho osvecovať a čoraz viac ho pripodobňovať Kristovi“ (OP 6).

V celostnej i konkrétnej antropológii Biblie je srdce človeka pravým zdrojom jeho vedomej, rozumnej a slobodnej osobnosti, centrom jeho rozhodnutí a tajomného Božieho pôsobenia. Spravodlivý kráča „v nevinnosti srdca“ (Ž 101,2), no „z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“ (Mk 7,21). Preto Boh nepohŕda „srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 19). Srdce je miestom, kde sa človek stretáva s Bohom. V jazyku Biblie poukazuje srdce na celého človeka, na rozdiel od jednotlivých schopností a skutkov samotnej osoby; na jeho vnútorné a neopakovateľné bytie; na stredobod ľudskej existencie, miesto, kde sa stretá rozum, vôľa, duch a city. Je to miesto, kde človek nachádza svoju jednotu a svoje vnútorné zameranie mysle a srdca, vôle a citov. Ako hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, „Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce, a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha“ (KKC, 368). Srdce je teda nerozdeleným „ja“, ktorým milujeme Boha a svojich blížnych.

Obrátenie srdca nie je len hlavným prvkom, je aj tým, čo spája všetky základné prvky sviatosti zo strany kajúcnika, keďže každý prvok je definovaný vo vzťahu k obráteniu srdca: „Toto úprimné obrátenie srdca k Bohu obsahuje ľútosť nad spáchaným hriechom a predsavzatie žiť novým životom. To sa prejavuje spoveďou, vykonanou pred Cirkvou, náležitým zadosťučinením a nápravou života“ (OP 6). Obrátenie srdca teda nemožno chápať ako jednotlivý akt, stojaci sám osebe, uskutočnený raz a navždy, ale ako rázne odlúčenie sa od hriechu a nastúpenie na cestu postupného a trvalého primknutia ku Kristovi a priateľstva s ním. Jednotlivé časti Obradu pokánia sú takpovediac výrazom rôznych momentov alebo krokov na ceste, ktorá sa nekončí v okamihu slávenia sviatosti, ale formuje celý život kajúcnika.

V tomto kontexte treba využívať kajúce nesviatostné pobožnosti. Ak je totiž základom sviatosti pokánia obrátenie srdca, je nevyhnutné klásť čo najväčší dôraz na tieto pobožnosti, ako na „zhromaždenia, na ktorých Boží ľud počúva Božie slovo, vyzývajúce obrátiť sa a obnoviť život a zvestujúce naše oslobodenie od hriechu, a to Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním“, ako čítame v Úvode (OP 36). Tieto pobožnosti, ktoré nemajú charakter sviatosti, majú svoje miesto pred slávením sviatosti pokánia a po nej, pretože obrátenie srdca predpokladá spoznanie toho, čo je hriech a teda uznanie spáchaných hriechov. Pripomíname úlohu, ktorú zohralo Božie slovo pri obrátení Augustína: „...Domine, amo te. Percussisti cor meum verbo tuo, et amavi te“.[5] Na Božiu milosrdnú lásku sa odpovedá láskou.

Vysluhovateľ sviatosti

Dôležité je tiež uvažovať o úlohe vysluhovateľa sviatosti, ktorý má byť podľa buly Misercordiae vultus „opravdivým znamením Otcovho milosrdenstva“ (MV 17). Ani on, keďže je hriešnikom, nesmie zabúdať na to, že najskôr je kajúcnikom, ktorý vo sviatosti zmierenia zakúša radosť z odpustenia. Na vyjadrenie úlohy kňaza-spovedníka používa katolícka tradícia štyri obrazy. On je učiteľom a sudcom – aby sa naznačila objektivita zákona – ale je aj otcom a lekárom – aby sa pripomenula pastoračná láska voči kajúcnikovi. Rozličné historické epochy a teologické tendencie zdôrazňovali raz jedno, raz druhé pripodobnenie. Tridentský koncil hovorí, že kňazi plnia úlohu odpúšťať hriechy „ako Kristovi služobníci“, vykonávajúc ju „na spôsob súdneho úkonu“ (ad instar actus iudicalis).[6] Aj Obrad pokánia hovorí o spovedníkovi ako o sudcovi a lekárovi, keď uvádza: „Aby spovedník mohol plniť svoju úlohu správne a verne, má vedieť rozoznávať choroby duše a poskytovať vhodné lieky a rozvážne vykonávať sudcovskú úlohu“ (OP 10). Ďalej sa zdôrazňuje, že spovedník „plní otcovské poslanie, odhaľuje ľuďom Otcovo srdce a napodobňuje Krista Pastiera“ (OP 10). Spovedník je svedkom Božieho milosrdenstva voči kajúcemu hriešnikovi.[7] V Starom zákone je Božie milosrdenstvo súcitným a materinským postojom Boha voči jeho stvoreniam, napriek ich nevernosti (porov. Ex 34,6; Ž 51,3; Ž 131; Jer 12,15; 30,18). V Novom zákone je Ježiš predstavený tak, že „sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu“ (Hebr 2, 17). 

Katechizmus Katolíckej cirkvi veľmi dobre zhŕňa všetky tieto úlohy spovedníka, keď hovorí: „Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi“ (KKC, 1465). Obradné formuly a úkony slávenia sviatosti umožňujú, aby skrze nich presvitala milosrdná Otcova prítomnosť, Synov dar sebaobetovania, očisťujúca a uzdravujúca láska Ducha Svätého. Spovedník sa musí stať prejavom a ľudským prostriedkom tejto lásky, ktorá sa cez neho vylieva na kajúcnika a znova ho privádza k životu, k nádeji a k radosti.

Doteraz predložené úvahy majú svoje konkrétne vyjadrenie v samotnom slávení sviatosti, ktoré per ritus et preces vedie kajúcnikov i jej vysluhovateľov k zakúšaniu Božieho milosrdenstva. Každé slávenie sviatosti je v skutočnosti „jubileom milosrdenstva“.

Sú aj ďalšie oblasti duchovného, disciplinárneho a pastoračného charakteru, ktoré súvisia so slávením tejto sviatosti a o ktorých sme sa v týchto úvahách nezmienili, hoci si zasluhujú našu pozornosť. Spomeňme napríklad starostlivosť o trvalú formáciu kléru, ako aj počiatočnú formáciu v seminároch a formačných inštitútoch. Ale aj dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa všeobecného rozhrešenia (porov. KKP kán. 961-963) a tiež venovanie pozornosti rizikám týkajúcim sa mlčanlivosti či výhrady, ochrany anonymity a spovedného tajomstva, ktoré dnes ohrozuje ľahké a znesväcujúce odpočúvanie, nahrávanie a šírenie obsahu spovede (porov. KKP kán. 983).

2. MYSTAGÓGIA OBRADU POKÁNIA

Keď upriamime našu pozornosť na mystagogické chápanie „Obradu zmierenia jednotlivých kajúcnikov“ (kap. 1), musíme si uvedomiť ekleziálny rozmer sviatosti, ktorý je zvýraznený najmä v druhej kapitole s názvom: „Obrad zmierenia viacerých kajúcnikov s individuálnym vyznaním a rozhrešením“. Hlboko personálny charakter sviatosti pokánia sa úzko spája s ekleziálnym, pretože ňou sa človek zmieruje s Bohom a s Cirkvou (porov. KKC 1468-1469). Táto perspektíva sa zdôrazňuje aj v Úvode, v ktorom sa píše, že „spoločné slávenie zmierenia lepšie vyjadruje cirkevnospoločenskú (ekleziálnu) povahu pokánia“ (OP 22). Podľa vyjadrenia koncilu totiž „liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi [...]. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň“ (SC 26).

Svätý rok milosrdenstva predstavuje vhodnú príležitosť pre diecézne a farské spoločenstvá, aby znovu objavili „Obrad zmierenia viacerých kajúcnikov s individuálnym vyznaním a rozhrešením“.[8] Rituálny priebeh, ktorý nachádzame v tejto druhej kapitole Obradu pokánia, pomáha osvetliť dva dôležité aspekty ekleziálnej povahy slávenia. Predovšetkým počúvanie Božieho slova nadobúda štruktúru liturgie slova, teda pravého a vlastného bohoslužobného úkonu (porov. SC 56). Evanjeliové ohlasovanie milosrdenstva a výzva k obráteniu tu zaznieva v zhromaždení, v ktorom „veriaci spoločne počúvajú Božie slovo, ktoré ohlasuje Božie milosrdenstvo a volá ich na pokánie; spoločne skúmajú, či sa ich život zhoduje s počutým Božím slovom a pomáhajú si navzájom modlitbou.“ (OP 22). Apoštol Jakub totiž vyzýva: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli“ (Jak 5,16).

Ak je dôležité počúvanie Božieho slova, ktoré „prebodáva srdce“ a vzájomná podpora v modlitbe, potom je rovnako dôležitá aj chvála a vzdávanie vďaky, ktorými sa obrad končí (porov. OP 29). Preto „po individuálnom vyznaní hriechov a po prijatí rozhrešenia všetci spoločne oslavujú Boha za jeho obdivuhodné skutky v prospech toho ľudu, ktorý si získal krvou svojho Syna“ (OP 22).

Tieto stručné poznámky k druhej kapitole Obradu pokánia objasňujú spoločenskú i osobnú dynamiku hriechu a obrátenia. V tejto sviatosti sa osobitným spôsobom spája ekleziálny a personálny rozmer, čo svedčí o tom, že „pokánie nesmie byť chápané ako čisto vnútorná a súkromná záležitosť. Pretože (nie hoci) je osobným úkonom, nadobúda aj spoločenský rozmer. Toto hľadisko je veľmi dôležité pre zdôvodnenie jednak ekleziálneho, ako aj sviatostného aspektu pokánia“.[9]

Teraz postupne prejdeme rituálny priebeh prvej kapitoly s názvom „Obrad zmierenia jednotlivých kajúcnikov“ s cieľom uľahčiť lepšie chápanie sviatosti, ako aj jej autentické slávenie, vo vedomí, že v úkonoch kajúcnika a kňaza, v gestách a slovách sa udeľuje milosť odpustenia. Práve preto, aby mens concordet voci (myseľ bola v súlade s hlasom) je potrebné sláviť túto sviatosť dôstojne a byť presvedčení o dôležitom význame formy obradu, pretože v liturgii slovo predchádza počúvaniu a činnosť stvárňuje život.[10]

Prijatie kajúcnika

Rubrika č. 41 Obradu pokánia hovorí o tom, ako treba prijať kajúcnika: „Keď kajúcnik prichádza vyznať svoje hriechy, kňaz ho láskavo prijme a primerane pozdraví.“ To je začiatok, ktorý uvádza celý obrad. Obrad pokánia sa snaží o to, aby vysluhovateľ sviatosti, ktorý zastupuje Krista, čo najviac uľahčil kajúcnikovi tento úvodný moment a vzbudil jeho dôveru. Všetci vieme, ako môže byť ťažké ísť na spoveď. Keď sa nám však podarí urobiť prvý krok, milosť už pôsobí. Preto by kňaz mal prijať človeka prichádzajúceho na spoveď s tým istým postojom, akým Otec prijíma márnotratného syna: len čo ho zazrel v diaľke, utekal v ústrety kajúcemu synovi. Kňazi sa majú pripravovať na vykonávanie tejto služby s vedomím, že zastupujú Krista, ktorý nám v tomto podobenstve odhaľuje tvár nebeského Otca, ktorý vystrojí hostinu a raduje sa z každého, kto sa  k nemu vracia (porov. Lk 15,11-32). Začiatok Obradu pokánia nám pomáha pochopiť, že Boh Otec slávi „jubilejný rok“ zakaždým, keď hriešnik pristupuje k tejto sviatosti: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7).

Po privítaní sa kajúcnik prežehná znakom kríža a hovorí: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (OP 42). Je to poznávací znak viery kresťana.[11] Tento začiatok je dôležitý z praktického i teologického dôvodu. Takýto dôverne známy rituálny znak spolu so slovami podčiarkuje moment, v ktorom začína liturgia. Aj v slávnostnom zavŕšení pri sviatostnom rozhrešení bude prítomný znak kríža. Trojičná formula nám pripomína krst, v ktorom sme sa zrodili pre boží život a vedie nás k sláveniu Eucharistie, ktorá zachováva, živí a obnovuje v nás život milosti.

Tento moment je začiatkom celého obradu, ktorý bude postupne prebiehať. Kňaz nesmie jednoducho povedať kajúcnikovi: „Teraz mi povedz svoje hriechy!“ Jeho slová privítania by mali hneď navodiť atmosféru hlbokej vážnosti tohto stretnutia a zároveň vzbudiť dôveru v Boha. Kňaz hovorí: „Nech ti pomáha Boh, ktorý zažiaril v našich srdciach, aby si opravdivo spoznal svoje hriechy a jeho milosrdenstvo“ (OP 42). Ako mocne a lahodne znejú tieto slová v srdci kajúcnika, ak ich kňaz vysloví presvedčivo a z hĺbky srdca, vo vedomí služby, ktorú mu vysviacka umožnila vykonávať.

Rubrika č. 42 obsahuje aj ďalšie alternatíve formuly na začiatok obradu, pričom všetky sú bohaté na biblické odkazy a teologicky významné. Tieto formuly, ktoré rôznym spôsobom povzbudzujú k dôvere v Božie milosrdenstvo ponúkané v tejto sviatosti, nás môžu inšpirovať pri ohlasovaní a katechéze, aby sme slávili túto sviatosť s radosťou, dôstojne a v pokoji. Pomyslime napr. na to, aký pocit vyvolávajú u kajúcnika slová proroka Ezechiela (porov. Ez 33, 11), ktorými sa naň kňaz obracia: „S dôverou pristúp k Pánovi. Veď on nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil“. Tu kňaz hovorí s autoritou Božieho slova a nie iba svojimi vlastnými náhodnými slovami.

Čítanie Božieho slova

Aj keď Sväté písmo už zaznieva v rôznych formulách povzbudzujúcich k vyznaniu hriechov, obrad pokračuje počúvaním Božieho slova. Hoci samotná obradová kniha uvádza tento prvok ako dobrovoľný („ad libitum“), vynechávať by sa mal len v prípade vážnej prekážky. V dynamike Obradu pokánia sa ohlasovanie Božieho slova javí ako dôležitý moment slávenia (porov. OP 17). Ponúkané úryvky zo Svätého písma sú charakterizované výrazmi, ktoré ohlasujú Božie milosrdenstvo a nabádajú k obráteniu (porov. OP 43). Obradová kniha ponúka dvanásť biblických úryvkov (porov. OP 43), ako aj ďalšie alternatívne čítania (porov. OP 67-167), ale možno vybrať aj iné texty zo Svätého písma, ktoré kňaz alebo kajúcnik považujú za vhodné.

Počúvanie Božieho slova, ktorému je v štruktúre obradu dávaná priorita, pripomína skutočnosť, že to, čo sa ohlasuje, sa pri slávení tu a teraz napĺňa. To, čo sa ohlasovalo, zakusuje kajúcnik ako niečo úplne nové a svieže, pretože Božie slovo, ktoré tu zaznieva, nadobúda nový význam, a to vďaka sviatostnému momentu prežívanému s vierou. Svätý rok milosrdenstva je vhodnou príležitosťou, aby kňazi a veriaci zlepšili svoj vzťah k Božiemu slovu. V jednotlivých biblických úryvkoch, ktoré ponúka obradová kniha, môžu kňazi nanovo objaviť veľkosť služby, ktorá im bola zverená a kajúcnici môžu s údivom rozpoznať svetlo, ktoré ich vedie k stretnutiu s Kristom vo sviatosti.

Tak napr. výber úryvku z Knihy proroka Ezechiela 11,19-20 (porov. OP 47a.) umožňuje kajúcnikovi pocítiť, že práve k nemu sa obracia Boží výrok: „Dám im nové srdce a nového ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich hrude srdce kamenné a dám im srdce citlivé...“. Keď si kajúcnik uvedomí, že tento prísľub bol daný práve jemu, v tej chvíli sa jeho srdce môže otvoriť k úteche a dôvere, a tak vyznať svoje hriechy. Ak sa naopak vyberie úryvok z Markovho evanjelia 1,14-15 (porov. OP 47a.), potom kňaz i kajúcnik zakusujú, že sám Kristus je tu a teraz prítomný, aby s mocou zvestoval tomu, kto sa spovedá: „Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“. Odpoveďou na Kristovu prítomnosť a na jeho slová bude potom vyznanie hriechov. Alebo výberom úryvku z Lukášovho evanjelia 15,1-7 (porov. OP 47a.) môže kajúcnik pochopiť, že aj kvôli nemu sa Ježiš obhajuje pred obvineniami, že jedáva s hriešnikmi. Naozaj, Ježiš v tejto sviatostnej chvíli stojí pri kajúcnikovi – hriešnikovi – a vyhlasuje, že chce obnoviť spoločenstvo s ním, že ide k nemu ako pastier, ktorý hľadá stratenú ovcu, kým ju nenájde. Vari tu Božie slovo neohlasuje Svätý rok milosrdenstva a nedáva nám odvahu vyznávať naše hriechy s nádejou a dôverou?

Vyznanie hriechov a prijatie zadosťučinenia

Nasledujúci moment obradu je podstatou časťou sviatostného slávenia: vyznanie hriechov kajúcnikom a prijatie úkonu pokánia, ktorý mu určí kňaz (porov. OP 44). Je vhodné, aby boli zdôraznené niektoré aspekty vzhľadom na význam obradu a formu, ktorú nadobúda. Na rozdiel od ostatných častí obradu sa tu neuvádzajú texty či slová, ale kajúcnik je vyzvaný, aby vyznal svoje hriechy. Časti obradu, ktoré predchádzali tomuto momentu – zvlášť ohlasovanie Božieho slova – poukazujú na to, že vyznanie hriechov nevychádza len z iniciatívy kajúcnika. V skutočnosti to pramení v milosti, že mohol počúvať Božie slovo, vďaka ktorému sa cíti pohnutý ku kajúcnosti a ľútosti.

Aj keď na tento moment nie sú predpísané osobitné liturgické texty, sú tu však starostlivo pripravené rubriky, ktoré vyjadrujú hlboký teologický zmysel. Nejde iba o to, aby kajúcnik nahlas vymenoval zoznam hriechov do prázdna, akoby tam nebol nikto prítomný. Vyznanie hriechov sa robí pred kňazom, ktorý má nadviazať hlboký vzťah s tým, kto sa spovedá: „Kňaz podľa potreby pomáha kajúcnikovi, aby vykonal úplnú spoveď. Poskytne mu dobré rady“ (OP 44). Tento plynulý proces, ktorý prebieha od kajúcnika smerom ku kňazovi, nie je nič iné ako rituálna forma, ktorá spôsobuje stretnutie kajúcnika s Kristom prostredníctvom kňaza. Preto je spovedník nabádaný, aby pomohol kajúcnikovi pochopiť hlboký zmysel tohto stretnutia: „Kňaz povzbudí [kajúcnika] k ľútosti nad hriechmi a pripomenie mu, že kresťan sa prostredníctvom sviatosti pokánia obnovuje vo veľkonočnom tajomstve tým, že umiera a vstáva s Kristom“ (OP 44). Ide o podstatný teologický prvok k správnemu pochopeniu sviatosti. Všetko, čo sa v nej deje, má svoj základ vo veľkonočnom tajomstve. Kajúcnik je obnovený podľa pôvodného vzoru krstu, v ktorom spolu s Kristom umiera hriechu a  spolu s ním vstáva k nového životu.

Kiež kňazi i kajúcnici pomocou Svätého roku milosrdenstva budú môcť sláviť túto sviatosť s plnším vedomím toho, o aké hlboké stretnutie tu ide. Pripomeňme si silné slová svätého Jána Pavla II. z jeho prvej encykliky Redemptor hominis: „Keď teda Cirkev verne zachováva stáročnú prax sviatosti pokánia – ktorá spočíva v individuálnej spovedi spojenej s osobnou ľútosťou nad hriechmi a s predsavzatím polepšiť sa a zadosťučiniť – chráni osobitné právo ľudskej duše. Je to právo na najosobnejšie stretnutie sa človeka s ukrižovaným a odpúšťajúcim Kristom, ktorý hovorí prostredníctvom vysluhovateľa sviatosti zmierenia: ,Odpúšťajú sa ti hriechy.ʻ ,Choď a odteraz už nehreš!ʻ“ (RH 20). Je nezvyčajné, aby pápež tak výrazne označoval stretnutie kajúcnika s kňazom za ľudské „právo“. Poukazuje tým na niečo, čo sa nachádza v hĺbke zraneného srdca hriešneho človeka. Keď pápež hovorí o Vykupiteľovi človeka, potvrdzuje, že každá osoba túži po intenzívnom osobnom stretnutí s Kristom, „s ukrižovaným a odpúšťajúcim Kristom“. Liturgická štruktúra sviatosti dáva tejto túžbe určitú formu a vedie ju k naplneniu.

Keď kajúcnik vyznal svoje hriechy, kňaz „mu určí úkon pokánia, ktorý kajúcnik prijíma ako zadosťučinenie za hriechy a ako prostriedok na nápravu života“ (OP 44). Touto formuláciou sa znovu zdôrazňuje hlboký význam stretnutia a vzájomnej výmeny medzi kňazom a kajúcnikom. Kňaz má dbať na to, „aby sa vo všetkom prispôsobil situácii kajúcnika, a to tak v spôsobe reči, ako aj pri poskytovaní rád“ (OP 44). Tu a teraz sa kajúcnik stretáva „s ukrižovaným a odpúšťajúcim Kristom“, ktorý zároveň ukazuje cestu k náprave a novému štýlu života.

Modlitba kajúcnika

Kňaz pokračuje v rozhovore s kajúcnikom a vyzve ho, aby modlitbou „prejavil ľútosť“ (OP 45). To znovu dáva do popredia liturgický rozmer sviatosti. Obrad vyžaduje, aby sa jasne vyjadrila ľútosť formou modlitby a ponúka širokú škálu modlitebných formúl, ktoré ju vyjadrujú. Obradová kniha dáva na výber desať modlitieb (porov. OP 45). Hoci sa tak ako pri biblických úryvkoch pri každom slávení vyberie len jedna z nich, rozjímanie o jednotlivých navrhnutých textoch napomáha uvidieť mnoho podôb drahokamu osadeného do tohto sviatostného momentu. Rozjímanie pomáha človeku, aby sa pripravil na vyznanie hriechov a aby z celého srdca vyjadril tieto slová počas slávenia sviatosti.

Prvá formula uvedená v rubrike č. 45 Obradovej knihy je tradičnou modlitbou, ktorú mnohí poznajú ako „ľútosť“. Obstála v skúške stáročí a snáď nepotrebuje žiaden komentár. Svätý rok milosrdenstva je jednako príležitosťou k tomu, aby sme zvýraznili teologickú hĺbku slov, ktorými sa táto modlitba končí v latinskej podobe. Modliaci sa prosí: „Per merita passionis Salvatoris nostri Iesu Christi, Domine, miserere (Bože môj, zmiluj sa nado mnou pre zásluhy umučenia nášho Spasiteľa, Ježiša Krista)“. Milosrdenstvo, ktoré slávime, sa zakladá na zásluhách utrpenia Ježiša Krista.

Všetky ostatné ponúkané možnosti (porov. OP 45) sa jasne inšpirujú Svätým písmom. Prvé dve vkladajú na pery kajúcnika niektoré verše zo žalmov: „Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie a na svoje milosrdenstvo, ktoré trvá od vekov...“ (Ž 25,6-7). Alebo: „Pane, úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu“ (Ž 51,4-5). Kajúcnik – ako odpoveď na výzvu kňaza, aby prejavil ľútosť – vyslovuje tie isté slová, aké po tisícročia používa Izrael i Cirkev. Keď sa dnes kajúcnici modlia tieto formuly, zakúšajú, že ich osobné dejiny hriechu a Božieho odpustenia sú súčasťou veľkej drámy, ktorú nám predstavuje na svojich stranách Biblia. Dráma hriechu a odpustenia sa teraz tiahne naším životom a tie isté modlitby inšpirované Duchom Svätým, vynikajúco osvetľujú túto chvíľu.

To isté možno povedať o modlitbe, ktorá vkladá na pery kajúcnika slová márnotratného syna, ktorými sa obracia na otca pri svojom návrate domov: „Otče, zhrešil som proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Buď milostivý mne hriešnemu!“ (OP 45.4). Kajúcnici, povzbudení podobenstvom k tomu, aby nemali strach a pohnutí k ľútosti, dávajú najavo obrátenie srdca, pričom vyslovujú slová syna vracajúceho sa s dôverou do otcovského domu. 

Ďalšou mimoriadne hodnotnou formulou je modlitba, ktorá sa obracia na každú Osobu Najsvätejšej Trojice pomocou obrazov prevzatých z Nového zákona, v ktorých kajúcnici môžu nájsť sami seba (porov. OP 45.5). Modlitba sa najprv obracia k Bohu Otcovi slovami „Svätý Otče“ a znova používa slová márnotratného syna s výslovným odkazom na podobenstvo: „...ako kajúci syn...“  Potom sa obracia k „Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta“, ktorého kajúcnik prosí, nech sa mu stane tak, ako kajúcemu lotrovi, ktorému umierajúci Ježiš otvoril bránu raja. Kajúcnik si osvojuje slová kajúceho lotra a hovorí: „Pamätaj na mňa vo svojom kráľovstve“. Posledné zvolanie sa obracia k Duchu Svätému, ktorý sa označuje za „žriedlo lásky“. Kajúcnik prosí Ducha Svätého: „Očisť ma od hriechu a zmier ma s Otcom, aby som žil ako syn svetla“.

Obradová kniha dáva kajúcnikovi na výber aj ďalšie formuly, ktoré tu nespomíname. Bolo by však vhodné, aby sme podnietení Svätým rokom milosrdenstva všetky tieto formuly lepšie poznali a používali. S ich pomocou sa totiž učíme modliť slovami a obrazmi Písma, a tak vyjadriť svoju ľútosť a prosbu o odpustenie. Učia nás, že aj my sme súčasťou obdivuhodných príbehov milosrdenstva, ktoré opisuje Biblia. Tak ako mýtnik, ktorého Ježiš pochválil v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi, aj my sa bijeme do pŕs a modlíme sa: „Pane Ježišu, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.“ (OP 45, podľa Lk 18,13-14). 

Rozhrešenie

V Obrade pokánia sa modlitba kajúcnika a kňazské rozhrešenie uvádzajú pod jedným nadpisom. My sme ich tu pre ľahšie vysvetlenie rozdelili, pričom však nezabúdame na to, aké dôležité je pochopiť, že obidva momenty sú vzájomné prepojené. Modlitbou kajúcnik prejaví ľútosť a prosí Boha o milosrdenstvo. Na jeho prosbu prichádza od Boha okamžitá odpoveď skrze službu kňaza. 

Liturgická atmosféra sa umocňuje. Kňaz vystrie ruky nad hlavu kajúcnika a začína vyslovovať formulu rozhrešenia. Toto gesto sa má vykonať rovnako pozorne a dôstojne ako akýkoľvek obdobný úkon liturgického slávenia. Kajúcnik by mal byť schopný vnímať, že prostredníctvom zmeny telesného postoja a gesta kňaza sa uskutočňuje slávnostný sviatostný úkon. Vystreté ruky znázorňujú, že celé Božie milosrdenstvo – neviditeľné, no nesmierne mocné a aktuálne prítomné – sa teraz rozlieva na ľutujúceho kajúcnika.

Náležitú pozornosť si zasluhujú aj slová, ktoré kňaz vyslovuje pri udeľovaní rozhrešenia. Hoci sú krátke, majú veľký teologický význam a vyjadrujú hlavný zmysel sviatosti. Obrad pokánia jasne vymenúva podstatné teologické prvky formuly rozhrešenia (porov. OP 19). V prvom rade si treba všimnúť jasnú trojičnú dimenziu rozhrešenia. Zmierenie, udeľované v tejto sviatosti, pochádza od Boha, ktorý je nazvaný „Milosrdný Otec“ a ktorý už vykonal to, čo formula vyjadruje: „Milosrdný Boh Otec, ktorý zmieril svet so sebou“. Toto zmierenie Boh uskutočnil „smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna“, čo formula dáva do priameho vzťahu so zoslaním „Ducha Svätého na odpustenie hriechov“. V tejto prvej časti formuly sa nachádza liturgická anamnéza, ktorou sa pripomína, zvestuje a vyznáva Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Táto anamnéza je vyjadrená v trojičných termínoch a používa reč, ktorá jasne poukazuje na význam tohto slávnostného Božieho činu, ktorý sa teraz Boh chystá vykonať pre kajúcnika. Boh zmieril svet so sebou a zoslal nám Ducha Svätého na odpustenie hriechov.

Formula ďalej pokračuje v prítomnom čase a kňaz sa obracia priamo na kajúcnika. Tento prechod z minulosti do prítomnosti ukazuje, že obrovský zásah, ktorý Boh uskutočnil veľkonočným tajomstvom, sa tu a teraz vylieva aj so všetkým svojím ovocím na konkrétneho kajúcnika, a to skrze slová kňaza. Formula zároveň zvýrazňuje, že to, čo Boh koná, má silný cirkevný rozmer, „pretože zmierenie s Bohom sa žiada a dostáva službou Cirkvi“ (OP 19).

Kňaz kajúcnikovi hovorí: „Nech ti [Boh] službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj“. Používa sa tu jazyk typický pre vzývanie či požehnanie. Sloveso v latinčine (tribuat) je v tvare konjunktívu, čo je charakteristické pre mnohé – stále platné a účinné – cirkevné vzývania či požehnania. Následne dochádza k zmene jazykového štýlu a kňaz vyslovuje slová, ktoré sú v Obradovej knihe nazvané ako „podstatné slová“ (porov. OP 19). Kňaz obrátený priamo ku kajúcnikovi, urobí nad ním znak kríža a hovorí: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Slovami „ja ťa rozhrešujem“ poukazuje kňaz na to, že koná in persona Christi.

Skrze gestá a slová kňaza a na základe moci odpúšťať hriechy, ktorú Kristus udelil Cirkvi, (porov. Jn 20,23), sa hriešnik prinavracia do stavu pôvodnej krstnej nevinnosti. Kajúcnik zakusuje, že sa tým naplnila jeho túžba po osobnom a hlbokom stretnutí s Kristom, Kristom ukrižovaným a odpúšťajúcim. Pán prišiel a stretol sa s hriešnikom v kľúčovom momente jeho života, ktorý sa vyznačuje obrátením a odpustením. Takéto stretnutie predstavuje pravú podstatu Svätého roku milosrdenstva, jubilea pre kajúcnych hriešnikov i jubilea pre samotného Krista!

Poďakovanie Pánovi a prepustenie kajúcnika

Povaha obradu i predpisy vyžadujú, aby po tak silnom a bohatom momente, akým je rozhrešenie, nasledovalo určité zakončenie. Bolo by nevhodné odísť rýchlo preč z tohto hlbokého duchovného prostredia a vrátiť sa do každodenného života bez určitej chvíle zastavenia. Niekedy sa však nedbá na zjavný liturgický význam a sviatostné slávenie sa končí príliš narýchlo: „Hotovo, môžeš už ísť.“ Obrad pokánia však jasne uvádza, čo má nasledovať: „Po odpustení hriechov kajúcnik vyznáva Božie milosrdenstvo a vzdá vďaky Bohu krátkym zvolaním, vybraným zo Svätého písma. Potom kňaz prepustí kajúcnika v pokoji“ (OP 20).

Tento jednoduchý obrad nachádzame v rubrike č. 47 Obradu pokánia. Kňaz a kajúcnik tu nevyslovujú vlastné slová, ale formulácie prevzaté z Písma. Použijúc slová inšpirované Žalmom 118,1, kňaz zvolá: „Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý“. A kajúcnik odpovie nasledujúcim veršom toho istého žalmu: „Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (porov. aj Ž 136,1). Tieto slová chvály, ktoré používa izraelský národ i Cirkev po tisícročia, sa znovu, tu a teraz, konkrétne splnili, a to s obdivuhodnou sviežosťou a úplne nanovo.

Každá liturgia Cirkvi sa končí tým, že do sveta sú vyslaní všetci jej účastníci, naplnení obnovenou Božou silou, aby oživovali ľudstvo. Prepustenie kajúcnika nie je nič iné, než obradová forma poslania od samotného Krista: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“, hovorí vzkriesený Pán svojim apoštolom (porov. Jn 20,21). V Obrade pokánia sa to vyjadruje krátkymi formulami: „Pán Ježiš ti odpustil hriechy. Choď v pokoji.“ alebo: „Choď v pokoji a ohlasuj veľké skutky Boha, ktorý ťa uzdravil“. Kňaz to vyslovuje ako Kristov služobník a kajúcnik chápe, že ho posiela Cirkev.

„Milosrdní ako Otec“

Pápež František neustále vyzýva Cirkev, aby znovu objavila radosť evanjelia a aby „vychádzala“, aby bola misionárska, aby sa bez strachu odvážila prevziať iniciatívu, a tak ukázala, že prežíva „neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ovocie toho, že zažila Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu“.[12]

Povolanie Cirkvi je tiež povolaním každého Kristovho učeníka, posilňovaného sviatosťou odpustenia. Milosrdenstvo slávené per ritus et preces nás totiž zaväzuje k uskutočňovaniu Ježišovho učenia v praxi: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6, 36).

 

***

POZNÁMKY:

[1] „Sviatosti, ako vieme, sú miestom Božej blízkosti a nežnej lásky k ľuďom; Sú konkrétnym uskutočnením toho, že nám Boh chcel ísť v ústrety, objať nás, bez toho, aby sa hanbil za nás a naše obmedzenia. Spomedzi sviatostí zaiste sviatosť zmierenia zvlášť účinne sprítomňuje milosrdnú Božiu tvár: konkretizuje ju a neustále, neúnavne zjavuje. Nikdy na to nezabúdajme, či už ako kajúcnici, alebo ako spovedníci: neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Nijaký! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.“. FRANTIŠEK, Audiencia pre účastníkov kurzu organizovaného Apoštolskou penitenciáriou, 12. marec 2015.

[2] PAVOL VI., Homília 20. septembra 1964; porov. aj JÁN PAVOL II., apoštolská posynodálna exhortácia Reconciliatio et Paenitentia, 2. decembra 1984, 18.

[3] Rímsky rituál, Obrad pokánia (v ďalšom OP). Slovenské vydanie: Trnava : SSV, 1977.

[4] Porov. Tridentský koncil, 14. zasadnutie, Učenie o sviatosti pokánia, 3.-6. hlava: NEUNER, J. – ROOS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995, s. 337-340.

[5] „Nepochybujem o tom, že ťa milujem. Som si tým istý. Svojím slovom si zranil moje srdce a ja som si ťa zamiloval.“ Sv. Augustín: Vyznania 10,6.8. Bratislava : Lúč, 1997, s. 262.

[6] Conciliorum Oecumenicorum Decreta, 707.

[7] „Nikdy nezabúdajme, že byť spovedníkom znamená podieľať sa na Ježišovom poslaní a byť konkrétnym znamením kontinuity Božej lásky, ktorá odpúšťa a zachraňuje“ (MV 17).

[8] „Druhá forma práve pre svoju komunitárnu črtu a osobitný spôsob slávenia, ktorým sa vyznačuje, stavia do popredia niektoré veľmi dôležité aspekty, ako napr. že Božie slovo, ak sa spoločne počúva, má iný a hlbší účinok než jednoduché čítanie jednotlivca a ďalej lepšie zdôrazňuje cirkevný ráz obrátenia a zmierenia. Nadobúda osobitný význam v rôznych obdobiach liturgického roku a v spojitosti s udalosťami mimoriadne dôležitými z pastorálneho stanoviska.“ (JÁN PAVOL II.: apošt. exhort. Reconciliatio et Paenitentia , 2. december 1984, 32.

[9] Medzinárodná teologická komisia, Zmierenie a pokánie, 29. júna 1983, A, II, 2.

[10] „Boh nám dal slovo i posvätná liturgia nám ponúka slová. Našou úlohou je vstúpiť do hĺbky týchto slov, do ich vnútorného významu, prijať ich, zosúladiť sa s nimi. Tak sa staneme Božími deťmi, podobnými Bohu.“ BENEDIKT XVI.: Katechéza na generálnej audiencii, 26. septembra 2012.

[11] „Kríž je znakom umučenia, no zároveň aj znakom vzkriesenia. Je to takpovediac záchranná palica, ktorou nás Boh drží, most, ktorým prechádzame ponad priepasť smrti a všetkých hrozieb Zlého a po ktorom sa môžeme dostať k Bohu. [...] V znamení kríža a v trojičnom vzývaní Boha sa sumarizuje celá podstata kresťanstva, že sa v ňom vyjadruje to, čo je špecificky kresťanské“. RATZINGER, J.: Duch liturgie, Trnava : Dobrá kniha, 2005, s. 145.

[12] FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, apoštolská exhortácia, 24. novembra 2013, 24.