Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru

Drahí kňazi,

 

Deň posväcovania kňazov, ktorý sa slávi na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nám ponúka príležitosť zastaviť sa na chvíľu v Pánovej prítomnosti a pripomenúť si naše stretnutie s ním, aby sme si upevnili svoje poslanie v službe Božiemu ľudu. Nesmieme totiž zabúdať na to, že príťažlivosť, ktorou nás povolanie pritiahlo; entuziazmus, s ktorým sme sa rozhodli kráčať po ceste osobitného zasvätenia Pánovi, a zázraky, ktoré zažívame na našej kňazskej ceste, pochádzajú z chvíle, keď sa pohľad každého z nás skrížil s Pánovým pohľadom.

Všetci sme totiž „v našom živote zažili stretnutie s ním“ a každý z nás si ho môže v duchu pripomenúť a vrátiť sa k radosti toho okamihu, „keď pocítil, že Ježiš na neho hľadí“ (Pápež František, Homília v Dome sv. Marty, 24. apríla 2015).

Aj prví učeníci zažili radosť z priateľstva s Ježišom, ktorá navždy zmenila ich život. Napriek tomu sa po ohlásení utrpenia zniesla na ich srdce temná clona, ktorá im zatemnila cestu. Horlivé nasledovanie, snívanie o Božom kráľovstve, ktoré ustanovil ich Učiteľ, a prvé ovocie misií sa tu stretli s tvrdou a nepochopiteľnou realitou, ktorá otriasla ich nádejou, posilnila pochybnosti a hrozila, že uhasí radosť z hlásania evanjelia.

A to sa môže stať vždy aj v živote kňaza. Vďačná spomienka na počiatočné stretnutie, radosť z nasledovania a horlivosť apoštolskej služby, ktoré nás možno roky – a nie vždy v ľahkých situáciách  – viedli vpred, môžu ustúpiť únave a malomyseľnosti, v dôsledku ktorej sa môže šíriť vnútorná vyprahnutosť, zahaľujúca náš kňazský život tieňom smútku.

Avšak práve v týchto chvíľach nás Pán – ktorý nikdy nezabúda na život svojich detí – pozýva, aby sme s ním vystúpili na vrch, ako to urobili Peter, Jakub a Ján, pred ktorými sa premenil. Ježiš ich viedol „hore“ a „do samoty“, vďaka čomu prešli zázračnou cestou premenenia: z púšte na vrch Tábor a z tmy do svetla.

Drahí kňazi, potrebujeme byť denne, zakaždým znovu premieňaní Pánom, ktorý nás povolal. Nechať sa „vyviesť hore“ a ostať s ním „osamote“, to nie je povinnosť nášho úradu, vonkajšia praktika alebo neužitočné strácanie času, ktorý by sme mohli venovať povinnostiam našej služby, ale je to tryskajúci prameň, ktorý v nás vyviera, a má zabrániť tomu, aby naše „tu som“ vyschlo a vyprahlo.

Keď uvažujeme o evanjeliovej scéne premenenia Pána, môžeme si všimnúť tri malé kroky, ktoré nám pomôžu potvrdiť naše rozhodnutie pre Pána a obnoviť náš kňazský život: vystúpiť hore, nechať sa premeniť, byť svetlom pre svet.

 

1. Musíme vystúpiť hore, pretože ak zostaneme stále zameraní len na veci, ktoré treba urobiť, riskujeme, že sa staneme väzňami prítomnosti, vtiahnutými do každodenných povinností a príliš sústredenými na seba, čo rozmnoží našu únavu a frustráciu, ktoré sa nám môžu stať osudnými. Zároveň je „výstup hore“ liekom proti pokušeniu „duchovnej svetáckosti“ – hoci aj budiacej zdanie nábožnosti – ktorá nás vzďaľuje od Boha a bratov a v dôsledku ktorej hľadáme istoty vo veciach tohto sveta. My sa však potrebujeme denne ponárať do Božej lásky, zvlášť prostredníctvom modlitby. Výstup hore nám pripomína, že náš život je neustálym výstupom k svetlu, ktoré pochádza zhora, cestou na vrch Tábor, kde je prítomný Boh, otvárajúci nám nové a prekvapivé horizonty. Táto skutočnosť nás nemá odvádzať od pastoračných povinností a každodenných úloh, ktoré na nás doliehajú, ale má nám pripomínať, že Ježiš je centrom kňazskej služby a že všetko môžeme iba v tom, ktorý nám dáva silu (Flp 4, 13). Preto nás „výstup učeníkov na vrch Tábor privádza k zamysleniu nad dôležitosťou odpútania sa od svetských záležitostí, aby sme sa mohli vydať na cestu hore a kontemplovať Ježiša. Ide o to, aby sme sa v stíšení pripravili na pozorné načúvanie Kristovi, milovanému Synovi Otca, a tým opätovne vyhľadávali okamihy na modlitbu, ktoré umožňujú pokorné a radostné prijatie Božieho slova“ (Pápež František, Príhovor pred modlitbou Anjel Pána, 6. augusta 2017).   

 

2. Musíme sa nechať premeniť: pretože kňazský život nie je program, v ktorom je všetko byrokraticky stanovené už vopred a treba to len uskutočniť podľa vopred stanovenej schémy; naopak, je to živá skúsenosť každodenného vzťahu s Pánom, ktorá nás robí pre Boží ľud znakom jeho lásky. Preto „nemôžeme prežívať svoju službu s radosťou, ak neprežívame okamihy osobnej modlitby zoči-voči Pánovi, nehovoríme s ním, nevedieme rozhovor“ (Pápež František, Stretnutie s farármi Ríma, 15. februára 2018). Počas takejto skúsenosti sme ožiarení Pánovou tvárou a premenení jeho prítomnosťou. Aj kňazský život spočíva v tom, že sa „necháme premeniť“ Božou milosťou, aby sa naše srdce stalo milosrdným, prijímajúcim a súcitným, ako je Kristovo Srdce. Ide skrátka o to, ako to nedávno pripomenul Svätý Otec, „byť normálnymi kňazmi, jednoduchými, miernymi, vyrovnanými, ale schopnými nechať sa neustále regenerovať Duchom“ (Pápež František, Homília počas slávenia Eucharistie s misionármi milosrdenstva, 10. apríla 2018). Táto regenerácia sa deje predovšetkým skrze modlitbu, ktorá mení srdce a premieňa život: každý z nás sa „stáva tým, ktorý sa modlí“. Na tento Deň posväcovania kňazov je vhodné pripomenúť, že „svätosť sa dosahuje neustálou otvorenosťou voči transcendentnu, ktorá sa prejavuje modlitbou a adoráciou. Svätec je človek ducha modlitby, ktorý potrebuje komunikovať s Bohom“ (Pápež František, Gaudete et exsultate, 147). Keď vystúpime hore, budeme ožiarení Kristovým svetlom a budeme môcť zostúpiť do údolia a všetkým prinášať radosť evanjelia.

 

3. Musíme byť svetlom pre svet, pretože skúsenosť stretnutia s Pánom nás posiela na cestu služby bratom, jeho Slovo odmieta ostať uzavreté v súkromí osobnej zbožnosti a v hraniciach chrámu, a predovšetkým, kňazský život je misijným povolaním, ktoré si vyžaduje odvahu a nadšenie vychádzať zo seba samých a ohlasovať celému svetu, čo sme počuli, videli a čoho sme sa dotýkali v našej osobnej skúsenosti (porov. 1 Jn 1, 1 – 3). Umožniť druhým spoznať Ježišovu nežnosť a lásku, aby mohol každý pocítiť jeho oslobodzujúcu prítomnosť, ktorá premieňa náš život, to je prvoradá úloha Cirkvi a teda prvá dôležitá apoštolská úloha kňazov. Ak existuje nejaká túžba, ktorú si máme pestovať, je to túžba „byť kňazmi schopnými vztýčiť v púšti sveta znak spásy, teda Kristov kríž  ako prameň obrátenia a obnovy pre celé spoločenstvo i pre samotný svet“ (Pápež František, Homília počas slávenia Eucharistie s misionármi milosrdenstva, 10. apríla 2018). Čaro stretnutia s Pánom sa musí premeniť na životný záväzok v službe Božiemu ľudu, ktorý potrebuje jasných a žiarivých pastierov ako bol Mojžiš, lebo sa často uskutočňuje v tmavej doline námah, utrpenia a hriechu. Vskutku „na konci úžasného zážitku premenenia učeníci zostúpili z vrchu (porov. Mk 9, 9). Aj my môžeme prejsť tým istým. Vždy živšie objavovanie Ježiša nie je samo osebe cieľom, ale privádza nás k ,zostúpeniu z vrchu‘... Premenení Kristovou prítomnosťou a zápalom jeho slova budeme konkrétnym znakom Božej oživujúcej lásky pre všetkých našich bratov, zvlášť pre trpiacich, pre všetkých tých, čo sú osamelí a opustení, pre chorých a pre to množstvo mužov a žien v rôznych končinách sveta, ktorí sú ponižovaní nespravodlivosťou, aroganciou moci a násilím“ (Pápež František, Príhovor pred modlitbou Anjel Pána, 6. augusta 2017).

 

Drahí kňazi, zasvätenie Ježišovmu Srdcu môže v nás spôsobiť vzrast túžby po svätosti. Cirkev a svet potrebujú svätých kňazov! Pápež František v novej apoštolskej exhortácii o svätosti Gaudete et exsultate, pripomenul kňazov zapálených za odovzdávanie a hlásanie evanjelia, pričom povedal, že „Cirkev nepotrebuje veľa byrokratov a funkcionárov, ale oduševnených misionárov, zapálených entuziazmom komunikovať skutočný život. Svätí prekvapujú, vyvádzajú z miery, pretože ich životy nás pozývajú vystúpiť z pokojnej a uspávajúcej priemernosti“ (Pápež František, Gaudete et exsultate, 138). Bude nevyhnutné uskutočniť túto cestu premeny predovšetkým vnútri: vystúpiť hore, nechať sa premeniť Pánom a potom sa stať svetlom pre svet a pre ľudí, ktorí sú nám zverení. Nech vás vždy sprevádza a chráni Najsvätejšia Panna Mária, Žena svetla a Matka kňazov.